Banány ich okrádajú o vodu

Utinga je jedným z prítokov najväčšej rieky v regióne Paraguazú a jej názov znamená v preklade priezračná voda. V minulom storočí sa v jej okolí začali usádzať malí roľníci, prevažne bezzemkovia, potomkovia afrických otrokov či pôvodní obyvatelia Brazílie

Rieka bola v tom čase ich istotou. „Keď som sem prišiel, nemal som ani tri roky. Na začiatku bola rieka nádherná a plná vody, všetkých zásobovala a mohli sme vďaka nej pestovať mnoho plodín. Dnes v nej nie je takmer žiadna voda a je to veľmi ťažké,“ hovorí jeden z roľníkov Manuelo Celestino de Jesu (63).

Hoci vody začalo v posledných rokoch ubúdať, skutočný šok nastal až v roku 2015, keď vyschla úplne. Odvtedy trpia nedostatkom vody nielen obyvatelia vidieka, ale aj veľkomiest ako São Paulo či Rio de Janeiro.

Príčinou vysychania riek je predovšetkým nespútaná poľnohospodárska výroba, ktorá pohltí 70 percent vody. Na veľkých plochách sa pestuje sója, kukurica a chová sa hovädzí dobytok.

Rieka je ako matka
Pokles vody v rieke Utinga spôsobili banány. „Neďaleko odtiaľto začali vo veľkom pestovať banány. Spočiatku to bolo 200-tisíc stromov, dnes sú ich dva milióny.

Jeden banánovník potrebuje pritom 40 litrov vody denne,“ vysvetľuje antropológ Claudio Dourado de Oliveira (38) z Komisie pre pastoráciu vidieka Diecézy Ruy Barbosa, ktorá sprevádza a podporuje roľníkov v ich neľahkej situácii.

„Od minulého roka sa plocha na pestovanie banánov zväčšila o ďalších desať hektárov. Vždy, keď sa rieka opäť naplnila vodou, nebolo to zásluhou ľudí, ale bola to Božia pomoc. Keď sa všetka voda minie na banány, znamená to, že tisíc rodín zostane celkom bez vody a zničí sa celá ich úroda,“ dopĺňa Wilson Pialison de Santos (43).

Rieka je podľa Claudia pre miestnych obyvateľov omnoho viac ako len zásobáreň vody. „O rieke rozprávajú poeticky. Je to tak preto, lebo žijú v súlade s prírodou; rieku vnímajú ako chorú matku, ktorá potrebuje pomoc.

Tento vzťah sa narušil kolonizáciou, pretože sa zmenili priority – začalo sa hovoriť o produkcii a o zisku, zatiaľ čo tunajší ľudia vnímajú rieku a prírodu ako neoddeliteľnú súčasť života,“ vysvetľuje a jeho slová potvrdzuje Domingos:

„Na začiatku bola rieka plná vody a myslel som si, že to nemôže byť inak – veď žijem pri rieke, preto budem mať vždy čo jesť. Po čase však prišli banány. Keď rieka vyschla prvý raz, boli sme zúfalí.“

Išli sme do ulíc 
Hoci je vzťah k pôde pre obyvateľov Brazílie prirodzený, jej vlastníctvo je v tejto krajine veľmi komplikované a historicky podmienené. V roku 1995 si miestni farmári založili vlastné občianske združenie a spoločnými silami bojujú za svoje práva.

Vďaka podpore z viacerých projektov si postavili skromné domy a získali prostriedky na pestovanie rozličných plodín. Keď je dostatok vody, všetko rastie ako huby po daždi a úrodu z niektorých plodín môžu zbierať aj dvakrát do roka.

Pestujú najmä pre vlastnú obživu, časť produktov predávajú na trhu. Nedostatok vody však pre všetkých znamená ohrozenie života.

Keď rieka vyschla prvýkrát, rozhodli sa ísť do ulíc. „Uzavreli sme hlavnú cestu, aby sme verejnosť upozornili na to, čo sa deje. Do ulíc sme išli, aj keď rieka vyschla druhý raz, ale pracovníci z úradov pre životné prostredie nám nepomohli.

Keď sme išli demonštrovať tretí raz, bolo to skutočne zlé. Prišla polícia a správala sa k nám ako k zločincom. Mal som strach, že niektorí z nás zomrú. Čo chceme?

Chceme, aby vláda postavila hrádzu, aby všetku vodu neodčerpali pestovatelia banánov, ale aby slúžila aj pre nás, pretože bez vody sa nedá žiť. Niekedy sme nemali ani jedinú kvapku vody,“ hovorí Domingos.

Životným údelom roľníkov v povodí rieky Utinga je boj. Najskôr bojovali o pôdu a miesto na život, teraz musia zápasiť o vodu.

„Už nemusíme pracovať ako nádenníci, pracujeme na svojom, ale od roku 2015 je to naozaj veľmi ťažké a bez podpory Cirkvi a rôznych organizácií by to bolo ešte náročnejšie,“ uzatvára Deodato Santos (47).