Doma aj v jadrovej fyzike

Etapu spustenia tretieho bloku ukončili v Mochovciach 20. septembra zatvorením poklopu a uvedením reaktora do prevádzky. Pracovať dlhodobo na nejakom projekte je náročné.

Zároveň však je to pri úspechu skvelý pocit a príklad aj pre mladých ľudí či študentov, aby sa nevzdávali a bojovali, až kým nedosiahnu vytúžený cieľ. Potvrdením toho je aj príbeh františkána Karola Miroslava Švarca, ktorý novospustený reaktor požehnal.

Totiž predtým než sa páter vydal na cestu kňazského povolania, študoval na Katedre jadrovej techniky a fyziky na Fakulte elektrotechniky a  informatiky STU v Bratislave. „Veda a viera sa nevylučujú. Vytvárajú syntézu. Sú ako dve krídla – viera bez poznania vedy ostane slepá a naopak.“

NADŠENIE Z JADROVEJ FYZIKY

Vzťah k vede mal odmalička a najviac ho fascinovala práve jadrová fyzika. „Bola pre mňa cestou objavovania krásy, súladu a harmónie vo vesmíre. Potom aj krokom ku kladeniu si otázok, kto je za tým všetkým, k transcendencii,“ opisuje fyzik, ktorý po štúdiu jadrovej fyziky vstúpil do františkánskej rehole.

„Po dvoch desaťročiach prišla tá hviezdna chvíľa, keď môžem dať ako páter celému projektu niečo, čo iný nemôže – Božie požehnanie.“ Počas štúdia absolvoval mnoho exkurzií a experimentov.

„Mal som to šťastie, keď sa spúšťal druhý blok tu v Mochovciach v roku 2000. Celé sme to tu presnorili, preliezli a videli aj tie najvnútornejšie časti elektrárne,“ zaspomínal si na študentské časy páter Švarc.

FYZIKA V PRAXI

Vedecké poznatky a teórie vie uplatniť aj v praktickom živote. „Tvorivá činnosť a fantázia sa premietajú do praktického života. Je úžasné, ako sú veci poskladané a ako fungujú. Častice tvoria väčší celok a tento odraz nájdeme aj medzi ľuďmi, v spoločnosti. Občas v kázni použijem také príklady, aby sa ľudia cítili súčasťou väčšieho celku.“

Aj keď sa páter Švarc jadrovej fyzike už dvadsať rokov nevenuje, návšteva v jadrovej elektrárni bola pre neho „oživením študijných čias“.