Krížová cesta vás zavedie až ku Kaplnke vzkriesenia

Venujete sa vo svojej práci architekta aj návrhom sakrálnych objektov. Pred niekoľkými rokmi ste navrhli Kaplnku vzkriesenia a krížovú cestu v Kvetnici pri Poprade. Vráťme sa do obdobia, keď sa začínala formovať práve myšlienka o tejto kaplnke. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu vytvoriť ju?

V lete 2009 som putoval k hrobu svä­tého Jakuba do Santiaga de Compostela. Spočiatku som nevedel, čo od púte očakávať. Bol to však pre mňa transcendentálny zážitok, keď sa jednoduchý výlet začal postupne meniť na duchovnú cestu. Do katedrály sme dorazili po mesiaci putovania, v nedeľu presne o dvanástej na hlavnú svätú omšu.

Takých „náhod“ sme mali viac. Bol to taký silný zážitok, že som ho potreboval v sebe nejako spracovať. Vtedy vo mne skrsol nápad vytvoriť kaplnku a prostredníctvom práce na jej návrhu spracovať v sebe tento zážitok a sprostredkovať tak aj ostatným ľuďom akúsi esenciu tejto púte.

Mesto Poprad nám vyšlo v ústrety pri realizácii samotného projektu a podporovalo tento zámer. Pomohlo napríklad aj s dodávkou dreva ako dôležitého stavebného materiálu.

A od vtedajšieho dekana farnosti Antona Opartyho sme dostali súhlas a požehnanie na túto prácu. Takto posilnení sme sa teda pustili do roboty.

Samotnú kaplnku ste definovali ako niečo jednoduché, prosté a neokázalé, a pritom sofistikované a presvedčivé. A ona naozaj takto môže pôsobiť na tých, ktorí ju videli naživo.

Pôdorys kaplnky opisuje koniec špirály, ktorá sa začína pri Kostole sv. Heleny v Poprade­-Kvetnici a pokračuje novovybudovanou krížovou cestou. Je rozdelený na dve časti – vstup a samotný sakrálny priestor.

Bolo dô­ležité vytvoriť pocit bezpečia v drsnej prírode. Preto má lavička chrá­nený chrbát a umožňuje podvedome sledovať vstup. Deliaca stena zároveň upriamuje pohľad na abstraktnú sochu vzkriesenia Krista od sochára Otta Korkoša, ktorého práca je zakorenená v odkaze Majstra Pavla z Levoče.

Konštrukcia je založená na jednotnom profile. Trámy vyskladané vedľa seba tvoria podlahu, do nej sú ukladané stĺpy, ktoré nesú krokvy. Spolu vzniká tuhá drevená archa, ktorá sa vznáša nad povrchom. Na masívnej drevenej časti je vo veľkorysom odstupe nasadený ľahký oce­ľový krov a priehľadný sklolaminát, ktorý svojou vlnou zjemňuje celkový výraz kaplnky.

Drevo červených smrekov, použité na kaplnku, pochádza z toho istého kopca, kde sa sakrálna stavba nachádza. Kalamitné drevo bolo prevezené do neďalekej Spišskej Novej Vsi, kde ho CNC technológia zmenila na jednotlivé dielce.

Tu treba podotknúť, že každý stĺp má inú dĺžku a rozdielne pripravené spojovacie čapy. Bez možnosti moderného obrá­bania dreva by architektúra kaplnky vyzerala pravdepodobne úplne ináč. Podarilo sa nám presvedčiť všetkých zainteresovaných, aby sme povrch ničím neupravovali.

Po pár rokoch už je viditeľný dôvod, prečo to bolo dôležité rozhodnutie. Vonkaj­šie stĺpy vystavené vplyvom počasia krásne zosiveli a dostali strieborný lesk. Zatiaľ čo vnútri si drevo zachovalo svoju charakteristickú červenú farbu, čo evokuje spomienky na tmavé gotické katedrály, zaplnené farebným svetlom vitráží.

Samostatnou kapitolou návrhu boli základy. Kaplnka skoro v tisícmetrovej nadmorskej výške je dokonalým odrazom sily viery človeka. Ak sa niektorá budúca generácia odvráti od pestovania hodnôt ducha, drevená archa sa znova navráti prírode.

V zemi zostanú iba šachovnicovo rozložené betónové pätky. Ako stopa kultúry, ako boží hrob. Niekto ďalší, kto sa rozhodne svätostánok obnoviť, môže na nájdených základoch vystavať nový chrám. Spolu s pôvodným bude fyzicky spätý.

