Náboženská sloboda nie je samozrejmosťou

Najväčšie a najkrvavejšie prenasledovanie kresťanov v staroveku sa udialo za vlády cisára Diokleciána. Rímska ríša vtedy čelila vnútornej kríze a vonkajším ohrozeniam na hraniciach. Cisár Dioklecián sa rozhodol tieto problémy riešiť takzvanou tetrarchiou – vládou štyroch. Avšak táto reforma so sebou priniesla viac problémov než riešení: nakoniec medzi sebou začali bojovať i jednotliví tetrarchovia.

Milvijský most a Milánsky edikt

Azda najznámejšia bitka v týchto šarvátkach medzi jednotlivými tetrarchami sa odohrala 28. októbra 312 pri Milvijskom moste. Na jednej strane stál Konštantín, na druhej Maxencius. Práve v predvečer tejto bitky videl Konštantín na nebi znamenie kríža a počul slová: „V tomto znamení zvíťazíš.“

S touto bitkou sa spája aj iný príbeh – o Konštantínovom protivníkovi Maxenciovi, ktorý ako pohan sa spoliehal na veštbu pohanských augurov: „Ak prekročíš rieku Tiber, zahynie nepriateľ Ríma.“ Keďže Maxencius pokladal za nepriateľa Ríma Konštantína, tak sa hrnul do boja a za miesto bitky určil polia za Milvijským mostom, cez ktorý prekročil Tiber.

Hoci mal Maxencius početnejšie vojsko než Konštantín, iróniou osudu bitku prehral Maxencius a sám prišiel o život. Tak sa jediným cisárom na západe ríše stal Konštantín. V rovnakom období aj východ ríše získal jediného vladára – cisára Licinia.

Títo dvaja muži sa na čas snažili spolu vychádzať. Vo februári v roku 313 sa stretli v Miláne, aby spolu prerokovali záležitosti ďalšej spoločnej vlády. Jedným z najvýznamnejších výsledkov tohto stretnutia bol takzvaný Milánsky edikt, ktorý zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši:

„Ja, cisár Konštantín, a ja, cisár Licinius, sme sa šťastne zišli v Miláne a radili sme sa o všetkých záležitostiach verejného blaha. Okrem toho, čo sme považovali za užitočné pre mnohých ľudí alebo čo sa musí predovšetkým dať do poriadku, je medzi inými aj otázka uctievania božstiev. Domnievame sa, že ako kresťanom, tak aj všetkým ostatným musí sa dopriať sloboda uctievať tú náboženskú mocnosť, ktorú oni sami budú chcieť.

Tak bude môcť každé božstvo na nebeskom tróne preukázať svoju zhovievavosť a priazeň nám i tým, ktorí sú poddaní našej vláde. Teraz teda nech každý, kto sa chce pripojiť k náboženstvu kresťanov, môže sa tak rozhodnúť slobodne a bez obáv.“

Pre kresťanov to bol rozhodujúci okamih, ktorý im umožnil konečne slobodne sa nadýchnuť. Za Konštantínovou ústretovosťou voči kresťanom tradícia vidí vplyv jeho matky – sv. Heleny. Dokonca východné kresťanstvo nielen Helenu, ale aj Konštantína pokladá za svätého a oboch pre ich zásluhy na šírení kresťanskej viery uctieva čestným titulom „apoštolom rovní“.

V skutočnosti sa však Konštantín dal pokrstiť až na smrteľnej posteli a presne nevieme ani to, kedy sa kresťankou stala Helena. Jedna tradícia tvrdí, že to bolo krátko pred Milánskym ediktom, druhá, že až po ňom.

Obe tradície sa však zhodujú v tom, že Helena sa kresťankou stala pomerne neskoro: niekedy okolo šesťdesiateho roku svojho života. Ak nadviažeme na Ježišovo podobenstvo o robotníkoch vo vinici (porov. Mt 20, 1 - 16), tak Helena bola povolaná do Pánovej vinice až na sklonku dňa, no o to intenzívnejšia bola jej viera, ako tomu nasvedčuje posledná etapa jej života.

Hostinská a cisárovná

O Heleninej minulosti vlastne vieme veľmi málo. Základný fakt, ktorého sa môžeme chytiť, je, že bola matkou cisára Konštantína, ktorý jej v roku 325 udelil titul „augusta“ – vznešená; alebo ako sa tento titul zvykne prekladať: cisárovná. Už samotná táto skutočnosť svedčí o láske, úcte a rešpekte, čo k nej syn prechovával, najmä ak si uvedomíme kľukatú cestu Heleninho životného príbehu.

Helena nebola žiadna rozmaznaná dievčina vychovávaná na cisárskom dvore, ale skôr platí to, čo vo svojom výstižnom a podnetnom článku s názvom Úžasná cesta viery svätej Heleny napísala Woodeene Koenig-Brickerová: „V mladosti čapovala pivo a počúvala drsné vtipy vojakov a obchodníkov v krčme svojho otca.“

Tak sa Helena pravdepodobne zoznámila aj s Konštantínovým otcom – Konštanciom Chlorom, vtedy bezvýznamným rímskym dôstojníkom, ktorý sa však neskôr stal tetrarchom.

Nevieme dokonca ani to, či Helena a Konštancius boli manželia, ale vieme, že Konštancius sa kvôli kariére s Helenou rozišiel a oženil sa s Theodorou, dcérou spoluvladára Maximiána, ktorý si týmto manželským zväzkom chcel upevniť puto s Konštanciom; aj preto sa Helena zvykne uctievať ako patrónka rozvedených a manželstiev v kríze.

