Nenápadná modlitba veľkej hĺbky

Ľudia vo všeobecnosti myslia pri blahoželaní na šťastie, zdravie a pridajú aj úspech v živote. Ľudské srdce je však oveľa vnímavejšie a vie lepšie vystihnúť, presnejšie zadefinovať, čo potrebuje človek pre svoj život. Pokoj! Nie však ten, ktorý dáva svet, ale pokoj, ktorý prináša Pán.

V tomto zmysle je modlitba ruženca často charakterizovaná aj ako modlitba za pokoj. „Blahoslavení sú tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Na vrchu blahoslavenstiev Ježiš potvrdí, že pokoj zohráva dôležitú úlohu v živote človeka. Aký pokoj nám teda prináša Boží Syn a jeho matka Mária?

MLČIACI ROZHOVOR

Cistercián otec Hieronym spomína v knihe Žeravé uhlíky na svoje prvé začiatky prijímania vzácneho pokoja a istoty od svojich najbližších. Ako sedemročný sa raz po svätej omši spolu so svojou matkou zastavil pri tmavom výklenku, kde boli dve sochy. Mama si kľakla pri jaskynke a on sa obďaleč hral.

Po dlhšej chvíli na ňu zavolal: „Mama, pôjdeme už?“ Mama ticho kľačala a neodpovedala. „Mama, čo robíš?“ „Modlím sa, prosím Pannu Máriu, aby nás ochránila.“

Zaujatý chlapec oprel hlavu o mreže a zadíval sa do vnútra, chcel pochopiť záhadu mlčiaceho rozhovoru. Pochopil, že tá vysoká biela socha za železnou mrežou musí predstavovať niekoho iného, neviditeľného, možný, alebo skôr istý, zdroj láskavosti.

„Pochopil som, že ak dospelý človek kľačí a modlí sa, robí niečo závažné, čo prináša pokoj a dôveru, že mu načúva niekto iný, kto je nám blízky, kto je láskavý, dobrý a mocný. Povedal som si, že aj ja sa rád naučím modliť.“

Otec Hieronym ako chlapec vycítil, že roky okolo 1914 sú pre dospelých plné hrozieb, ale rovnako vnímal modlitbu matky, ktorá bola plná niečoho, čo pôsobilo úplne inak ako všetky hrozby. Bola to ochrana proti nim.

POKLAD Z DETSTVA

Prvé svedectvo viery prežívané milovanou osobou býva často rozhodujúce. Nie je to len príklad a dobrá rada, je to hotový kapitál pre deti, ako spomína aj otec Hieronym vo svojich zápiskoch.

Úprimný a hľadajúci pohľad na sochu, príklad blížnych, teda skúsenosť z viery iných, to je pre nás poklad, ktorý si nosíme v srdci počas celého života. Rovnako prítomnosť človeka na mieste, kde je modliace sa spoločenstvo, zohráva veľkú úlohu pri obrátení.

Sám môžem potvrdiť, že púte na Levočskú horu v detstve a neskôr v dospelosti na horu Zvir v Litmanovej zohrali nemalý podiel na mojom povolaní a utvrdení sa v ňom. Keď nad tým všetkým uvažujem s odstupom času, bol to práve vnútorný pokoj, ktorý som prijal a v ktorého priestore som sa rozhodoval.

POKOJ OPAKOVANÝCH SLOV

Všetka viditeľná skúsenosť viery vyústi do túžby po modlitbe. Na začiatku je osobná, plná vlastných slov, ale postupne sa ľudské srdce utíši a začne hľadať ustálené slovné spojenia. Ony sa opakujú, ale ich hĺbka je nevyčerpateľná. V praxi sa podobne ustálila modlitba ruženca.

Svojou jednoduchosťou je obľúbený aj u začiatočníkov. Učí ich postupne prechádzať a rozjímať Ježišov život. Pokročilých zasa učí zjednocovať sa s ním. Ako hovorí svätý Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). Prorok Izaiáš očakáva „Knieža pokoja“ (Iz 9, 5).

Pre kresťanov je týmto kniežaťom Ježiš. A práve tento dar – pokoj – je vzácny pre ľudské srdce. Modlitba ruženca nás pozýva, aby sme sa sami postupne stali tvorcami pokoja vo svete.

Mohli by sme povedať, že je to prirodzený rast na duchovnej úrovni. Najprv som prijal dar a pomocou modlitby sa ho ďalej učím odovzdávať druhým.

Aj dieťa pochopí, že vysoká biela socha musí predstavovať niekoho iného, neviditeľného, istý zdroj láskavosti. Ilustračná snímka: catholicexchange.com

ODKRÝVANIE TAJOMSTIEV

Svätý Ján Pavol opísal rozjímanie pri modlitbe ruženca v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae týmito slovami: „Keď sa ho modlíme správne, ako skutočne meditatívnu modlitbu, vedie k stretnutiu s Kristom v jeho tajomstvách a nemôže neviesť aj k spoznaniu Kristovej tváre v iných ľuďoch, predovšetkým v najviac sužovaných.

Ako by niekto mohol rozjímať nad tajomstvami betlehemského Dieťaťa v radostných tajomstvách bez toho, aby zažil túžbu prijať, chrániť a rozvíjať život, a bez toho, aby zobral na svoje plecia bremeno trpiacich detí na celom svete?“ (RVM 40).

Prechádzať rad-radom tajomstvami Ježišovho života nás naozaj vedie k jeho napodobovaniu, inokedy k hlbokej vďačnosti, čo Pán pre nás urobil, alebo nás učí tichučko sa postaviť k trpiacemu človeku ako Mária pod krížom k trpiacemu Ježišovi.

Nenápadná modlitba, pre svet neraz úsmevná, nás učí pozerať na svet Božími očami a nielen ľudskými. Ruženec je lectio divina, Božie čítanie Slova a ľudského života, ľudských dejín.

Sú utrpenia, ktorým sa v živote nevyhneme, nakoniec ani smrti. No Sväté písmo a rovnako ruženec sa nekončí umučením a smrťou, ale zmŕtvychvstaním. Pokoj, ktorý nám prináša Mária a prvotná Cirkev, je ich svedectvom, že rozhodujúce slovo má Pán.

Ani obrovský kameň, ktorým zapečatili hrob s Ježišovým telom, ho nezastavil v jeho pláne. Pokoj sa nedocieli tým, že všetko v mojom živote bude bezproblémové.

Pokoj nám dáva Boh, ktorý prichádza medzi nás. Pokoj spočíva v jeho uistení, že bude s nami až do skončenia sveta, pri všetkých situáciách života.