Každý deň vidíme ľudskú slabosť

I mpulzom na misijnú službu sa pre obe dievčatá stala kniha o misionárke Márii Troncattiovej, ktorá pôsobila v Južnej Amerike. „Boli sme ešte na základnej škole, ale postupne v nás dozrievala túžba dávať svoj čas do zmysluplných činností.

Neskôr počas ročnej prípravy na saleziánske dobrovoľníctvo sme sa obe v tomto životnom postoji ešte viac utvrdili,“ ujíma sa slova Mária Soročinová. Príprava bola veľmi obohacujúca a čerpajú z nej aj v súčasnosti.

V RÓMSKEJ KOMUNITE

„Práca na každom misijnom mieste je náročná svojím vlastným spôsobom. Tak je to aj v rómskej komunite a ovocie neprináša hneď. Od začiatku sme vedeli, že môžeme byť poslané na toto miesto a tešili sme sa, že nás poslali spolu.

V ťažkých momentoch nám pomáha chvíľa strávená pred svätostánkom a tiež príklad pokory a pracovitosti skúsených saleziánov,“ hovorí Mária, ktorej priateľstvo s Barborou sa na rómskom sídlisku ešte viac upevnilo.  Na životnom kolorite Rómov ich denne udivuje najmä schopnosť malých detí prežiť na ulici a starostlivosť starších súrodencov o ne.

„Často vidíme sedemročné-osemročné deti, ako namiesto rodičov dozerajú na svojich malých súrodencov. Napriek tomu si deti chránia rodičov pred akýmkoľvek náznakom urážky, čo v majoritnej spoločnosti prebieha často naopak,“ myslí si Barbora Saloňová.

REÁLNA POMOC

Misijné dobrovoľníctvo má rôzne podoby. Mária sa počas školského roka venuje prevažne vyučovaniu matematiky a angličtiny na druhom stupni na tamojšej základnej škole. Barbora slúži v pastorácii saleziánskeho strediska. Vedie stretká pre tretiačky až po ôsmačky a má aj klavírny krúžok.

„Obe máme doučovania, animujeme každodenné sväté omše prostredníctvom hudby. Počas víkendov mávame výlety, akcie a oratká pre deti na ulici.“ Mária a Barbora majú mnoho príležitostí a možností angažovať sa.

„Ak by činnosti, ktoré sa ponúkajú, nepodliehali rozlišovaniu užitočnosti, zmysluplnosti a reálnej pomoci Rómom, ľudské úsilie by vyšlo nazmar a ľahko by došlo k vyhoreniu,“ konštatuje Mária.

Súhlasí s ňou aj Barbora a pokračuje: „Každý deň vidíme ľudskú slabosť, ktorá nám pripomína, že je tu niekto väčší, kto nás tu chcel, a on jediný má moc meniť životy. Preto je pre nás dôležité nezabúdať, že my pomáhame zasievať semienka dobra, ale vzrast dáva iba Pán Boh.“

Mária (na snímke hore) a Barbora sa na Luníku IX venujú predovšetkým deťom a mladým. Okrem praktických vecí, ako je varenie, nechýba ani zábava v podobe karnevalu. Snímka: archív saleziánskych misijných dobrovoľníčok

VIERA A POVERA

Ojedinelú zbožnosť Rómov považujú obe dievčatá za najväčšie povzbudenie v ich službe. „Jeden z pre mňa silných momentov sa odohral počas svätej omše. V prvom rade počas premenenia kľačalo krásne sedemročné dievčatko.

Keď kňaz položil Eucharistiu na obetný stôl a kľakol si, ono sa úctivo hlboko predklonilo tak, že sa až čelom dotklo zeme. To isté sa zopakovalo aj po pozdvihnutí kalicha. Bolo to z jej strany úplne spontánne, nikto v kostole to nerobí, takže nemala po kom opakovať,“ opisuje s obdivom Mária.

Vo všeobecnosti však Rómovia na sídlisku ešte stále veria rôznym poverám. Mnohí z nich prichádzajú do chrámu iba po svätenú vodu, lebo ich doma vraj straší, ak majú zosnulého v rodine alebo vidia obraz diabla v záhyboch vetrovky či v poskladaných peniazoch.

ZDRAVÉ NÁROKY

Napriek temným stránkam je misia medzi Rómami obohacujúca. „Prináša nám to do života hlbšie poznanie ľudskej biedy a jej dôsledkov. Taktiež nám to ukazuje vzácnosť dobrých maličkostí, ktoré sme prežili v detstve a ktoré tieto deti nemajú,“ uznáva Barbora. Obe povzbudzuje aj fakt, že niektorí z komunity dokončili stredné aj vysoké školy, našli si prácu a postavili sa na vlastné nohy.

„Majme na Rómov zdravé nároky, ako ich máme aj na iných ľudí. Na jednej strane netreba chudobou ospravedlňovať nevhodné správanie, veď vyžadovanie slušnosti by nemalo závisieť od farby pleti alebo výšky príjmu. Ale na druhej strane ak niekto robí niečo dobré, treba to oceniť, či je to Róm, alebo človek z majority.“