Dostojevskij vždy prichádza včas

Vo vzťahu k  svojmu čitateľovi si Dostojevskij taktiež nárokoval dôslednosť a dochvíľnosť, ako ďalej uvidíme. Časom, najmä po zrode Dostojevského éry, keď vyšiel jeho prvý román Chudobní ľudia, získal okrem svedomitých čitateľov aj pozornosť a úprimný záujem vedcov.

Až napokon 150 rokov po jeho narodení (1971) založili pre výskum jeho diela nekomerčnú medzinárodnú spoločnosť v nemeckom Bad Ems. Zbehlo ešte pol storočia a Dostojevského Zločin a trest čítajú žiaci v  rámci povinnej literatúry.

Na Slovensku ho čítajú školáci v treťom ročníku na strednej škole, na Ukrajine a v Rusku sa Dostojevského dielo preberá v desiatej triede. Na sedemnásťročných čitateľov však pôsobí ako mimoriadne komplikované a náročné čítanie.

Hľadajú skrátené verzie textu, lebo jeho hĺbke a genialite ešte nie sú schopní porozumieť. Môžeme to vnímať ako hru osudu, keďže zo školy vieme o genialite Dostojevského a  neskôr v  zrelom veku sa vraciame ku knihám so známym priezviskom na obale.

Pri Dostojevskom by to nemohlo byť inak, veď vždy prichádzal včas a svojho čitateľa tiež nachádza v ten správny moment. V roku 1843, 1872 alebo o dve storočia. Rovnako včas.

Úspech i sklamanie

Po ukončení učilišťa sa pre Dostojevského objavila možnosť vojenskej kariéry, ale zvolil si inú cestu. Najprv prekladal zahraničných autorov, no už prvý vlastný román vydaný v roku 1846 Chudobní ľudia mu priniesol okamžitú slávu. Nazývali ho „novým Gogoľom“.

Už v tomto diele sa výrazne prejavili črty Dostojevského umeleckého štýlu: hlboké sústredenie sa na vnútorný svet postavy a výstižné zobrazenie ľudských citov a túžob.

Preniknutie do psychiky človeka rozvinul aj v povesti Dvojník, ktorá však nezapôsobila, a kritici vyhlásili Dostojevského za veľké sklamanie.

Život biednych na petrohradskej periférii zobrazený v Chudobných ľuďoch bol pre dobového čitateľa pochopiteľnejší a bližší ako opis rozdvojenej osobnosti. Toto dielo ešte potrebovalo čas. 

Láska na pozadí tragédií

Koncom 60. rokov 19. storočia autor vydáva nové romány Zločin a trest (1866), Idiot (1868) a Besy (1870 – 1871). Tomu však predchádzali nové skúsenosti aj nové tragédie.

V lete 1862 Dostojevskij prvýkrát vycestoval do zahraničia a navštívil Nemecko, Francúzsko, Anglicko, Švajčiarsko, Taliansko aj Rakúsko, čo napriek zrodeniu sa jeho závažnej závislosti od hazardných hier poskytlo impulz na ďalšiu tvorbu.

Spoznávanie cudzích krajín ovplyvnilo aj jeho sociálne a politické pozície. Bol nadšencom Veľkej francúzskej revolúcie a v neskoršej tvorbe často vyjadroval myšlienky o „slobode, rovnosti a bratstve“.

V tomto období nadobudli jeho diela črty literárnej spovede (najmä Zápisky z podpolia, ktoré sa mali stať súčasťou veľkého románu Spoveď, ktorý však nenapísal).

Dva roky po tom, čo Dostojevskij objavil svet za hranicami ruského štátu, jeho ducha podlomili dve smutné udalosti — jeho žena aj milovaný brat zaspali večným spánkom.

V roku 1866 sa spisovateľ dostal do zložitej situácie a mohol na desaťročie prísť o práva na svoje diela. Jedinou možnosťou bolo napísať nové dielo a odovzdať ho vydavateľovi v nemožne krátkom termíne.

Dostojevskij to nevzdal a napísal román Hráč za dvadsaťšesť dní, ktorý naplnil svojou bývalou hráčskou vášňou. Fyzicky túto úlohu zvládnuť nebolo možné, a tak využil pomoc stenografistky Anny Snitkinovej.

Onedlho po vydaní románu Dostojevskij požiadal Annu o ruku, a tak sa nová manželka stala liekom pre jeho zranenú dušu.

Hviezda v páde

V rokoch 1879 – 1880 Dostojevskij napísal a zverejnil svoje posledné dielo Bratia Karamazovovci. Román predstavoval rozsiahly náčrt dobovej ruskej spoločnosti a zároveň sa stal ideovým súhrnom celej jeho plodnej tvorby.

Úspech Bratov Karamazovovcov by sa dal porovnať so svetlom hviezdy, ktorá je najjasnejšia práve v momente jej pádu. Deviateho februára 1881 Fiodor Michajlovič Dostojevskij navždy opustil svet.

V  súčasnosti sa Dostojevskij považuje za jedného z najvýznamnejších ruských spisovateľov v jednom rade s Levom Nikolajevičom Tolstým. Svoje miesto v literatúre zaujal ešte počas života a stal sa jedným z najčítanejších dobových autorov, ktorého sláva doteraz neoslabla.

Nemecký filozof Friedrich Nietzsche považoval Dostojevského za takmer jediného človeka, od ktorého by sa mohol učiť o tajoch ľudskej duše. Takisto ho za najvyššiu autoritu považoval Sigmund Freud.

V románe iného génia ruskej literatúry Michaila Afanasieviča Bulgakova Majster a Margaréta je predstavený nasledovný dialóg: „Dostojevskij zomrel,“ povedala žena, avšak s nejakou neistotou.

„Protestujem,“ explozívne vykríkol Mosúr’, „Dostojevskij je nesmrteľný!“ Kto čítal Majstra a Margarétu, vie, že veľký čierny kocúr Mosúr’ vždy vedel, o čom hovorí.