V opere som stretol minimum nadutých sebcov

Text: Keď sa pozriete na Dóm sv. Martina v Bratislave, ešte si spomeniete na to, ako ste spievali na tajných svätých omšiach?

Z mojej strany neboli omše v dóme tajné, aspoň som to tak cítil. Dirigent Paľo Selecký dal dokopy partiu KMČ, ako sa medzi muzikantmi hovorí, čiže tých, ktorí mali čas, a išlo sa na to. Bez skúšky a rovno z listu. Poväčšine sme hrali na veľké sviatky menšie Haydnove omše, ako Theresien Messe alebo  Nelson Messe. Bolo mi jedno, či budem za to vyhodený zo školy, lebo všetko prebiehalo v pohode a krásnej atmosfére. Až raz, po jednej polnočnej došlo k udávaniu. Mňa sa priamo nedotklo, ale zboroví speváci zo Slovenskej filharmónie mi prezradili, že to majú v robote nahnuté. Neviem, kto to spôsobil, ale po pár dňoch nastalo ticho. Tuším, že niekto vplyvný, no zároveň múdry a dostatočne charakterný, dokonca možno i výnimočný na tú dobu temna, sa postaral o to, aby celá kauza išla do koša.

Ste s niekým z partie KMČ – kto má čas – doteraz v kontakte?

Čas urobil svoje. Mnohí už nie sú medzi nami, ďalší už v orchestroch nehrajú, ale zostala mi na nich krásna spomienka ako na muzikantov, vynikajúcich profesionálov a zároveň nebojácnych hrdinov. Vtedy sme mali jednoducho potrebu „slobodne“ si zaúčinkovať, aj napriek spomínaným rizikám. Hudba bola naším ostrovom slobody. Veď si len predstavte, že sa úplne bežne v čase štátneho bezbožna hrala Beethovenova Deviata symfónia, pričom aparátčici asi vôbec nerozumeli, o čom sa spieva v jej štvrtej časti. Raz som ju spieval na festivale Pražská jar, kde boli všetci papaláši, Štrougal, Husák, Biľak... Vyšli sme na pódium a kolega Feri Livora mi šepol: „Tak a teraz im ukážeme, kto je tu Pánom.“ Naším Pánom v pražskom Paláci kultúry bol Boh. Žiaden komunista.

Čo ste ešte počas totality robili tajne?

Nemusím chodiť ďaleko, s manželkou Oľgou sme sa sobášili tajne. Tak ponuro tajne: snežilo, skoro žiadne pouličné svetlá, len my dvaja. Išli sme si „akože“ pozrieť naše nové bývanie. Nevesta zahalená v kabáte, dvaja svedkovia a farár, ktorý nás ubezpečil, že do knihy zapíše náš sobáš až o rok. No hotová detektívka... Ak by nás totiž vypátrali, mohli by nás vyhodiť zo školy. Vtedy museli byť civilné sobáše na prvom mieste, cirkevné sa síce tolerovali, ale mohli byť kedykoľvek použité proti nám. Alebo iný príbeh: ešte som študoval na gymnáziu v Nitre, keď sa naša partia mladých vybrala na duchovné cvičenia. Jeden večer medzi nás vtrhli príslušníci Verejnej bezpečnosti. Hrozne sme sa báli, že nebudeme môcť ďalej študovať. Ale aj túto záležitosť dáky slušný človek uhral do autu. Bola to chorá doba, všade okolo vládla paranoja ducha, našťastie som zažil už len jej agóniu. Raz ma s niekoľkými ďalšími mladými sólistami Opery SND pozvali na ministerstvo kultúry, kde nám „navrhli“, že sa musíme stať členmi strany, ktorá nás potrebuje. Boli sme asi piati, každý to odmietol. Na rovinu som povedal, že som veriaci, a tam sa to skončilo. Nemal som z toho žiadne problémy. Samozrejme, prežíval som všetko naplno, najmä nezmysel neslobody. Keď som raz stretol na Kapitulskej Ferka Mikloška v montérkach a kelňou v ruke, spýtal som sa ho, dokedy to ešte takto potrvá, a on mi pokojne odvetil: „Neboj sa, Peter, skončí sa to rýchlo.“ Mal pravdu. Ferko bol mojou mocnou ľudskou oporou, v Nitre sme vyrastali na rovnakej ulici.

Upevnila totalita vašu vieru?

