Nesený veľkou, vznešenou nádejou

V úvode knihy autor píše, že „krivka kardinálovho osudu bola po celú dobu jeho pracovných aktivít deformovaná zlobou totalitného režimu, ktorý sa zahaľoval do zdanlivo ľudomilnej diktatúry proletariátu.

Kardinál Korec je dodnes živou otázkou dejinám a ich násilným tvorcom, prečo jeho životný program premeny robotníka v továrni na robotníka v Pánovej vinici predchádzajúci režim označil za vlastizradu a protištátnu činnosť“.

 

VYDAŤ SA NA CESTU

Kardinál v knihe priblížil aj svoj vstup k jezuitom, ktorý bol podľa jeho slov veľmi včasný a trochu rozpačitý.

„Tak to hovorím tým, ktorí váhajú, či majú alebo nemajú ísť za kňaza.

Vo mne sa niečo dialo asi tak od desiateho roku.

V roku 1934 sa u nás konali takzvané ľudové misie.

To si pamätám, že vtedy mi napadlo vydať sa touto cestou.

Misionári nám naznačili, že mladí chlapci môžu ísť študovať na gymnázium, kde absolvujú taký ,menší seminár‘.

Predpokladom vstupu do diecézneho seminára, zriadeného v sídle biskupstva, bola maturita na konci gymnaziálnych štúdií.

Na to som nemohol ani pomýšľať.

Postupne som sa zmieril s tým, že po skončení meštianky pôjdem k Baťovi za takzvaného mladého muža, ako označovali mladých pracovníkov.

Vtom som dostal list od jedného z mojich spolužiakov.

Vyštudoval päť tried gymnázia v Prievidzi a v júni 1939 odišiel k jezuitom do Ružomberka.

Priateľ zrejme povedal tamojším autoritám niečo o mne v môj prospech, až som napokon dostal od neho list s niekoľkými poznámkami od predstaveného rehole, že by som sa mohol prísť k nim pozrieť, aby som videl, čo a ako.

Priznám sa, že list ma zaskočil.

Nič také som neočakával. Napokon som sa rozhodol a povedal som matke a otcovi, že pôjdem na nejaký čas do Ružomberka.“

 

NUŽ, OPROBUJ

Rodičia prijali jeho rozhodnutie s prezieravosťou.

„Mal som veľmi múdrych rodičov.

Držali nás nakrátko, ale netyranizovali nás.

Keď som im povedal, s akým úmyslom idem do Ružomberka, prijali to napodiv, ako keby som bol dospelý. ,Nuž, oprobuj!‘

Matka sa hádam v kútiku srdca potešila, že sa možno niečo z toho vyvinie.

V Ružomberku si ma trocha preskúšali, niečo z matematiky a niečo zo slovenčiny.

Toto zoznamovanie trvalo niekoľko týždňov.

Jezuita, ktorý ma mal na starosti, bol profesorom Svätého písma v Neapole.

Ten dal asi o mne dobrý posudok.

Pôvodne som mal na gymnáziu v Ružomberku študovať tri roky a potom vstúpiť do noviciátu k jezuitom, no jedného dňa mi povedali, či by som nechcel nastúpiť do noviciátu ihneď.

To nebolo zvykom, lebo najskôr prijímali až po piatej triede.“

Ako si kardinál vysvetľoval túto výnimku?

„Možno som sa im nejako zaľúbil.

Sprvu som bol bezradný, a tak som zašiel za spolužiakom, ktorý mi napísal ten ,pozývací‘ list.

Povedal som mu, čo mi ponúkli.

A on sa ma pýtal: ,A čo si im povedal?‘

Pokrčil som bezradne plecami a on mi hovorí: ,Ber!‘

Tak som ponuku prijal.

To rozhodlo o mojom osude.

Písal sa rok 1939.“

 

TAJNÉ POSLANIE

Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950 rozhodla inak.

Napriek tomu bol Ján Korec 1. októbra 1950 v rožňavskej nemocnici tajne vysvätený za kňaza.

Necelý rok nato prijal 24. augusta 1951 – opäť tajne – biskupskú vysviacku.

