Misionár, cestovateľ a priateľ ľudí

David Livingstone sa narodil 19. marca 1813 v škótskom Blantyre. Už v útlom veku pracoval v miestnej fabrike na výrobu bavlny, aby pomohol rodine. Otec z neho túžil mať kňaza, no mladého Davida zaujímala aj príroda, konkrétne botanika, zoológia a geológia.

Napokon vyštudoval medicínu i teológiu. Po skončení štúdií sa prostredníctvom Londýnskej misijnej spoločnosti dostal do Kurumanu v juhoafrickom Bečuánsku. Našiel si tam budúcu manželku Mary, dcéru tamojšieho misionára.

Začínal bližšie spoznávať život miestnych kmeňov. Na púšti Kalahari sa mu podarilo objaviť jazero Ngami. Neskôr sa venoval štúdiu astronómie v južnej Afrike, aby dokázal lepšie určovať svoju lokáciu.

NAJZNÁMEJŠÍ OBJAV

Meno neúnavného cestovateľa sa spája predovšetkým s objavom vodopádov na rieke Zambezi, ktoré nazval po kráľovnej Viktórii. Stalo sa tak 16. novembra 1855. „Pohľad na to, čo som videl, prevýšil moje najsmelšie očakávania. Bol som hluchý od burácania vodopádu a slepý od závojov vody.

Makololovia z miestneho kmeňa, ktorí ma sprevádzali, si tváre v úctivej hrôze zakrývali dlaňami. Klesol som na kolená pred všemohúcnosťou Božou,“ opísal toto pôsobivé miesto vo svojich zápiskoch.

Neskôr sa opäť vydal na cestu do Afriky spolu so svojou manželkou, bratom Charlesom a  maliarom Thomasom Bainesom. Tentoraz mala jeho dobrodružná výprava priniesť okrem nových geografických poznatkov aj dôležité informácie o možnostiach obchodovania.

Podarilo sa mu tiež lepšie zmapovať život kmeňa Makololov. Cesta však mala aj veľmi bolestnú príchuť – milovaná manželka zomrela na maláriu.

Výsledky rozsiahleho etnografického i prírodného výskumu Davida Livingstona však v Londýne nezískali dosť uznania zo strany kompetentných, pretože očakávali viac poznatkov o obchodovaní s Afrikou a o možnostiach jej kolonizácie.

Precestoval veľkú časť Afriky a zaslúžil sa aj o objavenie Viktóriiných vodopádov. Snímka: www.istocksphoto.com

ODVRÁTENÁ TVÁR AFRIKY

Škótsky cestovateľ spoznával aj odvrátenú tvár Afriky v podobe obchodu s otrokmi, o čom informujú jeho záznamy v denníku.

„Okrem domorodcov, ktorých otrokári chytia alebo pobijú, ďalšie tisíce zomrú na zranenia alebo od hladu, keď pred otrokármi musia utiecť zo svojich domovov. Mnoho tisíc ich príde o život aj vo vražedných vojnách, ktoré – aby získali zajatcov – vedú boje proti vlastným súkmeňovcom i susedom a zabíjajú ich zo ziskuchtivosti, podpichovaní otrokármi.“

Počas svojich ciest sa Livingstone dostal do epicentra konfliktov súvisiacich s obchodovaním s otrokmi. Jeho domorodí sprievodcovia sa domnievali, že zahynul.

V tomto náročnom čase sa stretol s britsko- -americkým novinárom Henrym Mortonom Stanleym, ktorého New York Herald vyslal, aby škótskeho dobrodruha našiel. Spoločne opísali severné časti jazera Tanganika a našli dôkaz, že nejde o prameň Nílu, ako sa pôvodne domnievali.

CITLIVOSŤ NA PRVOM MIESTE

Livingstone nebol len lekár či dobrodruh. Duchovná služba, ktorú v Afrike vykonával, mala svoje špecifiká. K tamojším obyvateľom pristupoval citlivo a s láskou, nikoho nasilu nepresviedčal o kresťanskej viere. Aby hlbšie pochopil ich životný štýl, naučil sa miestny dialekt.

Po celý život sa snažil dobre vychádzať s miestnymi obyvateľmi, ktorí ho na cestách často sprevádzali. Takisto si budoval láskavé medziľudské vzťahy s kmeňmi, o ktorých prinášal podrobné záznamy v etnografických materiáloch.

Veď napokon aj titul priateľ ľudí, ktorý nachádzame na jeho náhrobku, svedčí o tom, že sa v prvom rade snažil o priateľstvo s každým človekom. V tomto celoživotnom poslaní bola ukotvená aj bohatá cestovateľská, misionárska a lekárska činnosť.

Odvaha a húževnatosť pri zdolávaní cieľov je najvýstižnejšie obsiahnutá v jeho známom výroku, ktorým sa riadil: „Pôjdem kamkoľvek, pokiaľ je to vpred.“

David Livingstone zomrel pre vyčerpanie a tropické ochorenia 1. mája 1873 v Ulale, africkej dedine kmeňa Čitambov. Jeho pozostatky neskôr spočinuli v  londýnskom Westminsterskom opátstve.