Len Boh je Pán života a smrti

Žijeme vo svete, kde sa vyskytujú mnohé prírodné katastrofy, cunami, zemetrasenia či záplavy, pri ktorých ľudia zomierajú mocou prírodných síl. Mnohí sa pýtajú: „Prečo? Nedalo sa tomu predísť, zabrániť?“

Zomierajú však aj ľudia usmrtení vo vojne, eventuálne násilím jednotlivcov. Už v Knihe Genezis sa spomína, ako Kain zabil Ábela (porov. Gn 4, 8 – 12).

Od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následok prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho.

A predsa už v Starom zákone sa dočítame: „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13); a to isté nájdeme aj v Knihe Deuteronómium (porov. Dt 5, 17).

Piate Božie prikázanie má chrániť život každého človeka, preto si nikto za žiadnych okolností nemôže nárokovať právo zničiť ľudskú bytosť.

ZÁKON DOPLNENÝ O LÁSKU

Nový zákon oživuje a novým spôsobom stvárňuje prikázanie „Nezabiješ!“ Pre kresťana obsahuje najväčší príkaz ctiť si, milovať a podporovať život každého človeka podľa požiadaviek a dimenzií lásky, akú Boh prejavil v Ježišovi Kristovi.

„Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3, 16).

Piate Božie prikázanie ako príkaz rešpektovať, milovať a podporovať život zaväzuje všetkých ľudí. Vo svedomí každého človeka totiž rozochvieva ničím neumlčateľnú ozvenu pôvodnej zmluvy Boha Stvoriteľa so stvoreným človekom.

V encyklike pápeža Jána Pavla II. Evangelium vitae sa píše: „Všetci máme svojmu blížnemu poskytovať službu lásky, brániť jeho život a podporovať ho vždy, ale najmä vtedy, keď je slabý alebo ohrozený.

Máme sa o neho starať nielen ako o jednotlivca, ale aj ako o spoločenstvo, a tak robiť z bezpodmienečného rešpektovania ľudského života základ novej spoločnosti.

Sme povolaní milovať a rešpektovať život každého človeka a vytrvalo a s odvahou sa usilovať o to, aby v našej dobe, v ktorej sa množí príliš mnoho znakov smrti, zavládla konečne nová kultúra života, ovocie kultúry pravdy a lásky“ (EV 77).

BOH URČUJE NÁŠ ČAS ODCHODU

Len Boh je Pán ľudského života a on rozhoduje o tom, dokiaľ tu človek má byť a kedy má odísť. Starý a chorý Ján Pavol II. sa k otázke, prečo neabdikuje, vyjadril, že do tohto úradu ho povolal Boh a on určí aj to, kedy odíde.

Človek je však najzraniteľnejší, keď je slabý, bezbranný alebo keď už stráca sily a stáva sa nevládnym.

HÁJIŤ ŽIVOT OD ZAČIATKU

Zvyčajne sa o potrate hovorí ako o umelom prerušení tehotenstva. Je to však zavádzajúce. Človek môže prerušiť cestu z Nitry do Bratislavy, ale nie tehotenstvo.

Tu ide o ukončenie života, nie prerušenie. Encyklika Evangelium vitae definuje: „Umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomé a priame zabitie ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením“ (EV 58).

Samozrejme, že existuje aj situácia, keď žena potratí dieťa prirodzeným spôsobom, čo je veľmi bolestivá skúsenosť. V inštrukcii niekdajšej Kongregácie pre vieroučné otázky Donum vitae sa zdôrazňuje, že ľudské bytie sa má rešpektovať ako ľudská osoba už od chvíle počatia.

Majú sa mu hneď uznať ľudské práva, no na prvom mieste právo na život. Pohľad Cirkvi na potrat sa nezmenil a nikdy sa nezmení, pretože tu je v hre ľudský život. Svätý Ján Pavol II. zdôraznil, že priamy potrat, to znamená vôľou chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti.

Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, sa tradíciou Cirkvi odovzdáva a učí ho riadne a všeobecné magistérium. Umelý potrat zostáva vždy mravným zlom.

Ak ho politici v parlamente schvália ako sociálnu „vymoženosť“, to neznamená, že ňou aj je. O dobre a zle nerozhoduje parlament, ale Boh. Jeden z bratov Karamazovovcov v známom diele hovorí: „Ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené.“ Kresťania odpoveď poznajú.

HÁJIŤ ŽIVOT AŽ DO KONCA

Na konci života človek stojí zoči-voči tajomstvu smrti. V dôsledku pokroku medicíny a vplyvu kultúrneho kontextu skúsenosť starnutia a umierania v súčasnosti naberá nové charakteristické rysy.

Smrť, ktorá neočakávane ukončí život ešte otvorený budúcnosti, mnohí považujú za „nezmyselnú“. Keď sa ľudská existencia považuje za zbavenú ďalšieho zmyslu, lebo je ponorená do bolesti, z ktorej – ako sa zdá – niet východiska, smrť sa stáva „túženým vyslobodením“.