Kto raz vstúpil do kaplnky, ten potvrdí, že prirodzená hra svetla a tieňa má v jej interiéri svoje dôležité miesto a ponúka človeku duchovné konotácie, ktoré ho bez akéhokoľvek donútenia môžu priviesť k rozhodnutiu, aby v tichu a modlitbe zotrval oveľa dlhšie. A tu niekde možno nájsť aj vašu inšpiráciu z návštevy katedrály v Santiagu de Compostela, i keď v Kaplnke vzkriesenia už nejde o tradičné nazeranie na svetlo, ktoré vstupuje do priestoru cez otvor či okno.

Stena ako taká bráni vstupovať svetlu do miestnosti. V zadymenej katedrále v Santiagu de Compostela prenikal jasný slnečný lúč cez otvor pod kupolou. Okno rozžiaruje interiér. Je to jasný symbol, kam sa oko otá­ča, keď sa chce vymaniť z temnoty.

Naproti tomuto tradičnému presvetleniu interiéru je Kaplnka vzkriesenia formovaná bez jediného okenného otvoru a dverí. Vyvinuli sme špecifický systém rozloženia približ­ne stovky stĺpov, ktoré stoja tesne vedľa seba a vo viacerých vrstvách. Oko nevidí von a človek sa ocitá v uzavretom, intímnom priestore.

Ostré slnečné lúče si však nájdu cestu dnu a vytvárajú nevšednú hru svetla a tieňa. Slnko je spojovací element vnútra a vonkajška. Je metaforickým vyjadrením Božej prítomnosti v našom živote. Boh je tu v každom momente a detaile. Závisí len od nás, či si jeho záblesk všimneme a začneme ho nasledovať.

Priestor kaplnky reprezentuje náš obmedzený svet, za hranicami ktorého môže byť iný, dokonalý a nekonečný. Jediným spojením týchto svetov je práve svetlo. Pohyb slnka po oblohe vytvára dynamickú hru svetla a tieňa v interié­ri.

Svojou komplexnosťou rytmov a zdanlivo monotónnym opakovaním pripomína kompozície hudobného skladateľa Steva Reicha, ktorý inklinoval k minimalizmu. Jeho skladba Proverb (Príslovie) vystihu je tento nestabilný svetelný obraz najlepšie.

Jediný verš z nej How small a thought it takes to fill a whole life! (Aká malá myšlienka je potrebná na naplnenie celého života) je prekladaný novými hlasmi a jednoduchá linka sa postupne rozšíri do nebývalej navrstvenosti.

Podobne aj v kaplnke sa každým okamihom mení vzor tieňov na podlahe. V jednom momente prechádzajú štíhle lúče skrz celý priestor. O pár minút stredová stena zachytáva lúče a slnko dopadá len na podlahu vstupu. Neskôr sa každý druhý lúč rozšíri, aby o pár minút tie tenšie zmizli.

Celá táto hra sa deje v reálnom čase, môžeme sa jej prizerať. Je fascinujúce, ako kaplnka zvýrazňuje účinky pohybu slnka po oblohe. Zámerom kaplnky bolo, aby v nej návštevník zotrval dlhšie, ako by sám očakával, a práve táto hra tomu významne pomáha. Vietor a spev vtákov dotvárajú pozadie na modlitbu.

Ako prijali návštevníci, ale aj domáci túto novú nevšednú dominantu Kvetnice, ktorá svojím vzhľadom naplno korešponduje so súčasným vnímaním architektúry?

S nadšením. Miesto sa stalo obľúbeným bodom na výlety a modlitbu. To, že ide očistokrvnú súčasnú architektúru, nikomu neprekážalo. Bežní návštevníci sa s kaplnkou vedia dobre identifikovať. To bolo pre mňa asi najmilšie prekvapenie.

Vo vašom portfóliu je aj krížová cesta, na konci ktorej je spomínaná Kaplnka vzkriesenia. V čom je tento návrh krížovej cesty možno odlišný od iných podobne zameraných stavieb?

Štruktúra všetkých krížových ciest je jasne daná. Tá naša je úzko spätá s prírodou. Jednotlivé zastavenia sa v lese takmer strácajú. Kto nechce, tak ich neuvidí. Prvých jedenásť zastavení má rovnakú formu a odlíšené sú len číslovaním.

Forma zastavení, keď Pán Ježiš padá pod ťarchou kríža, je mierne odlišná, aby putujúcemu pripomenula oddanosť Krista Otcovi a jeho silu niesť svoj kríž až do konca. Zdvojenie jednoduchého kríža vytvára kríž v tvare stromu poznania, ktorý má na Spiši tradíciu od stredoveku.

Takisto je to krásny symbol Kristovej obety za naše hriechy. Jednoduchý tvar ticho zapadá do rozbujnenej prírody a vytvára priestor na modlitbu. Dvanáste zastavenie predstavuje kríž ako nástroj utrpenia vo svojej „najčistejšej“ forme.