Helena sa po Konštanciovom boku dostala na opačný koniec spoločenského rebríčka: z hostinskej sa stáva partnerkou jedného z najvlyvnejších mužov Rímskej ríše; no zrazu z týchto výšin klesá ako odvrhnutá žena späť medzi obyčajný plebs. Pre Helenu to muselo byť veľké poníženie, ktoré ju učilo pokore – a v tom môže byť príkladom aj pre dnešných ľudí – s pokorou prijať nepriaznivé okolnosti života.

Helena sa stráca takmer na dve desaťročia v hmle všedného života obyčajných ľudí. Na výslnie sa dostáva, až keď sa jej syn Konštantín v roku 306 stal tetrarchom miesto svojho otca Konštancia a berie si ju k sebe na dvor. Tu sa začína nová etapa v jej živote, ktorá je korunovaná po jej obrátení aktívnym životom viery.

Podľa tradície sa Helena po svojom obrátení začala venovať dobročinnosti. Pohostinnosť nebola cudzia bývalej hostinskej. Pohostinnosť preukazovala nielen vysokopostaveným, ale aj voči tým, čo nemali čo do úst.

Nezriedka vraj Helena využila svoj vplyv, aby u svojho syna dosiahla prepustenie odsúdencov z väzenia či nútených prác, a tak by sme ju mohli označiť za akúsi vtedajšiu „ombudsmanku“ tých, ktorí utrpeli určité skrivodlivosti, aj zo strany štátu; a preto by mohla byť patrónkou aj tejto modernej ustanovizne.

Do tohto obrazu „ombudsmanky“ by dobre zapadal aj Helenin vplyv na Milánsky edikt, hoci historici dnes zväčša ich vzájomnú spätosť popierajú. Ak pripustíme, že Helena sa stala kresťankou ešte pred ediktom, tak sa dá predpokladať, že Helena o to viac využila svoj vplyv na Konštantína, aby kresťanom, ktorých práva potláčal sám štát, udelil slobodu.

Patrónka hľadačov pokladov

Ďalšie aktivity v Heleninom živote sa spájajú s cestovaním. Helena ako Konštanciova manželka precestovala kus impéria – od Malej Ázie po Britániu; no tá najvýznamnejšia cesta ju čakala až na sklonku života – púť do Svätej zeme, kde sa Helena stala nielen pasívnou návštevníčkou svätých miest, ale je spojená s archeologickou a stavebnou činnosťou.

Samozrejme, netreba si ju hneď predstavovať s lopatou či pri miešaní malty. Tradícia spája cisárovnú Helenu s nájdením Svätého kríža, preto sa Helena uctieva ako patrónka archeológov a hľadačov pokladov.

Na posvätných miestach dávala stavať chrámy. Obdivuhodné je, že Helena podnikla púť do Svätej zeme v pomerne vysokom veku – mohla mať okolo sedemdesiat-osemdesiat rokov, a preto by sme ju mohli označiť aj za patrónku aktívnej staroby.

Svätá Helena patrila v stredoveku medzi najobľúbenejšie svätice a Cirkev ju právom kládla za vzor ženám, ktoré sa ocitli v postavení cisárovien a kráľovien. Dnes by sme ju mohli klásť za vzor aj kresťanským političkám. Helena využívala svoj politický vplyv na šírenie evanjeliových hodnôt.

Nemusíte byť Asiou Bibiovou, ktorá pre svoju vieru zažila prenasledovanie na vlastnej koži: desaťročné väzenie a rozsudok smrti, ktorému sa jej, našťastie, na nátlak celosvetovej verejnosti podarilo uniknúť, aby ste detekovali, že s náboženskou slobodou to nie je úplne v poriadku ani v krajinách, ktoré sa k nej otvorene hlásia.

Jestvujú aj iné spôsoby prenasledovania, než sú fyzické útoky. Stačí, že sa stanete pre svoju vieru a náboženské postoje terčom posmeškov, ako na to prednedávnom poukázal bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský:

„V ostatnej dobe čoraz častejšie vnímame, že za postoje spojené s náboženstvom sú veriaci na verejnosti pranierovaní, vystavovaní posmechu, ba otvorenému pohŕdaniu. Ako ,legitímny´ sa presadzuje prístup znevažovania náboženského presvedčenia, a to aj agresívnym spôsobom. Pohŕdanie náboženstvom sa v našej krajine, žiaľ, šíri celé roky.

A bez emócií to celé roky znášame. Robí sa to otvorene, aj pod heslom takzvanej satiry či karikatúry, ktorá cynicky vystupuje ako nedotknuteľná, hoci úmyselne podnecuje nevraživosť voči veriacim.“ Podobnú situáciu si možno všimnúť aj v iných krajinách „západného sveta“.

V dnešnej „postkresťanskej“ spoločnosti môžeme hovoriť o určitom paradoxe: hoci máme náboženskú slobodu, predsa len nie sme natoľko slobodní, aby sme svoje náboženské presvedčenie dávali najavo; a tak náboženská sloboda za určitých okolností nie je samozrejmosťou ani tam, kde sa k nej spoločnosť otvorene hlási.

Svätá Helena sa zaslúžila, aby vtedajší svet spoznal hodnotu kresťanstva a objavil aj hodnotu kríža. Patrónka archeológov a hľadačov pokladov môže byť aj v tomto pre nás podnetom. Neraz tie najväčšie poklady máme rovno pod nosom a ani o tom nevieme.

Platí to aj o kresťanstve a tajomstve kríža v dnešnom svete, ktorý potrebuje objaviť čosi, čo už vyhodil na „smetisko dejín“ alebo to necháva len-tak zapadať prachom: krásu a hodnotu kresťanskej viery a kríža.