Očakávanie v trpezlivej nádeji

Staručký Simeon prorocky nazval novonarodeného Mesiáša, ktorého prinášajú Jozef a Mária podľa židovského zákona na štyridsiaty deň po jeho narodení do Jeruzalemského chrámu, „svetlo na osvietenie pohanov“ (Lk 2, 32).

Preto sa už v starovekej kresťanskej liturgii v tento deň požehnávali sviece a konala sa procesia svetla, ktorá pozývala kresťanov kráčať v jase Kristovho evanjelia a v nasledovaní toho, ktorý sa sám nazval „svetlo sveta“ (Jn 8, 12).

Prorocká trpezlivosť

Toto postvianočné tajomstvo nás upriamuje aj na ďalšiu hodnotu potrebnú v našom živote. Je ňou trpezlivosť. Stretávame sa totiž s biblickou dvojicou, ktorá vedela čakať: so staručkým Simeonom a 84-ročnou vdovou Annou.

Obidvaja vedeli v očakávaní spásy trpezlivo čakať. Svätý Lukáš zaznamenáva, že Simeon bol „človek spravodlivý a nábožný“, ktorý verí v Boha, očakáva „potechu Izraela“ a má nádej, „že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2, 25 – 26).

Je to hymnus, ktorý našiel miesto vo večernej liturgickej modlitbe kompletória: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2, 29 – 32).

Mesiášske svitanie

Simeonov chválospev však nie je melancholickým rozlúčením na sklonku života, ako by sme sa nazdávali. Naopak. Je slávnostným pozdravom mesiášskeho svitania, ktoré prichádza a ktorého hlavným hrdinom bude práve Božie Dieťa v Simeonovom náručí.

Pri tejto radostnej udalosti sme však aj svedkami proroctva o budúcnosti, ktorá bude poznamenaná a úplne premenená Dieťaťom, ktoré prišlo: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34).

A jeho matka bude mať v tejto dráme svoju úlohu: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35). K tejto atmosfére obetovania patrí aj prorokyňa Anna.

Jej zbožnosť a čakanie vo viere sú odmenené: „Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2, 37 – 38).

Čakanie očisťuje túžbu

Podľa niektorých sme sa stali spoločnosťou „čakajúcich“. Pätinu nášho života vraj strávime čakaním. Čakáme na víkend; chorí s „vyrazeným“ dychom čakajú na výsledok lekárskej prehliadky; mladí zasa na odpoveď na žiadosť o miesto či byt; skôr narodení čakajú na návštevu.

V každodennom živote čakáme na autobus, na výhru, na koniec hodiny v škole, na dovolenku. Musíme však priznať, že neradi. Chceme ísť hneď k jadru. Preto napríklad namiesto adventného času slávime na každom kroku komerčné Vianoce.

Mali by sme ale pochopiť, že musíme aj čakať, aby sme očistili svoju túžbu. Naša nedočkavosť by inak bola len znakom sebectva, majetníckeho ducha. Čakanie nás stavia do postoja tých, ktorí si tieto hodnoty vážia, pretože poznajú ich cenu nielen pre pozemský život.

Materialistický svet kladie dôraz na konkrétne výsledky, ktoré sú ihneď viditeľné a prírodovedecky zmerateľné. To je ale pohľad na realitu, ktorá je nielen obmedzená, ale priam nedostačujúca, okyptená a zdeformovaná.

Trpezlivosť je ovocím poznania

Plná pravda a dôstojnosť človeka potrebujú širšiu a väčšiu víziu. Na šťastný a naplnený ľudský život treba viac než to, o čom sa dokážeme presvedčiť svojimi zmyslami. Dnešnému človeku, stále uponáhľanému a upachtenému, akoby bola trpezlivosť naozaj cudzia.

Je to vraj čnosť otrokov, nedôstojná pre slobodných ľudí. V skutočnosti je trpezlivosť ovocím poznania, ktoré sa zhoduje s rytmom sejby a žatvy. Nádychom a výdychom. Je známkou múdrosti a sily. Ťažko povedať, koľko šancí si človek zmarí netrpezlivosťou.

Je vlastne jedným z hlavných nedostatkov v živote človeka, z ktorého vychádzajú ostatné. Mohli by sme povedať, že pre netrpezlivosť boli ľudia vyhnaní z raja (porov. Gn 3).

Čakanie na novú úrodu

„Fascinácia okamihu, ktorá ovláda našu spoločnosť, čakaním zostarne,“ píše John Selby v knihe Kto vie čakať, má zo svojho života viac. Trpezlivý človek pozná umenie a spôsob žitia, rozvíjajúceho sa ako proces. Preto vie i čakať. Dožičí všetkému čas.

