Príde Kristus, Spasiteľ náš, cestu mu pripravme

Všetci narážame na notoricky známe ťažkosti: takzvaný nedostatok času a naše nedostatky v morálnej oblasti. Dáme sa tým odradiť? Ak túžime po väčšej hĺbke, doceňme a aktivizujme v Advente aspoň to, čo už máme a kým sme.

Dva príchody, plus tretí

Ak sa dozviete, že vás návštevou poctí niekto výnimočný, možno niekto zďaleka alebo keď v rodine čakáte zrod nového človeka, tak intenzívna príprava ozvláštni váš všedný život. Láska a úcta k danej osobe vás nenechajú nečinných. Je skvelé, keď sa Advent stane takouto prípravou na príchod niekoho výnimočného.

Pastoračná múdrosť Cirkvi a evanjelium Prvej adventnej nedele (porov. Mt 24, 37 - 44) nás vedú k angažovanej príprave na definitívny a rozhodujúci príchod Ježiša na konci časov, keď sa dostaví ako Sudca i ako náš brat a najlepší priateľ. To nás mobilizuje k aktívnej bedlivosti a efektívnej láske.

Evanjelium Druhej a Tretej adventnej nedele nám približuje krst pokánia Jána Krstiteľa (porov. Mt 3, 1 - 12) a Jánov morálny profil (Mt 11, 2 - 11), aby sme sa kajúcne a pravdivo pripravili na oslavu dejinného príchodu Ježiša sláveného na Vianoce. Udalosti, ktoré predchádzali jeho narodeniu v Betleheme, evokuje evanjelium Štvrtej adventnej nedele (porov. Mt 1, 18 - 24).

Vďaka adventu a Vianociam poznávame, že Ježišovo vtelenie a narodenie sú žiarivým dôkazom, ako Boh človeka neustále hľadal a toto hľadanie vrcholí práve v narodení Ježiša. V Ježišovi prichádza Boh v najväčšej možnej blízkosti k človeku – berie na seba ľudskosť, aby človeka „našiel“, prijal ho za svojho. Medzi dejinným príchodom Ježiša spred viac ako 2000 rokov a netušeným druhým príchodom Pána na konci dejín je tu ešte tretie aktuálne prichádzanie Ježiša do nášho žitia.

Hoci sme Krista už v krste prijali, nebola to jednorazová či statická vec. Život s Ježišom je kráčaním a dynamickým procesom. Pavol to vystihol cez metaforu odevu: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27), ale tiež povzbudzuje: „Oblečte si Pána Ježiša Krista“ (Rim 13, 14). Teda znovu a opäť má do nášho života vstupovať a zahaľovať nás oslávený Ježiš. 

Tri vliate dispozície ako štartéry premeny

Často, keď sa na niečo veľké pripravujeme alebo sa pokúšame meniť k lepšiemu, usilujeme sa o to iba my sami a vôbec nás netrápi, že riešenie našej morálnej nedostatočnosti a zmeny je skryté v oblasti kvality toho, čo už máme, v oblasti našej viery, nádeje a lásky a ich rastu. Dar týchto vliatych božských čností, ktoré nám Boh daroval pri krste, si však nepredstavujme ako naliatie vecí do hlavy „norimberským lievikom“. Tak sa označovala „zázračná“ metóda učenca Georga Harsdörfera z Norimbergu, keď chcel človeku za šesť hodín naliať do hlavy informácie o nemeckom básnickom umení a rýmovaní.

Tri božské čnosti sú stále schopnosti duše, a hoci sú darom od Boha, nemôžu bez nás fungovať a ani naše kresťanstvo bez nich neobstojí. Všetky tri dispozície sú zamerané na Boha, preto sú božské, no ich vedľajším účinkom je vyvážený vzťah k sebe, k iným a k stvoreniu. Potvrdzuje sa výrok sv. Augustína: „Keď je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.“  

Viera ako osobné stretnutie  

Kresťanská viera nie je o stretnutí s ideou alebo náročnou morálkou či peknou tradíciou. Nie je ani o nejakých príjemných pocitoch z podvedomia v záťažových situáciách.  V prvom rade ide v nej o stretnutie so živou osobou Ježiša Krista. Ja kresťan nie som ten lepší, ktorý sa líši od druhých vyššou morálnou kvalitou, ale sa odlišujem učeníctvom, keď kráčam za Ježišom.