Myslím, že som ju mal „dostatočne“ upevnenú z Nitry, aj keď musím dať pozor na takéto expresívne vyjadrenie, lebo viera nie je nikdy dosť upevnená, najmä v súčasnej pomotanej dobe. Našťastie, nezažil som katastrofálne päťdesiate roky, keď by režim vytĺkal zo mňa vieru násilím. Ako gymnazista som v Nitre veľmi rád navštevoval jedného kňaza s úžasným ľudským rozmerom. Rád a sám som chodieval na krížové cesty na kalváriu, keďže sme bývali neďaleko. Keď mi bolo neskôr počas štúdia na vysokej škole v Bratislave ťažko, vošiel som do kapucínskeho kostola a modlil som sa za svoju vlastnú harmóniu, za krásne veci v sebe samom, aby som si ich ustrážil, pretože som tušil, že ich budem pri speve potrebovať. Modlil som sa aj za nádhernú muziku, ktorá mi dávala vnútornú slobodu, a za to, aby som si raz našiel dobrú ženu.

V repertoári máte veľké postavy, aj negatívne, ako je Mefistofeles či Mr. Scrooge. Je taká rola psychická výzva?

Táto téma je ťažká a zložitá. Stvárniť diabla alebo zloducha - či už v diele Cikkera, Gounodovi, Boita, alebo Raracha v Smetanovej opere Čertova stena - si vyžadovalo, aby som v sebe zhromaždil také herecko-hlasové výrazové prostriedky, ktorými by som bol pre diváka uveriteľný. Vždy mi veľmi pomohli režiséri. No prežívať zlo tohto kalibru s plným vnútorným nasadením sa nedalo. Podvedome som cítil, že by ma zvnútra prežralo. Veď stačí, keď si len predstavíme, že niekto, či už z nášho blízkeho okolia, alebo z politikov, hovorí dobro, ale myslí zlo. A to je strašné. Výsledkom je deformácia a rozklad ľudského vnútra vlastného i iných. Čo sa týka výrazových prostriedkov v opere, volil som pomerne jednoduché. Pri stvárňovaní satanáša som nerobil žiadne bububu, nemal som čertovské rohy ani chvost. Snažil som sa na javisku správať úplne normálne, civilne, veď aj zlo je v podstate na prvý pohľad normálne. Zvyšok som už nechal na divákovi, aby si sám mohol vyskladať dojem z prekladu spievaného textu, prípadne z mojej hlasovej mimiky. V podstate sa celý život hýbem v rovine geniálne skomponovaných opier, ktoré stačí len interpretovať a nič komplikované do nich nevsúvať. Musím však priznať, že po takomto predstavení som bol poriadne unavený.

Vyžiadali si niektoré postavy, aby ste si siahli až na dno svojej duše, odhalili v sebe dobro i to menej dobré a čo najprirodzenejšie sprostredkovali tento zážitok divákom?

O zlorečencovi som už vravel, ale všeobecne všetky postavy sú siahaním na dno duše. Aj kladné, aj humorné, aj tragické. Keď ako účinkujúci stojíme na javisku, naozaj načierame až na dno samých seba. Preto je nesmierne dôležité po návrate domov doslova padnúť do náruče normálnosti a nezostať nikdy sám. Aj herec je len krehký človek, ktorý potrebuje v oceáne emócií nájsť aspoň jeden záchranný ostrov s kvitnúcou palmou.

Stalo sa vám, že ste na pódiu prehnali emócie?

A koľkokrát! Slzy na krajíčku, smiech na krajíčku, stať sa môže čokoľvek a človek vypadne na chvíľu z postavy. Ale pozor: tok muziky a textu musí fičať, preto radšej pokoj a rozvaha, inak sa dirigent „rozčertí“. Platí stará múdrosť, že na javisku treba dať srdce do chladničky, čiže tvoriť v prísne naskúšaných koridoroch a nedať sa ničím vyplašiť. Samozrejme, svoje zohrá aj kamarátka tréma. Preto ju volám kamarátka, lebo ju treba prijať takú, aká je, aj s jej nebezpečným rozmerom chvíľkovej paniky, ale zároveň aj s úžasným rozmerom tvorby, ktorá dokáže človeka dokonale prebudiť.

Ako dosiahnuť v hlase takú silnú a vášnivú emóciu, aby publikum plakalo?

