Život nie je pochovaný v chybách

„Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: ,Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.‘ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: ,Pošli ju preč, lebo kričí za nami.‘ Ale on odvetil: ,Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.‘ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: ,Pane, pomôž mi!‘ On jej odpovedal: ,Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.‘ ,Áno, Pane,‘ vravela ona, ,ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.‘ Vtedy jej Ježiš povedal: ,Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš‘“ (Mt 15, 21 – 28).

VYHRAŤ MILIÓNY ČI UZDRAVENIE

Snívali ste niekedy o tom, že vyhráte milióny? Ja áno. A keď som sa tou myšlienkou zapodieval, zachytil som informáciu, že tí, čo stávkujú, mali by sa pripraviť aj na to, ako s potenciálnou výhrou naložia.

Pravdupovediac, veľmi som si tú správu neoveroval, ale hneď som si sadol a začal rozpisovať, ako a kde by som výhru použil. A viete čo? Priznávam, že to bolo ťažké. Egoizmus i pachuť moci a sily peňazí mnou zalomcovali.

Aj keď sa vraví, že každé prirovnanie pokrivkáva, predsa len si dovolím tento obraz výhry prepojiť s textom Matúšovho evanjelia a postojom k príbehu nejednej rodiny.

Ježiš akoby nám tu predstavoval výhercu – výhercu možnosti pohladiť, uzdraviť. A tiež akoby sa dostal do pokušenia, že ukáže svoju moc – nie však láskou, ale odmietnutím, ktoré by sa „jeho ľuďom“ zapáčilo.

Lebo taký bol zvyk, tradícia. Lenže hoci sa aj Ježiš na začiatku tohto príbehu javí ako „pravoverný obyčajom“, predsa na konci volí nový, nezvyčajný postoj.

TRENIE MEDZI TRADIČNÝM A NOVÝM

Trenie medzi tradičným a novým bolo, je a stále bude. A platí pritom, že každé etablované pravidlo bolo kedysi kreatívnym aktom porušujúcim pravidlá. A ten kreatívny akt sa časom môže zmeniť na užitočné pravidlo (porov. Jordan B. Peterson: Za hranicou poriadku).

Spomeniem príklady. Tie, ktoré sa menili počas môjho života. Pamätám si, ako sa s pohŕdaním pristupovalo k samovrahom a pochovávali sa na okraji cintorínov.

Dnes volíme „ticho lásky“, uvedomujúc si „silu psychickej choroby“ či „stratu pudu sebazáchovy“. Pamätám si tiež, ako sa s hanbou a opovrhnutím pozeralo na tehotenstvo mimo manželstva, o to viac, ak to bolo dievča z cirkevnej školy. Dnes sa snažíme podať takým

dievčatám pomocnú ruku. A pamätám si, ako sa uzatvárali manželstvá a „zachraňovali rodiny“ – aby hanba nebola. Dnes vravíme jasne – to, že čakáte dieťa, nie je ešte dôvod na manželstvo. Zaiste by ste mi vedeli pomôcť vymenovať viac toho, čo všetko sa v našom prístupe (z)menilo.

Aj to, čo sa v danej dobe považovalo za neprekonateľné. Avšak jedným dychom treba nahlas povedať: Nemenia sa Božie pravidlá! Menia sa ľudské postoje a predpisy, ktoré vieme vďaka poznaniu lepšie a pravdivejšie pomenovať.

Pred nami sú mnohé témy, ktoré akoby čakali na „aktuálnu odpoveď“. Medzi nami sú mnohé rodiny s príbehom, ktorý ich bolí alebo vyčleňuje zo spoločnosti. Ako na to reagovať?

MÔJ PRÍBEH: TRESTNÁ ČINNOSŤ

Aj „dobrým rodičom“ sa môže stať, že sa ich dieťa „stratí“ v trestnej činnosti. Prostredie vychováva a nielen na sociálnych sieťach vedie neraz k agresivite, rasizmu, násiliu.

Pred dvomi mesiacmi na Vatican News zverejnili slová pápeža Františka mladým, ktorí si odpykávajú trest v komunite Kayros – nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých.

