Motív putovania vo Svätom písme
Boh s nami putuje a sprevádza nás naším životom. Na snímke je reprodukcia diela Láska a pútnik. Autorom olejomaľby na plátne je Edward Coley Burne-Jones (1833 – 1898); obraz sa nachádza v britskej Tate galérii. Ilustračná snímka: wikimedia commons/voľné dielo
Prvý biblický obraz pútnika nachádzame v postave Abraháma, keď vychádza z Chaldejského Uru do mesta Haran a smeruje ďalej, do krajiny Kanaán.
Hebrejský výraz, ktorým ho Pán v Knihe Genezis pozýva vyjsť, doslovne znamená „choď pre seba“, čo vyjadruje, ako sa dozvedáme ďalej z príbehu, že vyjdenie a putovanie bude prospešné pútnikovi aj jeho potomstvu.
VYJSŤ ZO SEBA
Z nomáda sa stáva pútnik, pretože ho na cestu nepobáda hľadanie lepších pasienkov, ale Boží hlas. Jeho putovanie sa stáva symbolom vyjdenia zo seba a otvorenia sa pre budúcnosť. Na cestu si treba vziať podstatnú vec – seba samého.
Znamená to vnímať volanie v srdci, mať kontakt so svojím vnútrom, odkiaľ hovorí Boh. A to je zárukou toho, že sa človek cestou nestratí ani nezatúla. Počas putovania, bez stáleho domova, je totiž osoba zraniteľnejšia.
Môže mať skúsenosť so svojou krehkosťou, odkázanosťou na iných a najmä na Boha. Putovať na posvätné miesto si vyžaduje isté dispozície – priamy vzťah k Bohu, čisté srdce a ochotu stretnúť sa s Bohom.
Dôležitosť stretnúť sa s Bohom na posvätnom mieste predpisuje aj Tóra: „Každý muž sa mal predstaviť pred Pánom“ aspoň trikrát do roka (porov. Ex 23, 14 – 17; 34, 18 – 23).
KRÁČAŤ K SLOBODE
Putovanie Božieho ľudu po východe z Egypta sa stalo symbolom kráčania k slobode. Ale skúsenosť cesty nebola podľa predstáv ľudu. Cesta bola dlhá, plná nepohodlia, zriekania.
A tak aj napriek prežitému otroctvu sa prvotné nadšenie po prekročení Červeného mora v nehostinnej púšti zmenilo na túžbu vrátiť sa k egyptským istotám. Putovanie odhalilo všetky nepravé motivácie a podrobilo skúške chápanie slobody.
Vonkajšia sloboda, ktorú Izraeliti po prekročení Červeného mora získali, kontrastovala s ich malou vnútornou slobodou, ktorá neobstála ani pri myšlienke na „egyptskú cibuľu“.
Napriek tomu ľud pokračuje na ceste, pretože ktosi iný s ním kráča: ten istý Boh, ktorý ho vyviedol z Egypta a sprevádzal svetlom oblačného stĺpa. Dokonca si medzi ľudom dal urobiť stánok, aby prebýval s nimi (porov. Ex 26).
A je tu vodca Mojžiš, ktorý má chvíle, keď vyčíta Bohu, že mu zveril starostlivosť o ľud (porov. Nm 11, 11), ale nakoniec v spolupráci s inými, staršími Izraela, prijíma túto úlohu. Po usadení sa v Kanaáne ľud putoval na miesta, kde bola uložená archa zmluvy.
Poznáme príbeh o Anne a jej manželovi Elkánovi, ktorí sa každoročne chodili klaňať a obetovať Pánovi. Na tomto mieste si Anna vyprosila syna Samuela, ktorého po oddojčení priviedla do Šíla, aby slúžil Bohu (porov. 1 Sam 1, 1 – 28).
ŽALMY VÝSTUPOV
Po stavbe chrámu Boží ľud vystupoval do Jeruzalema, kde prinášal obety a stretal sa s Pánom. Jeho skúsenosť vyjadrili žalmisti najmä v „žalmoch výstupov“ alebo „pútnických žalmoch“, ktoré tvoria Žalmy 120 – 134.
Do Jeruzalema a aj do samotného chrámu sa „vystupovalo“, čo je dané jeho nadmorskou výškou 754 metrov. Ak pútnici prichádzali napríklad od Jericha, ktoré je približne 200 metrov pod úrovňou Stredozemného mora, museli prekonať takmer kilometrové prevýšenie.
Počas cesty ľud spieval žalmy, do ktorých autori vložili skúsenosť života ako cesty k Pánovi a ospevovali Jeruzalem ako sväté mesto, príbytok Boha. Židovská tradícia slová týchto pätnástich žalmov umiestňuje na pätnásť poloblúkovitých schodov druhého chrámu (chrám obnovený po návrate z babylonského zajatia).
Tie vedú k takzvanej Nikanorovej bráne, ktorá spájala Nádvorie žien a Nádvorie kňazov. Iná interpretácia schody nechápe v doslovnom význame, ale v symbolickom, ako slová, ktoré sa opakujú vo veršoch a tým v texte podporujú a vytvárajú vzostupnú, špirálovitú štruktúru.
Napríklad v Žalme 121 sa šesťkrát opakuje sloveso strážiť alebo chrániť. V tejto zbierke je jasná aj dynamika „výstupu“ z hľadiska cieľa, ktorým je Jeruzalem, mesto pokoja, viackrát menované.
