Láska je nežná

Do čakárne vošli dvaja anjeli. Tak mi aspoň pripadali.

Manželia. Obyčajní, možno až jednoduchí ľudia, odhadom po tridsiatke. Kilá navyše, oblečenie neznačkové, mejkap žiadny alebo minimálny. Aj tak však boli krásni; najkrajší.

Koľko radosti a lásky z nich vyžarovalo, koľko spriaznenosti, koľko nehy – „vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 14), chcela som im povedať. 

Nerobili nič zvláštne – čakali ako ostatní, a predsa inak. 

Ozaj pôsobili ako chrám Ducha Svätého (porov. 1 Kor 6, 19), tak jasne z nich presvital Boh, jeho láska. Nebolo to len o ich rozsvietených očiach, ale o tom, že ich „pokojná radosť“ prenikala každý ich pohyb, každé ich gesto, každý ich pohľad.

Neha (pozbavená akejkoľvek stopy žiadostivosti), ktorú prejavovali sebe, plápolala na všetkých okolo. 

A ja som už len ich prítomnosťou dostala jednu z najkrajších kázní o láske.

Ďalšia čnosť
Sám pápež František v exhortácii Amoris laetitia píše: „V horizonte lásky, základnej pre kresťanskú skúsenosť manželstva a rodiny, sa vyníma ešte ďalšia čnosť, neraz ignorovaná v týchto časoch frenetických a povrchných vzťahov: nežnosť.“

Možno práve jej absencia robí z manželstva niečo neatraktívne, odpudzujúce; niečo, čoho sa toľkí mladí boja a radšej žijú „nadivoko“. Primnoho spoznalo rodinu nie ako školu či vyhňu lásky, ale ako jej hrob.

A pritom – a možno preto – pápež zdôrazňuje: „Naše učenie o manželstve a rodine sa nesmie prestať inšpirovať a pretvárať vo svetle ohlasovania lásky a nežnosti, aby sa nestalo len obranou chladnej doktríny bez života.“

Či na inom mieste: „Nežnosť je prejavom lásky, ktorá sa oslobodzuje od egoistickej túžby po egoistickom vlastníctve. Vedie nás k tomu, že sa pred druhou osobou priam rozochvejeme – s veľkým rešpektom aj s určitou obavou, aby sme jej nespôsobili škodu alebo ju neobrali o slobodu. Láska k druhému znamená takú chuť kontemplovať a oceňovať to, čo je krásne a posvätné v jeho osobnom bytí, aká jestvuje mimo mojich potrieb.“ 

Chráni, hreje, inšpiruje
Pohladenie, úsmev, jemné objatie, citlivosť na potreby druhého. Určitá bázeň, taktnosť v prístupe k tomu druhému.

Ťažko dať presný návod v zmysle „čo robiť“; neha skôr indikuje „ako robiť“.

A prečo? Lebo láska k tomu priam pozýva; láska chce byť nežná. Nežnosť chráni. Nežnosť hreje. Nežnosť inšpiruje. 

Vraví sa, že láska je rozhodnutie. Aj nežnosť.

Je v mojej moci ovplyvniť i napriek okolnostiam, či na toho druhého vyskočím, alebo k nemu budem milý. Či mu niečo odvrknem, alebo ho poláskam pekným slovom. Či ho budem komandovať, alebo kontemplovať. 

Láska nevie stagnovať. Stagnovať totiž znamená upadať. Láska vie, chce a musí rásť. Stále.

Ako píše pápež František: „Láska, ktorá nerastie, začína byť ohrozená – a rásť môžeme iba v zhode s Božou milosťou, prostredníctvom viacerých skutkov lásky, častejšími skutkami náklonnosti, intenzívnejšími, štedrejšími, nežnejšími, radostnejšími.“ 

Buďme k sebe nežní. (Za)chráni to nielen náš vzťah, ale možno aj svet.