Počúvanie v samote

Tak dobre je blúdiť prírodou, počúvať ruch miest... Alebo byť chvíľu sami a počúvať, ako sa nám prihovára Boh. Možno na vrchu, možno pri rieke. Úplne priamo, bez prostredníctva čohokoľvek alebo kohokoľvek; bez prostredníctva, ktoré potrebujeme počas práce a ruchu, počas spoločnosti s inými.

Nebyť pasívny, ale aktívny, pritom dávať, ale aj prijímať. Vďaka za to, ak to zažijeme. Odvážim sa k tomu jeden prázdninový vtip – veď sa páči vnukovi, ktorý je päťročným literárnym kritikom: Zvieratká sa cez prázdniny rozhodli, že si otvoria bufet. Ráno stoja nedočkavo v rade, prvý medveď ranostaj, za ním ostatné.

Vtom sa predbehne zajačik. Medveď sa nahnevá: „Všetci tu pekne v rade čakáme a on takto!“ Chytí zajaca a hodí ho dozadu. Keď sa to zopakuje trikrát, zničený zajac si povie: „Ja ten bufet vari ani neotvorím!“ Tento vtip mi pripomína chlapčenské roky.

Vždy, keď som si naň spomenul, položil som si otázku: Ako to potom vlastne dopadlo, dočkali sa zvieratká otvorenia bufetu? Dúfajme, že áno, prázdniny v lese bez malinovky a nanuku nie sú tie pravé.

A v čom je pointa pre nás? Aj keď sa cítime silní a slobodní ako medveď, nemali by sme bez rozmyslenia hádzať zajace za seba. Môžu to byť tie, ktoré sú práve najpotrebnejšie.