Najprv poviem výsledok. Nesmiem plakať ja, plakať by mal divák. Robí sa to zhruba tak, že aj v najemotívnejších momentoch by mal hercospevák na javisku opisovať situáciu vyvolávajúcu emóciu tak, akoby sa prihodila jemu ako privátnemu človeku kedykoľvek a kdekoľvek, v akejkoľvek životnej situácii. Treba teda to, čo je úprimné, dokázať „iba“ zahrať. Nie bezhlavo, bezzmyselne a násilne zalamovať rukami, tlačiť z očí akože slzy, skrátka prehrávať. Pravdaže, tento stav sa musí skúšať do detailov, aby nás v javiskovom finále ničím neprekvapil. No znova opakujem, že aj herec je len človek, ktorého slza musí kanúť zo srdca, nie z očí. Toto nemám z vlastnej hlavy, ale od Jožka Bednárika.

Na VŠMU ste sa dostali rovno z gymnázia, bez toho, aby ste absolvovali konzervatórium. Nezamávalo to vašou pokorou?

Ani som si to nevšimol. Teraz vidím, že to bol dar. Doteraz nemám žiadnu potvrdenú správu, odkiaľ sa nabral, ale tušiť sa to dá. Prešiel som procesom prijímačiek, neveriac, že to môže byť pravda. Našťastie ma porota posunula do prípravného ročníka, kde som akosi všetko podobiehal. Zaujímavé je, že na gymnáziu som bol nulový žiak s tragicko-fatálnym vysvedčením. Ale na vysokej som sa dáko chytil. Zvláštne. Neviem si to inak vysvetliť, len že to bol zázrak.

Vďaka čomu ste v sebe začali budovať profesionalitu?

Vďaka nutnosti. Všetky postupy práce na sebe, na technike spevu, na postupnom chápaní dirigenta, režiséra a všetko ďalšie muselo nutne nasledovať pre dobro veci. Nestačilo si len tak ledabolo myslieť, že som pred prvou skúškou na pódiu dokonale pripravený. To by som asi veľmi rýchlo skončil. Práve profesionálne pravidlá, nepísané poučky správania a istý druh pokory som musel rýchlo zvládnuť. Priznávam, že na tom pracujem doteraz. Pri mojom zamestnaní boli a sú vždy nové výzvy v miliónoch variácií a je dobré, keď sa v nich dokážete orientovať. Veď nestojím na javisku ani pred orchestrom sám, je tam kopa ľudí - čo človek, to názor - a toto všetko musí niekto zladiť. Na to je tam dirigent alebo režisér. Kto je ale tvrdohlavý a chce ísť iba svojou cestou, ten sa veľmi rýchlo stratí v obrovskej skrumáži pocitov a stále nových realít. Myslím, že pokora je základ. V živote som v svojej práci stretol minimum nadutých sebcov.

Pri ktorých úspechoch ste si museli dať pozor, aby pýcha nedostala priestor vo vašom srdci?

Dnes by som bol pyšný a zajtra pohorím. Už len samotný krok na javisko je poddanie sa čomusi nadčasovému. Každý, s kým som spolupracoval, sa pred týmto momentom chvel. Aj z obavy, ako to pred divákom vypáli, aj z rešpektu voči skladateľovi i kolegom. Nevidel som nikoho, žeby zatĺkal svoj hlboký rešpekt. Skôr naopak. Ale tiež sa nedá strašne sa báť pred vstupom na javisko, preto každý hľadá rôzne opory. Nejdem ich vyratúvať, závisí od toho, kto v čo verí. Napríklad kolega si v šatni položil na stolík pred predstavením obrázok Panny Márie a zapálil sviečočku. Poznám aj takých, ktorí sa pred vykročením na javisko prežehnajú. Ešteže nie som sám.

Prečo sa treba pri veľkých rolách a úspechoch držať pri zemi?

Pretože každého suveréna ovalí v nečakanej chvíli taká tréma, že by najradšej okamžite zutekal. Sám som nezažil také, ale videl som. A vtedy je už neskoro. Robiť zo seba supermana sa neopláca. Divák všetko zacíti. A hlavne si lístok kúpil nato, aby videl, čo sme naskúšali, nie aby sme sa s ním hrali na mačku a myš. Treba, aby sme mu sprostredkovali úprimnú reflexiu sveta, človeka, lásky, dobra, zla, teda akúsi formu čistého javiskového úmyslu. Možno je tento úmysel na prvý pocit uletený, diskutabilný či nie celkom stráviteľný, ale keď je presný a úprimný a keď presvedčivo a úprimne zodpovie divákovi jeho najvnútornejšie, ním nezodpovedateľné otázky - to nám stačí, toto je náš cieľ. Divák by mal odísť domov očistený od balastu zloby, hlúposti a primitivizmu aspoň tak, ako sa pokúšame byť čistí my, keď pre neho hráme a spievame.

Drží vás, a nielen pri zemi, aj vaša rodina – manželka, deti?