Na rozdiel od dieťaťa vie vydržať napätie medzi tým, čo je, a tým, čo bude. Keď človek od života len dostával, keď sa nemusel o nič usilovať, keď mu všetko zariadili rodičia – to preňho nie je výhra.

Pretože sa nenaučil čnosti očakávania a trpezlivosti, nie je pripravený na život a jeho skúšky a obvykle od neho už ani nič neočakáva.

Dlhoročný hlavný redaktor časopisu Spiegel Claus Jacobi spomínal známeho miliardára: „Bol bohatý, úspešný, vplyvný, ale nikdy som od neho nepočul, že je šťastný, aj keby to bolo iba na okamih.“

Vzácne slovo o trpezlivosti nachádzame v Jakubovom liste, ktorý vyzýva na túto hodnotu všetkých a používa k nej obraz roľníka, ktorý vie celé týždne čakať na novú úrodu (porov. Jak 5, 7 – 8).

Dielo Ducha Svätého

S čnosťou trpezlivosti veľmi úzko súvisí nádej. Pápež František to v knihe O nerestiach a čnostiach vysvetľuje takto: „Nie je pravda, že ,kým žijeme, máme nádej‘, ako sa zvyčajne hovorí. Je to práve naopak: nádej je tá, ktorá nás drží pri živote, ochraňuje ho, zachováva a rozvíja.

Ak by ľudia v sebe neživili nádej, ak by im nedodávala odvahu táto čnosť, nikdy by nevyšli z jaskýň a nezanechali by stopu v dejinách sveta.

Je to to najbožskejšie, čo môže jestvovať v srdci človeka.“

V tejto súvislosti cituje najvyšší pastier Cirkvi francúzskeho básnika Charla Péguyho, ktorý nám zanechal úžasné slová o nádeji: „Poeticky hovorí, že Boh nežasne natoľko nad vierou ľudských bytostí ani nad ich láskou, ale čo ho naozaj napĺňa údivom a dojatím, je nádej ľudí.“

Trpezlivosť – teda dlhý dych – to je pre veriaceho človeka dielo Ducha Svätého. „Staň sa mojím dychom, Duchu Svätý,“ modlil sa sv. Augustín.

On sám prosil, aby mohol „nepokojných upokojovať, malomyseľných povzbudzovať, ujímať sa slabých, vyhnúť sa nepriateľstvu, namyslených uviesť na správnu mieru, hašterivých zjemňovať, dobrých posilňovať, zlých znášať a všetkých milovať“.

Týmto životným programom trpezlivosti vnášal do svojho života aj do života iných reálnu harmóniu.

Boh trpezlivosti

Opravdivou múdrosťou je vedomie, že k nám prichádza Božie kráľovstvo, že sa približuje realizácia sveta, akým ho chce mať Boh. Je to on, Pán, ktorý vedie našu existenciu a pozná posledný cieľ vecí a udalostí.

Prečo by sme o tom mali našou príslovečnou netrpezlivosťou pochybovať? Pán nás pozýva spolupracovať na budovaní dejín. Chce, aby sme sa spolu s ním stali tvorcami pokoja, svedkami nádeje v budúcnosť spásy a vzkriesenia.

Trpezlivosť vo viere nám tak umožňuje kráčať s Ježišom po kľukatých cestách tohto sveta v istote, že sila jeho Ducha premôže sily zla a podrobí ich moci Božej lásky. Ježiš je Bohom trpezlivosti. Len preto si mohol vziať ľudské telo a prijať tento život so všetkými jeho dôsledkami.

Aj my sme každý deň vyzývaní, aby sme podľa jeho príkladu s trpezlivosťou znášali ťažkosti tohto života. Nebojme sa tejto skutočnosti. Ovocie trpezlivosti býva sladké. Boh totiž nie je ďaleko od nás. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).

Múdrosť života

Ľudia, ktorí naplnili svoj život vierou, sa na konci celkom inak pozerajú na jeho hodnoty.

Pápež sv. Ján XXIII. ako 80-ročný hovorí: „Staroba, ktorá je predsa tiež veľkým darom Pána, má byť dôvodom k tichej vnútornej radosti, ku každodennému dokonalému odovzdávaniu samému Pánovi, ku ktorému som sa obrátil ako dieťa do otvoreného náručia Otca.“

Podľa „hromničnej“ scény (porov. Lk 2, 22 – 38) sa životy Simeona a Anny chýlia ku koncu a zdá sa, že všetko sa rozpadáva.

Lenže nadišiel neslýchaný obrat: dovŕšenie v stretnutí s túžobne očakávaným Mesiášom. Simeon a Anna sú vzorom aj pre naše čakania, aby sme vedeli „v nábožnosti a spravodlivosti“ s nádejou čakať a očakávať našu spásu.