Editoriál 43/2019

V piatok 19. októbra počas raňajok nás prekvapila správa, že autobus sa k nám do Bejrútu nemôže dostať. Mali sme nádej, že sa to počas niekoľkých hodín vyrieši a my budeme môcť aj štvrtý deň prežiť podľa plánu. Navštíviť mestá Týros a Sidon, ktoré sú spojené so životom Ježiša Krista. Nestalo sa tak. Stali sme sa svedkami najväčšej demonštrácie posledných dvoch desaťročí.

Libanon nás však prekvapil viackrát a na viacerých úrovniach. Nečakali sme, že táto moslimská krajina, kde sú kresťania v menšine, má také množstvo kresťanských kostolov.

Okrem toho sa všade nachádzali sochy Panny Márie, svätého Šarbela a proroka Eliáša. Večer boli rozsvietené kríže na vysokých kostolných vežiach. Mali sme pocit, že sme v kresťanskej krajine.

Silným dojmom na mňa zapôsobila aj mariánska svätyňa v Harisse s monumentálnou sochou Libanonskej Madony. Bol utorok predpoludním a ľudia sa tam nepretržite prichádzali modliť pred vystavenou Oltárnou sviatosťou. O miestach, ktoré súvisia so svätým Šarbelom, ani nehovorím.

Libanon je krajina, ktorá prijala dva milióny sýrskych utečencov, čo je skoro jedna tretina obyvateľstva tohto štátu. Napriek tomu si tam každá komunita udržuje svoje zvyky, náboženstvo a tradície. „Ani sme si nemysleli, že nám tu bude tak dobre,“ zhodnotila jedna z účastníčok našu púť.

Viac o púti KN do Libanonu si prečítajte na strane 3.