Keď som bol o dosť mladší, pozval som spolužiačku na rande. Bývala v paneláku, okolo ktorého boli zase len paneláky a mŕtve rameno. Začalo sa to tak, že sa ma v triede spolužiačka spýtala, či by sme spolu mohli chodiť, keď som voľný.

Dostal som nezvyčajný podnet od známeho, ktorý onedlho oslávi narodeniny. Namiesto darčekov si od priateľov želal, aby prispeli na detskú nemocnicu. Chcel som mu kúpiť dobré víno alebo ho pozvať na večeru. Namiesto toho som teda poslal zopár eur na pomoc chorým do krajiny, v ktorej si mnohí nemôžu dovoliť zdravotnú starostlivosť.

Konečne je tu obdobie prázdnin a dovoleniek. Dočkali sme sa. A musím povedať, že ich potrebujeme všetci, rodičia i deti. Dištančné vzdelávanie bolo síce fajn a pred takými 20 rokmi by nebolo vôbec možné, ale zároveň to bolo veľmi vyčerpávajúce obdobie pre všetkých.

Keď sa začne silná búrka, spomeniem si na leto u starých rodičov. Ako sa rýchlo zmenili priority. Najprv z dvora stiahli vnúčatá, potom odniesli do bezpečia kurčatá. A keď už zmoknutí do nitky vbehli do domu, vytiahli hromničku, zapálili ju, všetci sme si kľakli a spolu sa modlili.

Dostal som od priateľa jeden takýto suchý anglický joke: „Jean, podaj mi, prosím, pohár vody.“ „Nech sa páči, pane.“ „Ďakujem, Jean.“ Keď sa to zopakovalo sedemkrát: „Jean?“ „Áno, pane?“ „Zavolaj hasičov, toto sami neuhasíme.“