Táto exkluzívna voľba sa následne odrazí v mojom živote ako jasná hodnotová orientácia a životná istota. Našu vieru v Advente aj sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie inšpiruje príklad Ježišovej matky. V Panne Márii sa stretá nebo a zem, Božie obdarovanie: „Moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1, 35) a ľudská odpoveď viery: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

Práve božsko-ľudské stretnutie je zdrojom plodnosti, prameňom nového života. Tak sme o tom možno nepremýšľali, no nebojme sa inak hľadieť na známe veci. Vtedy naša viera bude prinášať „dospelé“ odpovede na otázky dospelých a nezostane na „detskej“ úrovni.  

Kotva nádeje a Biblia pre malých a veľkých

Naša nádej nie je o tom, ako sa okrídlene hovorí „všetko dobre dopadne“ a „všetko zlé je na niečo dobré“. Výroky síce majú dačo do seba, ale sú to polopravdy niekedy vzdialené od kresťanskej nádeje.

Adventné prvé čítania, najmä od proroka Adventu Izaiáša, Shakespeara medzi prorokmi, nás nenechávajú na pochybách, že nádej spočíva predovšetkým v naplnení Božích prísľubov a v uskutočnení toho, čo Boh sľúbil. Nebesia v osobe Ježiša Krista zarosili spravodlivosť a zem vydala spásu! (porov. Rorate caeli v Iz 45, 8).

Naša nádej je, že Boh bude „mať vo všetkom navrch“. No stojím vôbec o to? Viem o nejakých Božích zasľúbeniach platných aj pre mňa? Aký mám svoj obraz Boha? Je pre mňa Otcom, alebo tým, čo mi prekáža v získaní, o čo mi v živote najviac ide?

Pápež František v decembri 2016 trefne o nádeji povedal: „Dobre si zapamätajme toto: Naše vlastné istoty nás nespasia. Jediná istota, ktorá nás spasí, je istota nádeje v Boha, tá nás spasí, tá je mocná. A tá nám dáva v živote kráčať s radosťou, s vôľou konať dobro, s vôľou stať sa šťastnými po celú večnosť. Nepatrní ľudia a pastieri, tí, naopak, dôverujú Bohu, dúfajú v neho a radujú sa, keď v Dieťati Ježišovi rozpoznajú znamenie označené anjelmi (porov. Lk 2, 12).“ 

Boh je verný svojim prísľubom a poznať ho opravdivo, nie jednostranne nám účinne pomáha Božie slovo. S Adventom sa i na Slovensku začína rok Božieho slova. Biblia má potenciál nás kultivovať vo všetkých smeroch a skultúrňuje i naše okolie, dokonca i vtedy, keď sa nám zdá, že všetko ide akoby do skazy. Ak budeme pri adventnom venci Sväté písmo otvárať a ozvláštňovať ním svoje modlitby najmä v rodinách s deťmi, uistíme sa, že toto Slovo je svieže a primerané pre malých i veľkých.

Najmä ak nám ním zahorí srdce. Prečítať si krátky úryvok z Nového alebo zo Starého zákona, pýtať sa na jeho význam, ale aj odkaz pre nás môže byť neodolateľná až mystická aktivita. Nedesme sa toho, ale nechajme komunikovať Boha a aj seba navzájom o témach Božieho slova. Deti iste nezabudnú na takéto adventné stretnutia, ktoré im pripravia rodičia a budú ich chcieť zažiť aj inokedy.   

Láska – záležitosť najvyššej dôležitosti

Láska, tá charakterizuje najvyššiu možnosť človeka. Boh sám je láska (porov. 1 Jn 4, 8 - 16). Zároveň je však toto slovo veľmi sprofanované. Čo s tým? Romano Guardini hovorí: „Láska je aktívna starosť o rast druhého.“ Ježiš ukazuje, že jeho láska je absolútne áno voči Bohu a absolútne áno voči človeku. Láska nie je rozplývaním sa v sladkých emóciách, ani nasladnutá opona, aby sme ňou zakryli niečo nepríjemné.

V Biblii je láska vecou srdca, teda centra ľudskej osoby, orgánu myslenia a rozhodovania. Pre lásku sa dá teda rozhodnúť, pre sympatiu nie. Apoštol Pavol nám trefne hovorí: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Ján Krstiteľ v evanjeliu Druhej adventnej nedele ohlási, že práve Ježiš krstí Duchom Svätým a ohňom. Duch jeho lásky je ako oheň, ktorý človeka zapáli a očistí. Ježiš priniesol tento oheň lásky a prial si len to, aby už horel. 

Dnes, keď sa mení vízia a dôrazy v Cirkvi, láska ako jediná presvedčí tento svet. Nie podráždenosť zatrpknutých kresťanov, ktorí sa uzatvárajú do svojho geta, ale múdra a odvážna láska (caritas discreta), ktorá sa nebojí kríža. Ten sa objaví, len čo zaujmeme postoj skutočnej viery podobný Ježišovmu. Ide o kríž vyrastajúci z nášho postoja voči svetu. Aký má byť tento postoj?

