Najlepší návod na vzťah je Desatoro (8)

Miláčik. Láska. Zlatko. Keď sme zaľúbení, doslova chceme toho druhého láskať slovami. Medzi dvomi, čo sa ľúbia, len tak poletujú frázy „si úžasný“, „si krásna“ či „chcem byť s tebou navždy“.

Ako dobre sa počúva, že je na nás niekto hrdý, že sa mu páčime, že sa nám niečo podarilo, že mu na nás záleží. A ako dobre padne, keď nás pochváli či polichotí nám aj pred inými. Alebo dokonca – za naším chrbtom. 

Klebetár poškvrňuje seba samého
Ale potom sú iné slová. Také, čo dokážu raniť. Ako veľmi dokáže náš vzťah narušiť, keď sa dozvieme, že ten druhý nás pred niekým iným ohovoril, dokonca osočil. Že o nás klebetí, že sa na nás smeje. 

Je veľmi smutné, ak si to robia aj partneri navzájom. Ak tvoj frajer má nejaké chyby, s ktorými sa nevieš zmieriť, nie je to dôvod, aby si ich rozoberala so všetkými svojimi kamarátkami. Ak sa tvojej frajerke niečo nepodarilo, nie je dôvod, aby to o nej musela vedieť celá tvoja rodina. 

Ako upozorňuje Sirachovec: „Ničomné slovo mení srdce“ (Sir 37, 21). Ťažko možno veriť, že ak toho druhého ohovoráš či osočuješ, bude ti môcť dôverovať tak ako predtým. Aj keby ťa veľmi miloval a odpustil ti to, jeho srdce je už ranené; dôveru medzi vami bude nutné budovať takpovediac odznova. 

Možno aj preto svätý Pavol v jednom zo svojich listov upozorňuje: „Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú“ (Ef 4, 29).

Vieš si predstaviť, aký by bol váš vzťah krásny, keby z vašich úst nevyšlo nijaké zlé slovo? 

Platí to však, samozrejme, aj vo vzťahu k iným. Vieš si predstaviť, aký by bol svet krásny, keby z vašich úst nevyšlo nejaké zlé slovo? 

Darmo sa vy dvaja k sebe správate s úctou, ak by ste klebetili o iných a zhadzovali ich. Aj keď – dá sa veriť, že niekto, kto ohovára všetkých ostatných, by to nerobil práve u teba? 

Ak by však aj áno, i tak by ste si mali uvedomiť, že ten „kto roztrusuje klebety, je pochábeľ“ (Prís 10, 18). Hoci „slová klebetníka sú sťa lahôdky a schádzajú až na samé dno žalúdka“ (Prís 18, 8), aj tak platí, že „klebetár poškvrňuje seba samého, preto ho každý nenávidí; nenávidený je aj ten, kto s ním spolu drží: len mlčanlivý a múdry muž si získa úctu“ (Sir 21, 31). 

Svätý Ján Bosco skonštatoval, že ak by sa našiel niekto, kto by dokázal zastaviť ohováranie, zničil by veľkú časť zla vo svete.

Asi vedel, o čom hovorí; veď aj v Biblii sa píše, že „mnohí padli ostrím meča, ale nie toľkí, ako čo zahynú pre jazyk“ (Sir 28, 22). 

Prehnané? 

A nie je to naozaj tak, že každá klebeta či neúctivé slovo poškvrňuje náš obraz o človeku, ktorého sa týka? Koľkí ľudia zažili, že im osočovanie zničilo vzťah, kariéru, dobrú povesť? Koľkí by potvrdili, že „úder bičom vyvoláva sinku; úder jazyka až kosti láme“ (Sir 28, 21)? 

Koľko hádok a nepokoja priniesli klebety a ohováranie do vzťahov v rodinách či dedinách. Biblia to vidí jasne: „Prekliaty je našepkávač a ten, kto má dvojaký jazyk, vie pobúriť mnohých, ktorí žili v pokoji“ (Sir 28, 15). 

