Dve filmové poviedky očami režisérov

S realizáciou a produkciou pokračuje LUX communication aj tento rok. Aktuálne sa dokončujú ďalšie tri poviedky. Poviedkové príbehy s názvom Možno raz a Stehlík vám v nasledujúcich riadkoch predstavíme očami ich režisérov. 

Možno raz

Témy odpúšťania sa dotkol scenár autorky Heleny Hudáčekovej s názvom Možno raz. Mladý režisér Michal Valentin hovorí: „Chcel som nazrieť za oponu toho všetkého a zaznamenať odvahu, čas a vôbec proces vedúci až k rozhodnutiu, že niekomu idem odpustiť.“ 

V poviedke vystupujú dve hlavné postavy, ktoré sa stretávajú po mnohých rokoch. Syn Matúš je nútený postarať sa o svojho otca Petra, ktorý je v zlom zdravotnom stave. Vzťah medzi nimi nie je vôbec ideálny.

„Keď sa do nášho života vráti niekto z minulosti, s kým sme nemali až taký dobrý vzťah, neznamená to, že s aktuálnou skúsenosťou a zdokonalenou znalosťou o živote sa nemôže tento vzťah posunúť k niečomu lepšiemu a novšiemu,“ hovorí režisér. 

Michal Valentin pri filmovaní vždy myslí na to, že filmová realita je iná ako tá naša. Pri tvorivom procese poviedky preto využil ako prvok blízkosť.

V celej poviedke tak divák zachytí iba dva či tri širšie obrazy, ktoré ukazujú priestor. Ostatné zábery snímajú tváre postáv. „Vo filme vidíme až nepríjemné detaily našich dvoch protagonistov, ktoré prezrádzajú ich vnútorný stav cez ich reakcie. Niečo, čo by sme pri normálnej konverzácii v reálnom svete nikdy nevnímali.“ 

Postavu otca stvárnil herec Jozef Šimonovič. Syna Matúša si zahral Martin Kaprálik. „Pracoval som s dvoma veľmi skúsenými hercami, ktorých pokora by vedela hory prenášať,“ tvrdí Michal Valentin.

„Bol som za to veľmi vďačný. Snažil som sa ich viesť miniatúrne, niekedy až strojovito. Tým, že sme kamerou snímali veľmi intímne, aj herecká akcia musela byť veľmi krehká a jemná.“

Režisér chcel v príbehu zdôrazniť niekoľko myšlienok. „Keď niekomu odpúšťame, nerobíme službu iba druhému, robíme službu najmä sebe. Ak chceme žiť usporiadaný a dobrý život, nemusíme všetko nechávať na poslednú chvíľu. Neskôr to môžeme oľutovať.“ 

Stehlík

Ako sa so mnou rozpráva Boh? Čo všetko obetuje, aby ma zachránil? Existuje náhoda? Zamyslenia nad týmito otázkami ponúka krátky poviedkový film s názvom Stehlík. „Vedel som, že sa chcem zaoberať témou, ktorá je na prvý pohľad veľmi jednoduchá, no môže v sebe skrývať hlboké posolstvo,“ uviedol režisér poviedky Timotej Križka.

Majetok, peniaze, krásne auto, luxusný byt. To, o čom mnohí len snívajú, Bartolomej má, no napriek tomu mu niečo chýba. Jeho úmysel skoncovať so životom mu prekazí vtáčik stehlík, ktorý cez balkón vletí do okna. Malé stvorenie zmení Bartolomejov osud. 

Podľa slov režiséra film nedáva žiadne odpovede a ani sa nesnaží moralizovať, ale ponúka divákovi možnosť klásť si nové otázky a spolupodieľať sa na tvorbe príbehu. „Film som sa rozhodol točiť v dlhých záberoch, filmová skutočnosť sa nemanipuluje strihom. Divák tak môže sledovať tok času a dej, akoby tam bol s hlavným hrdinom. Je to aj technicky, aj režijne náročná práca, preto je dôležité všetko dôkladne pripraviť.“

Vo filme sú citácie aj odkazy na evanjelium. Obľúbenou scénou samotného režiséra je moment, keď hlavná postava stretá neskoro v noci ženu, ktorá je tichým svedkom absurdnej situácie. „Neskôr na ňu z auta kričí mužský hlas: ,Magda…!‘ A tu je kľúč k tejto postave,“ vysvetľuje Timotej Križka: „Ide o parafrázu na Máriu Magdalénu, ktorá nestretla Krista. Túla sa ulicami Bratislavy a dodnes ho hľadá…“

Aj samotný vtáčik stehlík má viacero symbolov. Pre Timoteja Križku je nositeľom spásy a ohlasovateľom Božieho kráľovstva. Režisér dúfa, že každý človek prostredníctvom poviedky objaví rovinu, ktorá bude pre neho osobná. „Chcel by som pozvať diváka, aby bol účastný na malom zázraku, ktorý nás sprevádza každý deň. To, čo má jednotlivý divák zbadať, je už na ňom samom,“ spresnil.

V hlavnej úlohe Bartolomeja sa predstaví herec Miroslav Noga. Jeho obsadenie v tejto poviedke bolo podľa režiséra jedno z viacerých Božích riadení, ktoré tvorivý tím sprevádzali po celý čas tvorby.

„Čím viac som Mira spoznával, tým viac som zisťoval, že hlavná postava má prvky života, ktoré si on sám prežil. Tento vysoko štylizovaný film by tak bolo možné nazvať i filmom dokumentárnym. Nie je to však mojou zásluhou a sám tomu nerozumiem.“

Hoci hlavné témy poviedky, ako je samota, hodnota života, únik pred realitou či dokonca smrť, sa môžu na prvý pohľad zdať ťaživé, režisér má na to iný pohľad: „Úlohou umelcov nie je pomáhať človeku unikať, ale naopak, sprostredkovať mu skutočnosť. Človek by mohol povedať, že pri filme si chce oddýchnuť. Tým však umeleckú tvorbu degraduje na lacnú zábavu. Veď aj samotná liturgia je v mnohom nesmierne ťaživá, a tak je to správne.“