„Bol to rok, v ktorom si nový režim upevňoval svoje pozície. Cirkev si uvedomila, že musí zachovať vnútornú organizáciu, aby mohla naďalej pokračovať vo svojej úlohe v spoločnosti.

Vybudovalo sa provizórium, vďaka ktorému Cirkev prežila.

Ľud či historici dali tejto štruktúre názov tajná Cirkev,“ spomínal neskôr kardinál.

Počas totality väčšinou pracoval ako robotník.

A zároveň plnil úlohu biskupa tajnej Cirkvi.

„Cirkevná vrchnosť mi navrhla poslanie, o ktorom som vedel od počiatku, že bude náročné, ťažké, že to vlastne bude krížová cesta.

Mojou úlohou bolo pripraviť mladých bohoslovcov na kňazské povolanie a vysvätiť ich.“

 

VÁĽAČ SUDOV

Jedným z jeho zamestnávateľov bola Tatrachema, ktorá sídlila na petržalskej strane Dunaja.

„Vyrábala sa tam pasta na parkety, krémy na topánky a rôzne politúry na nábytok.

Ja som manipuloval so sudmi benzínu a oleja.

Bola to tvrdá práca, niektoré sudy vážili 250 kilogramov.

Aj keď som ich nedvíhal, ale iba kotúľal, bol to poriadky telocvik.

Na vojnu ma nevzali, lebo som mal ťažkosti pre nedovieravosť srdcovej chlopne, no napodiv som toto fyzické vypätie zvládol.“

Svoju vtedajšiu činnosť a postavenie nikdy nerozoberal - svoje radosti, ťažkosti a trápenia.

„Nemalo by to zmysel. Čo by som aj vymyslel? Vzdor? Revolúciu? Viem len toľko, že to bola neustála krížová cesta. Od štácie k štácii.“

Napríklad sa nevedel rozpamätať, ako sa stravoval počas jedného obdobia, ktoré trvalo asi desať rokov.

„Keď som bol v Tatracheme, na obedy som nechodil, lebo som nemal kde.

Asi som si večer niečo kúpil, to som si zobral do roboty, lebo ráno som ešte odslúžil svätú omšu, a to boli raňajky a desiata.

Z roboty som sa vracal o tretej.

Bol som taký uťahaný, že som si musel ľahnúť.

Potom som si niečo vytiahol, kúsok syra alebo niečo podobné.

Tak sa zdá, že som desať rokov nejedol nijakú varenú stravu.“

Sväté omše slúžil len vo svojich izbičkách.

„Raz to bola izbička s plochou 2 × 2 metre.“

 

UŽ JE TO TU

V roku 1960 ho odsúdili na dvanásť rokov väzenia.

No už predtým jeho rodina zakúsila, čo znamená totalitná moc.

Kardinál mal dvoch súrodencov, sestru a brata.

„Bol som najmladší.

Zo súrodencov mi zomrel ako prvý môj brat.

Mal veľmi ťažký osud.

Odsúdili ho v roku 1950.

Dostal desať rokov a pri vyšetrovaní mu vybili všetky zuby.

Väčšinu väzby strávil v uránových baniach v Jáchymove, kde dostal poriadne dávky žiarenia.“

Keď tajní prišli za Jánom Korcom do Dimitrovky, spolupracovníci mu povedali: „Majster, čakajú vás na vrátnici!“

On im odpovedal stroho: „No, už je to tu!“

Čakal, že ho zavrú, len nevedel kedy.

„Vytýkali mi, že som sa stretával so študentmi a bohoslovcami, mali nejaký dôkaz, že som vysvätil zopár saleziánov.

Napodiv mená nevedeli, chceli ich odo mňa.

Ja som na to povedal: ,To ja veru neviem. Nepotreboval som poznať priezvisko sväteného.‘

Mne aj im stačilo, aby som ich pri vysviacke oslovil Ernest, Jozef a tak ďalej.

Takže som eštebákom nič nepovedal.

Dostal som dvanásť rokov, lebo som vraj bol za návrat kapitalistov a statkárov!

Ja, robotník! Zavreli ma vo fabrike! Môj otec pol storočia pracoval vo fabrike a ja som bol za návrat kapitalistov a statkárov!“

A tak absolvoval okružnú cestu majákmi boľševickej civilizácie ako Leopoldov, Ilava, pražský Pankrác, Hradec Králové, Valdice u Jičína.