Ježišova obeta na kríži, ktorá sa završuje jeho zmŕtvychvstaním, je daná na vrchol našej cesty. Posledné dve zastavenia sa odohrávajú v intímnej atmosfére kaplnky. Tu je ešte vhodné doplniť, že na výrobu samotných krížov sa využil zvyšný materiál z kaplnky.

Formou adopcií krížov sme dofinancovali tretinu nákladov na projekt. Dve tretiny sme získali od štedrého darcu, bez ktorého by sa celé naše úsilie nepodarilo realizovať. Za to patrí všetkým veľká vďaka.

Od vzniku kaplnky prešli už štyri roky; stala sa vyhľadávaným pútnickým miestom. Napríklad na Veľký piatok sa tam koná ľudová pobožnosť pri jednotlivých zastaveniach. Zvyknete tam občas chodievať a pohrúžiť sa do tichých modlitieb?

Vždy, keď som v Poprade dlhšie ako jeden deň, idem hore. Je to veľmi príťažlivé miesto, ktoré mám naozaj úprimne rád. Do kaplnky nechodím ako autor, ale ako pútnik a som v nej radšej dlhšie. Vždy v nej niečo nové objavím. Krátka púť k nej sa mi spája s pocitom domova.

Vo vašom portfóliu nájdeme aj iné sakrálne objekty na Slovensku i v zahraničí. Priblížte nám krátko aspoň niektoré.

Kríže sme stavali spolu s kolegom Vojtěchom Jemelkom ako božie muky v krajine. Prácu na betónovom kríži v Hodolanoch pri Olomouci sme venovali útrapám nášho kamaráta Leoša.

Drevený kríž ticha na kysuckých lazoch sme venovali zabudnutým generáciám našich predkov. Oba kríže sú intímne diela, ktoré vyrástli v krajine doslova cez noc a ktoré boli vrúcne prijaté miestnymi obyvateľmi.

Za svoje návrhy ste získali viacero ocenení. Kaplnka vzkriesenia bola napríklad nominovaná na Cenu Dušana Jurkoviča. Čo to pre vás znamená, keď sa vaše zrealizované architektonické návrhy dostávajú do širšieho povedomia laickej a odbornej verejnosti?

Ako hovoríte, kaplnka bola nominovaná na Cenu Dušana Jurkoviča a dostala aj Cenu ARCH. Obe pocty si nesmierne vážim a som rád, že odborníci kaplnku vedia doceniť.

Ešte viac si ale cením vyšliapaný chodník ku kaplnke v snehu, čo svedčí o tom, že tam ľudia prichádzajú často, alebo keď desaťročný chlapec pobúcha päsťou po stĺpe a teší sa z toho, ako pekne zvoní.

Každý sakrálny objekt má niekoľko funkcií. Okrem estetickej je to určite aj duchovná či náboženská. Človek tam akosi pookreje na duši, zamýšľa sa nad svojím životom, obnovuje svoj vzťah k Bohu a hľadá skutočné hodnoty. Čím je pre vás sakrálny priestor, na ktorého podobe participujete aj vy svojou troškou?

Väčšina architektúry je dobre kvantifikovateľná najrôznejšími parametrami, no tieto dva príklady kaplnky a krížovej cesty sa pohybujú na hrane fenomenológie.

Ako je takmer nemožné opísať moment, keď sa v duši básnika zrodí básnický obraz (Gaston Bachelard, významný francúzsky filozof 20. storočia, rozvíja vo svojom najznámejšom diele Poetika priestoru osobitú fenomenológiu básnického obrazu a zameriava sa na intímne miesta, ktoré obývame a kde nachádzame pokoj a bezpečie. Od obrazu knihy či domu prechádza jeho uvažovanie až k obrazom, v ktorých sa vnútorný svet stáva nekonečným, pozn. red.), tak je takmer nemožné zachytiť moment, keď v architektúre vzniká duch – duchovno.

Totiž nie je to len o samotnom priestore. Veľkú úlohu zohráva svetlo a osvetlenie, akustika a haptika ako časť neverbálnej komunikácie, ale aj citlivosť a zmyslovosť. Tieto aspekty architektúry sú v bežných projektoch potláčané na úkor praktickosti a ľahkej údržby.

Správna navrstvenosť týchto prvkov vťahuje návštevníka do svojho vnútra a otvára mu priestor byť samým sebou alebo byť so samým sebou.

Starovekí Gréci verili v hypokeimenon, akúsi základnú silu, ktorá z troch kameňov dokáže stvoriť architektúru. V sakrálnej architektúre sa táto sila prejavuje netradične intenzívne.

To, čo nás v prvom rade priťahuje, nie je exkluzívna forma, ale obsah, ktorý je v nej ukrytý. Záleží len na otvorenosti nášho srdca, či ho objavíme a zachytíme v sebe.