Hýbme sa s Bibliou (3)

Možno si ani neuvedomujeme, koľko činností počas jedného dňa vykonáme rukami – od rutinného umývania zubov cez česanie, zapínanie gombíkov, jedenie, ovládanie volantu, otváranie dverí, písanie až po tie šľachetnejšie – objatie, povzbudivé potľapkanie po pleci, zdvihnutie človeka „z dna“, spínanie na modlitbu. Mnohokrát si musíme dokonca vykasať rukávy. Iste, rukami sa tiež dá vykonať veľa zla. 

Ruky, ktoré hladia, verzus ruky, čo udierajú.
Ruky, ktoré uzdravujú, verzus ruky, čo ochromujú.
Ruky, ktoré sprevádzajú, verzus ruky, čo zvádzajú.
Ruky milosrdného Samaritána verzus ruky zbojníkov. 
Ruky, ktoré delia chlieb, verzus ruky v mise, čo zrádzajú. 
Ruky, ktoré sú pribíjané, verzus ruky, čo pribíjajú. 
Ruky s ranami verzus nedotknuté ruky.

Pre ktorý cieľ si chceme cvičiť a posilňovať ruky? Prečo sa umárame zdvíhaním dvoj-, päť-, desať- či viackilových činiek? Aby sme vládali pomáhať blížnym, alebo aby zasadené údery boli tvrdšie, bolestnejšie? 

Dosiahnuť svätosť je boj. „Ruky mi na boj (Boh) vycvičil“ (2 Sam 22, 35). No ten pozostáva z nespočetných malých, dennodenných zápasov. Neseďme so založenými rukami, keď blížni padajú do rúk zloby. Priložme ruku k dielu, aby sme sa naivne – podobne ako Pilát – umytím rúk nedomnievali, že sa nás to netýka a nemáme na tom žiadny podiel.

Spravodlivosť a láska idú spolu ako ruka v ruke. A ak vlastnými rukami a silami nebudeme vládať, zverme všetko do Božích rúk. Aby sme nakoniec mohli s Dávidom víťazne zvolať: „Za moju spravodlivosť ma Pán odmenil, odmenil ma za to, že moje ruky boli čisté“ (2 Sam 22, 21).

Dokonalým a svätým vzorom je Ježiš. Rukami dvíhal chorých (porov. Mk 1, 31), dotyk jeho rúk sprevádzal zázrak vzkriesenia (porov. Mk 5, 41), rukami lámal chlieb a sýtil hladný zástup (porov. Mk 6, 41), rukami objímal a požehnával deti (porov. Mk 10, 16). 

Na druhej strane dovolil, aby s ním zradca večeral (porov. Mk 14, 20), aby zástupy naňho položili ruky (porov. Mk 14, 46), aby ho bili päsťami (porov. Mk 14, 65), aby mu pribili ruky i nohy (porov. Mk 15, 24). 

„Vlož sem prst a pozri moje ruky!“ (Jn 20, 27) vyzýva Ježiš nielen Tomáša, ale aj každého z nás. Po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní si ponechal rany po klincoch. Aj cez ne si môžeme viac uvedomiť, že do neba sa ide s poznačenými rukami. S rukami, ktoré dali všetko, čo mohli. 

V aktuálnom období poznačenom koronavírusom si na ruky, prirodzene, dávame väčší pozor. A je to správne. Treba dodržiavať zásady hygieny, používať dezinfekčné prostriedky a nedotýkať sa tvárovej časti, aby sme – ako je to len z našej strany možné – čo najviac eliminovali riziko nakazenia sa.

Doteraz sme možno v električke neriešili, kto stlačí tlačidlo na otvorenie dverí. A teraz čakáme, kým sa otvoria na pokyn vodiča. Po nastúpení do autobusu sme sa automaticky chytili držadla; teraz sa však radšej oň opierame. A keď nás začnú svrbieť oči, pre istotu sa to snažíme potlačiť alebo zahnať žmurkaním.

Aj to môže byť v istom zmysle boj. Cvičiť si ruky - kedy, ako, v akých situáciách ich použiť, respektíve nepoužiť. Napriek dodržiavaniu odstupu si môžeme a máme byť blízko v srdci. Stále môžeme známym zatelefonovať alebo napísať esemesku, poslať mail, a tak ich povzbudiť, podporiť, pohladiť na duši.

A keď si celkom nevieme dať rady, keď nevidíme smer, keď sa bojíme, vždy môžeme vziať do rúk Bibliu či zopnúť ruky a modliť sa.

„Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu. Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem“ (Ž 28, 2. 6 – 7).