Keď sa stanú veľké dejinné udalosti, vždy ma pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí ich zažili, zaujíma, čo v danej chvíli robili. Väčšinou sú to úplne jednoduché odpovede a obyčajné veci. Žili svoj bežný život, pracovali, učili sa, nakupovali, varili, upratovali, cestovali. Keď však do toho nečakane zaznela informácia, že sa stalo to a to, všetko bolo zrazu inak. Celý život sa obrátil hore nohami... No potom sa opäť musel vrátiť do normálu, lebo sa aj naďalej muselo pracovať, učiť, starať sa o domácnosť, variť, prať.
Zuzana Artimová 22.08.2023
Ako sa hovorí, život ide ďalej. Deje sa to v „malých“ i „veľkých“ veciach, deje sa to jednotlivcom i národom. No niekedy sú ujmy také veľké, že zasiahnu celé generácie. Napríklad generáciu, ktorá zažila 21. august 1968 a všetko, čo po ňom nasledovalo.
A táto generácia ovplyvnila aj tú nasledujúcu, lebo má spomienky, o ktorých treba rozprávať, a príbehy, ktoré treba vypovedať. Od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa uplynulo 21. augusta už 55 rokov. Svet bol v šoku. Ani pápež Pavol VI. neskrýval bolesť a úzkosť, ktoré mu zovreli srdce.
„Zdá sa, že sila zbraní chce znova rozhodovať o osudoch národa, o jeho nezávislosti a jeho dôstojnosti,“ povedal. Bola to vážna rana mieru a slobode. „Dal by Boh, aby táto rana nebola smrteľná,“ dodal Pavol VI., horlivý apoštol mieru.
Veril, že ani rozličnosť kultúr a záujmov by nemala prekážať snahe zachovať medzinárodné právo a spoluprácu medzi ľuďmi. Pápežova nádej, že tento poľutovaniahodný konflikt bude možné čestne a pokojne vyriešiť, sa stala skutočnosťou až o dvadsať rokov. Jeho výzva na „pokoj poriadku“ je stále aktuálna. Aby život mohol vždy ísť ďalej...
Súvisiace články
Lívia Dvorská 30.04.2024
Už sme si takmer zvykli, že sa na nás zovšadiaľ sypú samé negatívne správy. Niektoré médiá sa tak predháňajú v čítanosti, v zmysle čím horšie, tým „lepšie“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zo sveta vymizlo všetko dobro a aj veriaci kresťan by mohol upadnúť do beznádeje.
Monika Šimoničová 23.04.2024
Je nedeľa. Stojím na pražskom Karlovom moste už ikstýkrát a neprestáva ma uchvacovať výhľad na okolie. Rozmýšľam, ako je možné, že veci, ktoré podliehajú zmenám, priťahujú moju pozornosť stále rovnako. Zadívam sa na nebo, na Otca, ktorý je nemenný, ktorý je ten istý včera, dnes i naveky, ktorý je stále so mnou, pre ktorého som nenahraditeľná, a pýtam sa, prečo moja láska chladne a nepodobá sa tej na začiatku môjho príbehu s Bohom.