Téma, o ktorej hovoríte, je moje tabu. Vychvaľovať a stavať ich na dáky piedestál verejne, je málo. Sú mojimi tajnými šuflíkmi, sú mojím bytím, s ktorým nerád zaobchádzam len tak,  obyčajne, opisne, prehadzujúc ich z riadka na riadok. Sú mi  tak trochu sviatosťou. Veď aj Kristovo telo je pre niekoho len  upečená oblátka. Ale kto uverí, že je prehlbokým symbolom víťazstva lásky nad smrťou, pociťuje ju odrazu ako najvzácnejšiu vzácnosť, ako „bio“ potravu pre blaho duše. Takto dáko vnímam blízkosť blízkeho človeka.

Prezidentka SR Zuzana Čaputová vás 14. januára ocenila vysokým štátnym vyznamenaním. Nie je to prvé veľké ocenenie vo vašom živote. Ako sám v sebe reagujete, keď vás niekto pochváli alebo takto výnimočne ocení?

Volám to pohladkanie duše. No aj bez neho by som miloval zámer, ktorý mi Pán Boh daroval, a ten prevýši akúkoľvek matériu v podobe ligotavého kovu. Mám najkrajšiu prácu na svete, preto sa teším z takéhoto ocenenia aj z toho, že to konečne na tomto mieste môžem verejne potvrdiť. Už len doplním to najdôležitejšie: koľkí múdri, krásni, skromní a slušní neboli a nebudú nikdy nikým vyznamenaní a ja sa pýtam: Prečo sú takí dobrí? Prečo sú chodiacimi anjelmi? Asi nosia v sebe dáky vyšší princíp, ktorý je pre mňa ozajstný dar.

Na koncerte, ktorý ste mali pri príležitosti svojho životného jubilea v Opere SND, ste spievali aj ruské árie. Priznali ste sa, že ste si ich kedysi spievali tajne. Prečo tajne?

Nevysvetlil som, ako som tom myslel. Tajne preto, lebo som sa s nimi hanbil vyjsť na Božie svetlo, neboli dostatočne pripravené. Spieval som si ich doma pri klavíri len tak. Trúfol som si na ne až teraz, keď sa ich ujal šéf Opery SND Martin Leginus, následne dramaturgia SND a potom dirigent Rastislav Štúr aj s orchestrom. No a tam už nebolo ústupu. Musel som sa teda riadne nachystať, pričom som, samozrejme, nevedel, ako to vypáli. Spievať niečo prvýkrát sú vždy nervy. Ale spomínaní ľudia ma naozaj podržali. A prečo práve ruské árie? Pretože táto kultúra je ako každá iná. Fakt, že ňou niekto dokáže manipulovať, nebodaj ju deformovať pre svoje zištnosti, je, žiaľ, realita dejín. Pozrime len na Svätopluka. Pojem jeho mena je pre nás Slovákov symbol veľmi ľahko vtiahnuteľný do jarma politickej zneužiteľnosti. Ja v ňom ale vidím celkom niečo iné. Eugen Suchoň vytvoril zo Svätopluka dramaticky geniálne vypreparovanú drámu, ktorá dokonale reflektuje našu slovenskú malosť, občasnú ničotu a rozhádanosť, ale zároveň aj našu slávu a hrdosť. Takto chápaná ruská kultúra - a nielen ruská - má pre mňa nedozerný inšpiračný rozmer, ktorý mám jednoducho rád.

Čo je na týchto ruských áriách jedinečné a úžasné?

To, čo je pre Čecha Rusalka, pre Taliana Nabucco, pre Nemca Wagner a pre Slováka Suchoň. Som šťastný, že môžem byť vo svojej práci multinárodný a vciťovať sa do všetkých možných pováh, v danom prípade aj do ruského národa, napríklad v dielach, ako je Čajkovského Jolanta, v Rachmaninovových romanciach, Šostakovičových symfóniách, v maliarovi Rjepinovi, Dostojevskom či Solženicinovi. Navyše, vďaka Bohu, takto mnou vyhľadaná rovina mi dáva nekonečné možnosti pochopiť jej absolútne odpolitizované, nadčasové, pozitívne a geniálne umelecké výpovede, ale aj nás samých. V tejto realite sa cítim - ja príslušník počtom malého, kultúrne však obrovského národa - silným a rovnocenným voči ostatným. Máme svoju suverénnu kultúrnu identitu, na ktorú som hrdý a veľmi rád ju vnímam v akejkoľvek podobe, či už výtvarnej, folklórnej, symfonickej, alebo opernej. Mám za čo ďakovať.