František im píše: „Človek ide vpred s úspechmi aj s chybami. A spoločnosť je často krutá, pretože jedna chyba ťa poznačí na celý život. Tento obviňujúci prst nás ničí.“

A potom pokračuje: „Poviem vám jedno – na svojej ceste ste neboli sami, ani keď ste robili nepekné chyby, Pán bol tam. A bol pripravený vziať ťa za ruku, pomôcť ti, pozdvihnúť ťa. Bol to on, kto vytvoril životné okolnosti, aby ťa pozdvihol... Život nie je pochovaný v chybách. Naše chyby nás mnohokrát nútia zamyslieť sa, aby sme sa pohli vpred. Dôležité je vždy napredovať, neuzatvárať sa do seba...“

MÔJ PRÍBEH: SKLONY K SAMOVRAŽDE

Neviem, či ste si to niekedy uvedomili, ale najznámejším samovrahom sa stal Judáš, jeden z apoštolov. Chápete? Muž, ktorý chodil a žil v Ježišovej blízkosti.

Zažíval jeho lásku, videl jeho zázraky, a predsa sa dostal do štádia, ktoré šokuje. Aj preto by sme mali vnímať, že sklon k samovražde nemajú len tí, ktorí nie sú veriaci. Každý rok spácha samovraždu asi 700 000 ľudí, čo z nej robí štvrtú hlavnú príčinu smrti u ľudí vo veku 15 až 29 rokov.

Našou úlohou je v prvom rade naučiť sa byť blízki a načúvajúci. Ale všetci tí, ktorí sme si prešli sprevádzaním takejto osoby, dobre vieme, že je to často nad naše sily. Že k sprevádzajúcim krokom potrebujeme milosť Božiu a odbornosť.

Ďakujem preto všetkým, ktorí pracujú na linkách pomoci a ponúkam do pozornosti: www.ipcko.sk/chatova-poradna/. Nielen tým, ktorí zápasia s myšlienkami sebapoškodzovania, ale aj nám, ktorí sprevádzame či stretávame našich blízkych v takomto rozpoložení.

MÔJ PRÍBEH: HOMOSEXUÁLNE DIEŤA

Pár dní pred Svetovými dňami mládeže o sebe chalan menom Jonáš povedal, že je telesne hendikepovaný, homosexuál, transgender a veriaci. V duchu som sa opýtal, čo by som povedal, keby za mnou s takým priznaním prišlo moje dieťa či známy.

Pápež František jemu aj všetkým nám ponúka tieto slová: „Jonáš, počul som tvoj príbeh, tvoju cestu... Ty už vieš, čo ti poviem: Pán vždy kráča s nami, vždy. Aj keby sme zhrešili, on sa priblíži k nám, aby nám pomohol. Pán nás miluje takých, akí sme. A to je bláznivá Božia láska. Ako aj ty hovoríš, sme často ako tvoj prorok Jonáš, trochu tvrdohlaví, nechceme veriť Božej láske a táto tvrdohlavosť nás uzatvára. Boh nás miluje takých, akí sme, Boh nás vždy pohladí. Boh je pre nás otcom, matkou, bratom, všetkým. A pochopiť to je ťažké, ale on nás miluje takých, akí sme.“

Menia azda tieto pápežove slová a postoje niečo z Desatora, našej vierouky a mravov? Nie! Sú len vyjadrením toho, čo počuje kanaánska žena z Ježišových úst: Prišla si za mnou, aby som ti dal uzdravenie pre dcéru.

A ja ti dám viac. Nielen zdravie dcéry, ale aj uzdravenie postoja voči tebe aj tvojho vlastného voči sebe! Si hodná mojej lásky. Aj keď si iná, aj keď predstavuješ iný svet. Boh Otec zo svojej lásky nevyčleňuje nikoho.

SPOMIENKA NA ŠKOLU ŽIVOTA

Najprv spomeniem výrok mojej babky. Pri bolestných príbehoch iných rodín často vravievala: Čo vidíš na iných, čakaj na sebe. Bol to jej postoj. Neodsudzovala, ale pozývala na modlitbu vďaky za to, že Boh chráni našu rodinu pred podobným údelom, krížom.

A zároveň v láske pristupuje k tým, čo prežívajú skúšku či utrpenie. Druhá spomienka je na svedectvo jedného kňaza, za ktorým prišiel mladý muž – homosexuál a povedal mu: „Páter, vy viete, že som inak orientovaný. Ale viete čo, ja mám túžbu byť prvým svätcom homosexuálom.“

Šokujúce? Nepredstaviteľné? Niekedy, žiaľ, zabúdame, že sexuálna orientácia ešte neznamená, že tento človek tak aj musí žiť. Svätý Augustín vo svojich Vyznaniach píše: „Myslel som si, že zdržanlivosť je výsledkom vlastných síl, o ktorých som vedel, že ich nemám. Natoľko som bol hlúpy, že som nevedel, čo je písané: Nik nemôže mať zdržanlivosť, komu ju ty nedáš.“