Je to krásne aj strašné, akú moc každý z nás má. Doslova od našich slov závisí, či bude svet lepší alebo horší. 

Kde nie je dreva, tam vyhasí oheň – a rovnako kde nie sú klebety, tam vyhasnú konflikty (porov. Prís 26, 20). 

Z plnosti srdca hovoria ústa
Možno s tým aj súhlasíme. Možno naozaj chceme byť človekom, „čo nepodvádza svojím jazykom, nekrivdí svojmu blížnemu, ani ho nepotupuje“ (Ž 15, 3).

Žiaľ, o mnohých (nielen) ženách platí to, čo o mladých vdovách, ktoré opísal svätý Pavol v liste Timotejovi: „A nie sú len záhaľčivé, ale aj klebetné a všetečné a navravia, čo sa nepatrí“ (1 Tim 5, 13). 

Ako raz napísala istá žena mníchovi Anselmovi Grünovi: „Občas sa s kolegyňami a priateľkami bavíme rozprávaním o druhých. Sú to len klebety a kritické poznámky. Všímam si, ako ma tento vír ohovárania vťahuje do seba. A uvedomujem si, že ide o veľké pokušenie, ktorému ťažko odolávam.“ 

Ten jej ponúkol zaujímavý stimul na zamyslenie: „Keď rozprávate o druhých, položte si otázku: Nehovorím teraz v skutočnosti sama o sebe? Nemám presne tú istú chybu ako ten, o ktorom rozprávam?“ 

Poukazuje tak na psychologický fakt, že na iných nás často dráždi práve to, čo nemáme radi na sebe. Nie darmo pápež František napísal, že potreba hovoriť zle o druhých je známkou nášho nízkeho sebavedomia. 

V tomto kontexte môžeme spraviť dve veci. 

Ak naozaj chceme stopnúť klebety, môžeme iným povedať napríklad niečo také, ako radil Anselm Grün dotyčnej žene: „Nechcem sa už rozprávať o druhých. V skutočnosti som aj ja sama taká ako ten, o ktorom sa teraz bavíme.“ Podľa neho „takýmito slovami vyzvete kolegyne rozhovoriť sa o iných témach, a pritom to pre ne nebude znieť ako výčitka“.

Samozrejme, môžeme zvoliť iné, pre situáciu primeranejšie slová. Ak cítime, že sa schyľuje ku klebeteniu a že by sme sa neudržali, môžeme začať vzývať Ducha Svätého a spoliehať sa naňho, že nám pomôže dostať sa z tejto situácie. Presne v zmysle Ježišových slov: „Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“ (Mt 10, 19). 

A tá druhá vec – revízia vlastného srdca. Jeho zranení. „Veď z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34).

Strážca svojich úst
Sú klebety, ohovárania či osočovanie, ktoré vychádzajú z našej pýchy. Sme lepší. Múdrejší. On je taký ťuťko. Babrák. Oproti nemu sme naozaj šikovnejší, praktickejší, rýchlejší, krajší. 

Čo na to Boh? „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Nech sa chceme (aj sami pred sebou) chváliť čímkoľvek, v podstate sa vždy chválime cudzím perím – všetko, čo je na nás dobré, sme dostali od Boha. Aj to len dočasne. 

Sú klebety, ohovárania či osočovanie, ktoré vychádzajú z iného druhu našej pýchy. Keď si uvedomujeme – a škrie nás to –, že ten druhý je lepší, šikovnejší, múdrejší, krajší. Tie reči, o ktorých Anselm Grün konštatuje: „Radi sa rozprávame o chybách druhých. Vykresľujeme ich v zlom svetle, aby sme sa sami cítili lepšími.“ 

Katolícky kňaz Peter Olas na túto „diagnózu“ odporúča dva lieky: dôveru v Boha a lásku.

