Editoriál

Už sme si takmer zvykli, že sa na nás zovšadiaľ sypú samé negatívne správy. Niektoré médiá sa tak predháňajú v čítanosti, v zmysle čím horšie, tým „lepšie“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zo sveta vymizlo všetko dobro a aj veriaci kresťan by mohol upadnúť do beznádeje.

Je nedeľa. Stojím na pražskom Karlovom moste už ikstýkrát a neprestáva ma uchvacovať výhľad na okolie. Rozmýšľam, ako je možné, že veci, ktoré podliehajú zmenám, priťahujú moju pozornosť stále rovnako. Zadívam sa na nebo, na Otca, ktorý je nemenný, ktorý je ten istý včera, dnes i naveky, ktorý je stále so mnou, pre ktorého som nenahraditeľná, a pýtam sa, prečo moja láska chladne a nepodobá sa tej na začiatku môjho príbehu s Bohom.

Hovorí sa, že opakovaný vtip už nie je vtip. A ten o tom, že správna katolíčka má smutný pohľad a bledé líčka, je už ošúchaný natoľko, že dnes si už hádam každý z nás uvedomuje, že takáto definícia by skutočne platiť nemala. 

V sobotu pred Nedeľou Božieho milosrdenstva bol biskup František Trstenský vo svojich výzvach na modlitby za obete nehody na Spiši ako otec, ktorý sa snaží prijať bolestivú Božiu vôľu. 

Každý si už v živote prešiel nejakou zmenou. Niektoré sú radostné, ako keď sa narodia deti. Iné sú osobnostnou výzvou, napríklad zmena zamestnania. A ďalšie sú smutné, keď príde choroba alebo smrť blízkeho.