Existencia kresťana nie je rozhodnutím sa pre tento svet, ani proti nemu, ale rozhodnutím sa pre pravého vládcu sveta, ktorý je z veľkej časti obsadený vládcom nepravým. Je to rozhodnutie sa pre Boha, pre dobro a pravdu proti nenávisti a lži. Keď dnes kresťan múdro a trpezlivo zastáva Božie záujmy, je pre mnohých ľudí vo veľa veciach cudzím.

Bude to odcudzenie, ktoré si nevybral, no napriek tomu ľudí aj svet bude vidieť nielen ako Božie stvorenia, ale usiluje sa ich milovať láskou, ktorá sa podobá tej Božej a ktorá, ako vieme, bola ukrižovaná. Autentický kresťanský postoj k svetu je Ježišov. Je to vzťah lásky, ktorá sa rozdáva, ale nevymení svet za Otca.

Nie je to ľahký vzor, ale je najoptimálnejší  a životaschopný. Je to láska, pri ktorej obrazne aj doslovne tečie krv (Maximilián Kolbe, biskup Romero, Matka Tereza), keď sa človek dáva bez náhrady a pozemskej odmeny.

Je to cesta, na ktorej nezažijeme sklamanie, pretože napĺňa náš život. Táto láska je činorodá. Dovoľme, aby nám nezištná láska k Bohu a k iným skrášlila srdce, veď práve ona dá našim rukám odvahu. Ruky budú viac solidárne a prajné. 

Musíme sa alebo potrebujeme sa modliť?

Hlbšie žitá viera, nádej a láska nás iste pohnú k hlbšej modlitbe. Modlitba je posilňovňou túžob a nadväzovaním vzťahu k Ježišovi. Nebude to pre nás už iba jedna z povinností, na ktorú i tak nemáme čas. Tvrdenie, že práca je našou najlepšou modlitbou, nechajme dravým kapitalistom! Ako láska, tak i modlitba potrebuje čas.

Raz sa žiaci pýtali mnícha Agatona, ktorá činnosť a čnosť je najťažšia? Odpovedal: „Nehnevajte sa, ale zdá sa mi, že nič nie je také náročné ako modlitba. Pretože kedykoľvek sa začne človek modliť, nepriatelia sa usilujú mu v tom zabrániť, lebo vedia, že mu uškodia tým, že ho odvedú od modlitby.“

Brať vážne modlitbu značí venovať jej potrebný čas. Každá aktivita, v ktorej chceme byť kompetentní, vyžaduje cvik. Ak túžime rásť v modlitbe, je potrebné sa v nej cvičiť. Ako to dosiahnuť pri našom rýchlom životnom štýle? Pomáha tu dôkladná periodicita. Začnime krátkou modlitbou deň a večer jej venujme viacej času: ďakujme v nej, prosme, chváľme i odprosujme.

O modlitbu a jej kvalitu musíme neustále zápasiť a nemodlime sa len vtedy, keď sa nám zachce. Pavol v kontexte očakávania Pána nadsadene hovorí: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 16 - 17). Dá sa to, ak modlitbu chápeme ako uskutočňovanie stáleho a verného vzťahu k Bohu. 

Ako poteším nielen spovedníka?

Možno sa pred vianočnou svätou spoveďou spýtam, budem niekedy lepší? Optimista dúfa, že áno, pesimista sa obáva, že sa to podarí. Ako poznám, že som lepší? Asi nie, keď si to hovorím ja sám alebo mi to povedia iní. V konečnom dôsledku nejde o to, aby som bol lepší, ale viac Boží. Krok za krokom, navzdory svojím chybám a povahovým sklonom.

Byť Boží nie je prelud ani pýcha. Keďže sme na Boží obraz, máme schopnosť Bohu sa podobať, veď stále platí: Buďte dokonalí, milosrdní, svätí! (porov. Mt 5, 48; Lk 6, 36; 1 Pt 1, 16). Už od krstu sme Božie deti a v tomto svete nimi máme aj byť. Sviatosť zmierenia by nemala byť pre nás sviatosť „polepšenia“, ani poníženia, ani skúškou pamäti, ale sviatosťou viery vo veľkú uzdravujúcu Božiu moc, s ktorou sa stretáme.

Je to nástroj Božej lásky a cesta k pravde o mne samotnom, že k plnosti života potrebujem Boha. Táto pokora ma iste povedie zo srdca odpúšťať aj druhým. Priatelia, prajem a vyprosujem vám, aby ste v tohtoročnom Advente zhlboka dýchali vierou, nádejou a láskou!