 

ODOLÁVAŤ ZLU

Ani po prepustení ho Štátna bezpečnosť nespustila z očí.

„Raz ma chceli traja ,fešáci‘ od ŠtB strčiť do auta, lebo mi chceli prekaziť cestu do Šaštína.

A ja som si v tej chvíli spomenul na svojho otca.

Bol invalidom pre zranenia, ktoré utrpel v prvej svetovej vojne.

Kríval na jednu nohu, no ešte ako osemdesiatročný mal chlapské držanie tela, riadnu postavu.

Raz sme sa spolu s bratom v rodinnej pohode rozprávali s otcom.

Otec sa postavil a povedal: ,Nebyť tejto krivane, neuhnem ani pred tridsaťročným!‘

A teraz sa traja tridsaťroční vrhli na mňa a chceli ma vopchať do auta.

Jeden ma chytil za nohy, druhý pod pazuchy, no ja som si povedal: ,Do toho auta ma nedostanete, aj keď sa roztrhnete!‘

A nedostali ma.“

V tomto duchu tajný biskup Korec napísal aj svoj známy list adresovaný jednej americkej univerzite.

„Vzoprieť sa zlu, nepoddať sa a neohnúť a nepovedať áno, keď nemôžem povedať áno.

Nepovedal by som, že to bola revolúcia.

To bolo v prvom rade pevné odolávanie zlu.

Odolávať zlu.

Nedať sa ohnúť.

Nepovedať áno na lož.

To bolo po prvé.

No a po druhé: ja som sa usiloval robiť dobro.

Preto mi uvoľňovali tie skrutky na kolese, aby som sa niekde vyvrátil a nekomplikoval im život svojimi správnymi skutkami.“

 

KEĎ VZDORUJEM

Kardinál tvrdil, že „samotný vzdor, to je len surová sila. Vzdor je vášeň. Vzdor má zmysel len vtedy, keď sa ním podporuje dosiahnutie dobrej veci. Keď vzdorujem, buď prekážam zlu alebo priamo presadzujem dobro. Ten vzdor musí byť vždy nesený rozvahou“.

A ustavične zdôrazňoval:

„My kresťania máme to ohromné šťastie, že popri krátkodobých nádejach, túžbach, očakávaniach máme ešte jednu veľkú nádej zaručenú smrťou Ježiša Krista a jeho vzkriesením.

Táto nádej nám dáva istotu, že nech by sme dennodenne zlyhávali v krátkodobých očakávaniach a nádejach, aj tak je celý náš život nesený veľkou nádejou, siahajúcou až do večného života.

Vari 40 rokov stroskotávali moje nádeje na kadejakých drobnostiach: raz som chcel to, inokedy zase ono, a nič z toho sa mi nedarilo.

Musel som váľať sudy, musel som ísť na roky do väzenia, čiže moje ľudské nádeje stroskotávali.

Ale stále som cítil, že som nesený tou veľkou nádejou, ktorá siaha poza desaťročia i poza život a smrť, a svetlo tejto nádeje mi ukázalo, že napriek toľkým prehrám má môj život zmysel, lebo je nesený veľkou, vznešenou nádejou.“

O knihe Slová v čereni

Ján Szelepcsényi sa s otcom kardinálom zoznámil v čase jeho pôsobenia v kňazskom seminári.

„Sporadické stretnutia v rámci televíznych diskusií v roku 1997 prerástli do väčšieho projektu, pozostávajúceho z pätnástich polhodinových televíznych relácií pod názvom Slová v čereni, venovaných rozmanitým otázkam spoločenského i duchovného života. Príprava na tieto vystúpenia mi umožnila bližšie spoznať názory kardinála Korca,“ približuje autor knihy.

„Neexistovala hádam jediná otázka spoločenského a duchovného života, ku ktorej by nemal vyhranený a filozoficky i nábožensky zdôvodnený názor. S rovnakým záujmom sledoval spoločenský vývoj Slovenska. Nikdy neváhal zaujať jasné stanovisko k aktuálnym problémom politického a spoločenského života, v ktorom presadzoval vieru a mravnosť ako základ spoločenského vývoja samostatného Slovenska.“