„Ak v svojom srdci pociťujeme závisť, je to akoby sme si mysleli, že Boh požehnáva nejakého človeka, ale na mňa mu už nevyšlo. Závisť je v podstate vyhlásenie, že Boh mi nedáva všetko to, čo je pre mňa najlepšie, ale iba to, čo mu zostane po rozdaní darov druhým ľuďom,“ píše. 

A pokračuje: „Ak sme si vedomí veľkej Božej starostlivosti, vieme, že v Bohu máme všetko, čo potrebujeme, duchovné či materiálne, a teda nemáme druhým prečo závidieť. To, čo je pre nich dobré, ešte by takým nemuselo byť pre mňa.“

Dodajme, že ak sa prichytíme pri tom, že druhému nevieme dožičiť, môžeme zvoliť opačný postup, ako rozniesť ho na kopytách: dopriať mu ešte viac – lásky, úspechov, radosti, krásy, talentu. Úprimne. 

A sú aj klebety, ohovárania či osočovanie, o ktorých si myslíme, že na ne máme právo, lebo niekto nám ublížil. Veľmi ublížil. 

Boh to však vidí inak: „Od zločincov vychádza zločin“ (1 Sam 24, 14). Ak volíme taktitu „oko za oko, zub za zub“ či dokonca ešte radikálnejšiu „ak mne umrela koza, tak tebe nech dve“, v podstate tým hovoríme, že sme takí istí alebo ešte horší ako človek, ktorý nám ublížil. 

Neal Lozano píše: „Obyčajne ten, koho obviňujeme, že nám komplikuje život, je nástrojom, ktorý Boh používa, aby odhalil naše nečisté srdcia a zlomil našu pýchu.“ 

I na to máme liek: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). 

Tým „milovať“ môže byť i to, že ich nebudeme ohovárať. Ak nás to veľmi láka, urobme to pred Bohom – Bohu vylejme všetko to, čo máme v srdci i na jazyku. A keď sa pred ním dosť otvoríme, počúvajme, čo nám o tých ľuďoch povie on. 

Možno zistíme, že sú omnoho zranenejší a zraniteľnejší, ako sme si mysleli. 

Možno zistíme, že nie sú až takí odľudovia ako v našich myšlienkach a slovách. 

Možno zistíme, že ozaj platí: „Ten, kto je strážcom svojich úst a svojho jazyka, je strážcom svojej duše pred úzkosťami“ (Prís 21, 23). 

Veľmi stráž svoje srdce
Ešte aspoň jednu vec sa oplatí dodať. To, čo poznamenal svätý František Saleský: „Musíme byť opatrní, aby sme o blížnom nepovedali nič zlé, takisto sa musíme vyvarovať aj inej krajnosti, a to chválenia neresti.“ 

Nemáme sa snažiť sami seba „oklamať“, že všetci ľudia sú super a všetko je v podstate fajn – skôr sa máme snažiť o to, čo svätý Augustín: Nenávidieť hriech a milovať hriešnika. 

A snažiť sa rozlišovať, ako to v danej situácii, pri danom človeku, možno dosiahnuť.

A podobne; ak vidíme, že naše slovo môže niekomu pomôcť, nebuďme škrupulózni. Ak sa známy chystá uzavrieť obchod s niekým, kto má v podnikaní nekalé taktiky – varujme ho. Ak sa kamarátka chystá zblížiť s niekým, kto má závislosť, o ktorej očividne nič nevie – varujme ju. Vhodne, citlivo, pravdivo. V takom prípade to nie je ohováranie. Iná vec je, keby sme sa v tom nadmieru vyžívali, cítili v srdci škodoradosť... 

Ale to sa už opäť vraciame k srdcu. Ako čítame: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života“ (Prís 4, 23). 

K tomu srdcu, ktoré bude omnoho radostnejšie, krajšie a zdravšie, ak sa na iných naučí všímať skôr tie dobré veci – a tešiť sa z dobra v nich i okolo nich.