Žiaľ, ak človek odmieta alebo zabúda na svoj základný vzťah k Bohu, myslí si, že je sám sebe kritériom a normou. Domnieva sa, že má právo požadovať aj od spoločnosti, aby mu zabezpečila možnosť i spôsob, ako rozhodovať o vlastnom živote v úplnej a celkovej autonómii.

Správa sa tak najmä človek v materiálne vyspelých krajinách, do čoho ho okrem iného pobáda neustály pokrok medicíny.

Využívaním mimoriadne sofistikovaných metód a zariadení je súčasná lekárska veda i prax schopná účinne riešiť prípady, ktoré boli v minulosti beznádejné, a zmierňovať alebo odstraňovať bolesť, ako aj udržiavať a predlžovať život.

V tomto kontexte sa stáva čoraz silnejším pokušenie eutanázie. Teda ovládnutie smrti tým, že ju predčasne spôsobíme, a tak „príjemne“ zakončíme vlastný alebo cudzí život.

V skutočnosti však to, čo by sa mohlo zdať logické a humánne, sa pri hlbšej analýze javí ako absurdné a neľudské. Stojíme zoči-voči jednému z najznepokojujúcejších prejavov kultúry smrti.

Šíri sa najmä v spoločnostiach charakterizovaných blahobytom, podľa ktorých prítomnosť čoraz väčšieho počtu starých a nevládnych ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca. A tak sú často izolovaní zo strany rodiny i spoločnosti so stratou zmyslu života i s pocitom neužitočnosti.

POKUŠENIE Z RAJA

Eutanázia sa stáva ešte viac odsúdeniahodnou, keď berie na seba formu vraždy vykonanú na osobe, ktorá o ňu žiadnym spôsobom nežiadala ani s ňou nikdy nesúhlasila.

A vrcholom svojvoľnosti a nespravodlivosti je situácia, v ktorej si lekári alebo tvorcovia zákonov privlastňujú právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto má zomrieť.

Znovu sa opakuje pokušenie z raja: byť ako Boh (porov. Gn 3, 5). Ale len Boh má moc rozhodovať o smrti a o živote: „Ja zabíjam, aj život navraciam“ (Dt 32, 39).

Keď náš Stvoriteľ vykonáva túto moc, vždy sa riadi plánom svojej múdrosti a lásky. Keď si uzurpuje túto moc človek, zaslepený hlúposťou a egoizmom, nevyhnutne ju premieňa na nástroj nespravodlivosti a smrti.

Tak sa život slabšieho ocitá v rukách silnejšieho. V spoločnosti mizne zmysel pre spravodlivosť a pri samých koreňoch sa narúša dôvera – základ akéhokoľvek autentického vzťahu medzi osobami.

Aktuálne znejú slová sv. Augustína: „Nikdy nie je dovolené zabiť druhého“, ani keby to chcel, ani keby o to prosil na hranici medzi životom a smrťou.

SAMOVRAŽDA PROTIREČÍ BOHU

Katolícka tradícia konštatuje, že samovražda je vždy objektívne ťažké mravné zlo. Svätý Tomáš Akvinský v Teologickej sume podáva tri zdôvodnenia, prečo je samovražda neprípustná.

Odporuje ľudskému rozumu, lebo protirečí prirodzenej náklonnosti človeka k sebazáchove. Tento pud je v nás silný a vyvoláva v človeku nezadržateľnú túžbu žiť, ale k ničomu nás nenúti.

Z teologického hľadiska samovražda protirečí vláde Boha nad ľudským životom i tomu, že každý život má zmysel natoľko, nakoľko je odpoveďou človeka na Božie povolanie.

Svätý Augustín hovorí, že život človeka je dialóg medzi Bohom a ním a samovražda je odmietnutie tohto dialógu. Človek ako Boží obraz má vládu nad svojím životom, ale vládu služobnú, ktorá je podriadená Božej zvrchovanej vláde.

Tak ako sa nik sám od seba nerozhodol, že bude žiť, ani sám nemá právo ukončiť svoj život. A napokon ide aj o sociálny motív. Samovražda je previnenie proti spoločnosti.

Tu svätý Tomáš preberá argumenty Aristotela: človek je súčasťou celku, má pre druhých hodnotu a význam, ak z neho vystúpi, poškodzuje celok. Nikdy nie je dovolené pomôcť osobe k samovražde (asistovaná samovražda).

Mať spoluúčasť na samovražednom úmysle iného a spolupracovať pri jeho uskutočnení takzvanou „samovraždou s pomocou“ znamená stať sa spoluvinníkom, niekedy dokonca priamym vykonávateľom nespravodlivosti.

Nemožno ju nikdy ospravedlniť, ani vtedy, keď sa vykoná na požiadanie. Treba však tiež povedať, že nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život.

Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život, a odporúča ich Božiemu milosrdenstvu.