Kapela Kapucíni oslavuje vydaním spevníka

Najprv chceli turné – 25. výročie, 25 koncertov.

Prišiel však koronavírus a s ním aj iný nápad - vydať spevník. Lebo, ako tvrdí Michal Hirko, „niečo pamätné by bolo dobré nechať“.

Prečo nie napríklad knihu rozhovorov, spomienok, sumarizácií?

„Kto chce niečo také, môže si zobrať knihu Stanley – Ešte sme neskončili, ktorú som napísal minulý rok. Alebo si môže pozrieť 12-dielny dokument Stanley – Príbeh legendy, ktorý je o ňom, ale predovšetkým o nás. Kto si však chce zahrať, vezme si spevník,“ mieni Michal Hirko.

O ten vraj mali fanúšikovia záujem už dávnejšie. „Pýtali sa nás: Bude niečo? Nepošlete nám akordy na tú a tú pieseň? Niečo sa dalo nájsť na internete, ale nikdy to nebolo od A po Z.“

Výsledkom je dielo v pevnej väzbe – čo strana, to pieseň aj s príslušnými akordmi. 

Okrem diel kapely Kapucíni sa doň rozhodol zaradiť aj piesne iných hudobných telies, ktoré súvisia s kapucínmi – konkrétne kapely Felice (ktorú si založil jeden z členov kapely Felix Ján Tkáč), Michala a Lukáša Hirka (tiež členov kapely) a kapucínov Jakubarafaela Blahoslava Pataya a Milana Majdu.

Dokopy tam možno nájsť 213 piesní, na ktorých vzniku sa podieľalo 30 textárov a 20 hudobných skladateľov.

Naša náročnosť musí stúpať
Vráťme sa však o 25 rokov dozadu.

Spoločnosť sa spamätávala z predošlej éry a adaptovala sa na novú; a to by sa dalo povedať aj o hudobnej scéne.

Začalo sa na nej objavovať niečo, čo Juraj Drobný, organizátor vtedy najmohutnejšieho kresťanského hudobného festivalu Verím Pane, nazval gospelom, Kapucíni spolu s Michalom Hirkom to však radšej nazývajú kresťanská hudba.

V tomto čase – konkrétne v roku 1991 – vydali rodní bratia Felix a Ondrej Tkáčovci, ktorí už odmala radi spievali, prvú kazetu Ak chceš ísť za ním. Avšak kapela Kapucíni, ako ju poznáme, sa začala formovať trochu neskôr.

„Juraj Drobný pripravoval šnúru Šanca pre lásku a zavolal nás, či by sme nepriložili ruku k dielu. Radi. Tam sme sa prvýkrát, Ondrej, Felix a ja, dali dokopy ako kapela Kapucíni. So Stanleym sme vtedy ešte nehrali, len sme o sebe vedeli a trávili príjemný zákulisný čas,“ približuje Michal Hirko.

„Potom preskočila iskra, ‚adoptovali' sme si Stanleyho, začali aktívne vyhľadávať koncerty, prestali sa brániť pozvaniam, vydávali sme jedno CD za druhým.“ Michal Hirko pripúšťa, že prvé kritiky neboli celkom priaznivé.

Vraj texty boli dobré, ale hudobný prejav zaostával. „Dnes, keď počúvam staršie veci, tiež si to uvedomujem. Pri ďalších nosičoch hudobní kritici upravili rétoriku a pochvalne sa vyjadrovali, že rozdiel medzi slovom a melódiou sa už pomaly dorovnáva.“ 

Duchovne vydreté
Najskôr si Michal Hirko myslel, že ich publikum starne spolu s nimi. „Ale pomýlil som sa. Lebo naši fanúšikovia púšťali pesničky svojim potomkom v aute, v obývačke - a deťom sa to nejako zafixovalo, takže teraz tvoria naše publikum už aj ony.“

Vo všeobecnosti fanúšikov ich kapely charakterizuje ako ľudí, ktorí „majú radi duchovno, prírodu, romantiku a pravdu objavenú pred svätostánkom“. 

Ich piesne sú vraj „duchovne vydreté. Neprichádzajú instantne; bolo si treba niečo odžiť“. Michal Hirko dokonca tvrdí, že pri niektorých piesňach je šťastný, že mohol byť prvým svedkom ich zrodu práve on.

„Keď sa človek obzerá späť, povie si: ‚Ako niečo také pekné mohlo vypadnúť práve zo mňa?' Aj keby som bol neveriaci, musím vtedy uveriť v nejaké nadpozemské Dobro, ktoré ma motivovalo a dalo mi ten nevyhnutný ‚x faktor'.“ 

Koncert aj pre desať ľudí
Už niekoľkokrát sa chceli rozlúčiť, rozpadnúť. „Ale nedarí sa nám to. Potom sme to pustili z hlavy. Kým nás fanúšikovia chcú, robíme to ďalej.“

Hoci bratia kapucíni majú pastoračné povinnosti, vraj do 50 koncertov ročne sa dá zvládnuť.

„Čo je ťažké, sú večerné koncerty niekde v tramtárii, keď ráno treba ísť bratom do služby. Potom, či sa nám to páči, alebo nie, musíme celú noc precestovať,“ približuje Michal Hirko. 

Vraj im nezáleží na tom, koľko ľudí na koncert dorazí. „Po jednom koncerte v Malackách prišlo za nami asi sedem, možno desať ľudí, ktorí ho zmeškali.“

Kapucíni aj so Stanleym sa teda rozhodli odohrať hneď po verejnom ešte ďalší, súkromný koncert špeciálne pre nich. Vraj bol jeden z najlepších a najpamätnejších. 

„Naším životným štýlom je držať v rukách hudobný nástroj, do toho zaspievať a sledovať, ako to poslucháčom prináša pokoj, mier, že ich to k niečomu príjemnému motivuje,“ tvrdí Michal Hirko.

„Vždy zo zásady poukazovať na Boha, demonštrovať vieru, predstaviť kresťanské rehoľné spoločenstvo aj ináč, ako ho ľudia môžu poznať. Ľudia bývajú sklamaní, zle informovaní. A takto majú možnosť vidieť realitu v priamom prenose. Že tu nejde o frázy a pózu, ale o vykričanie zo striech to, čomu sme uverili.“