Počiatočný bod púte opisuje prvý žalm zbierky: žalmista sa nachádza ako cudzinec na mieste, kde nemá pokoj, ale po ňom túži (porov. Ž 120). Neskôr sa pozerá na vrchy s nádejou, že pomoc mu príde odtiaľ. A následne už jasne pomenúva cieľ svojho putovania, Jeruzalem (porov. Ž 121 – 122).
SPREVÁDZAJÚCA BOŽIA RUKA
Vnútorné naladenie pútnika je tiež v pohybe, smerom k radosti a pokoju. Žalm 126 opisuje radosť z príchodu do cieľa, do Jeruzalema, pretože sa končí zajatie putujúceho. Jeho vnútorné rozpoloženie oproti Žalmu 120 sa mení. Prežíva radosť z oslobodenia a vidí nádej v novom začiatku.
Žalm môže byť modlitbou tých, ktorí sa navrátili z babylonského zajatia či diaspóry, alebo jednoducho tých, ktorí sa po období neslobody a útrap vracajú do Pánovej prítomnosti a vnímajú Božiu ruku v živote.
Takýto človek môže naplno prežívať rodinné vzťahy vo svojom dome, ako naznačujú Žalmy 128 a 129, keď preberajú tému detí, manželky, práce. Pútnikovi pripomínajú, v čom tkvie požehnanie a pokoj i to, kde ich má hľadať.
V Jeruzaleme, meste pokoja, mu Pán pripomína, že pokoj má svoj začiatok tam, kde prežíva svoju každodennosť, v rodine, doma, v bežných vzťahoch. Aby sa táto túžba po pokoji pretavila do reality, pútnik cíti, že potrebuje prosiť o odpustenie, ktoré je podmienkou pokoja.
Potom sa môže odovzdať Bohu s dôverou dieťaťa (porov. Ž 130 – 131). Tento postoj dôvery charakterizoval už Dávidovu skúsenosť, ponúkanú všetkému ľudu, aby sa tak mohol stať komunitou bratov, ktorí chvália Pána a od neho očakávajú požehnanie (porov. Ž 133 – 134).
Skutočný liturgický výjav z procesie, ktorá putuje do chrámu, ponúka Žalm 118, ktorý je oslavou vykúpenia a vyslobodenia, preto ho Židia spievali na záver paschálnej večere a kresťania ho interpretujú kľúčom veľkonočného tajomstva. Žalm sa recitoval napríklad aj na jeden z pútnických sviatkov, sviatok Stánkov.
Príchod pútnikov do chrámu sprevádza dialóg s kňazmi z chrámu, ktorí im dovolia vstúpiť. V závere žalmu ďakujú Bohu, ktorý je v Písme často nazývaný „skalou“ a skala Sionu sa stala miestom jeho prítomnosti. Tancom a spevom ľud vyjadruje svoju radosť a prijíma kňazské požehnanie.
JEŽIŠ A UČENÍCI NA CESTÁCH
Jánovo evanjelium opisuje Ježiša v Jeruzaleme počas sviatkov Paschy, sviatkov Stánkov a sviatkov Posvätenia chrámu.
Ježiš v rozhovoroch a polemikách poukazuje na to, že „on a Otec sú jedno“ a že v strede slávenia sviatkov má byť Otec, ktorého prišiel zjaviť, a nie bezduché úkony, hoci nábožensky presné, z ktorých vyprchal zmysel pre Boha i láska.
„Vystupujeme do Jeruzalema,“ hovorí Ježiš vo všetkých troch synoptických evanjeliách, vedomý si toho, že tam sa dokončí jeho vykupiteľské poslanie. Lukáš ponúka obraz nazaretskej rodiny, ako putuje do Jeruzalema, aby naplnila Zákon (porov. Lk 2, 41).
Cesta je v Lukášovom diele predstavená ako proces, počas ktorého je Ježiš v živom dialógu s učeníkmi, niekedy aj so zástupmi, ktorým dáva podmienky, ako s ním majú kráčať a nasledovať ho.
Ježiš sa po zmŕtvychvstaní ako neznámy pútnik pridá k sklamaným emauzským učeníkom a pomôže im radikálne zmeniť smer cesty k radostnému ohlasovaniu a návratu do spoločenstva bratov. V Skutkoch apoštolov sa kresťanstvo stotožňuje s pojmom „Cesta“ (porov. Sk 22, 4).
POHYB K BOHU
Život kresťana nie je statický stav, dosiahnutý raz navždy, ale pohyb k Bohu, v spoločenstve bratov a sestier, v Ježišových stopách a s istotou, že nám pripravil miesto.
Ježiš sa rád pridáva k tým, ktorí sú na ceste, ktorí vychádzajú zo seba, aby dal ich pohybu cieľ, zmysel a tak premenil potulovanie bez méty a beznádejné návraty do starých koľají na zmysluplné putovanie. Neodstráni horúčavu dňa, možno bude chýbať aj voda a bude treba kráčať dlho.
Ani so spolupútnikmi to nemusí byť vždy ľahké. Ale niektoré ciele, ako napríklad aj „Jeruzalem“ – ten pozemský, ako mesto pokoja, ale aj ten nebeský, je možné dosiahnuť iba spoločne.
Modlitba pozemského pútnika
Pane, pridaj sa k nám na naše putovanie, pozri, či nejdeme bludnou cestou. Vlož do našich sŕdc cit pútnika, ktorý už doma prežíva radosť, že dosiahne brány „Jeruzalema“. A keď sa náhodou zajtra nebudeme môcť vydať na púť, pripomeň nám, že naše putovanie sa začína v srdci a že ty si s nami na našich cestách a v našich domoch.
MONIKA GOLIANOVÁ