Aha, tu by sa Františkovi páčilo

Bol to nový pojem, ktorý sa z jeho príchodom objavil vo vatikánskych dokumentoch, ktoré som prekladal do slovenčiny. „Neseď za múrmi, hybaj z gauča, von z komfortnej zóny! Treba ísť sa na okraje spoločnosti!“ Tieto výrazy veľmi rád používal a opakoval. Okraje v materiálnom aj v duchovnom, v existenciálnom zmysle.

Perifériu mal František bezpochyby rád. A pokúšal sa nás pre ňu získať. Neostával, pravdaže, len pri slove, blízke mu boli skutky.

Pamätám sa, keď sme chystali jeho návštevu na Slovenska, prišli sme so Švajčiarskou gardou a vatikánskymi žandármi na Luník IX. Vystúpili sme z auta, chlapi sa rozhliadli a jeden hneď utrúsil: „Aha, konečne niečo, čo sa bude pápežovi páčiť!“ Keď si všimol otázku v mojich očiach, usmial sa: „Periferia, padre, sai?“ Pochopil som.

František si zámerne nevyberal výstavné skrine, ani parádu. Chcel sa dotýkať bolestí a problémov v najrôznejších podobách. Chcel byť nablízku utrápeným.

V Bratislave sa dlho zdržal u sestier Matky Terezy. Chodieval som tam vtedy slúžiť sväté omše a hovorieval som si: toto je hádam najchudobnejšia domácnosť v Petržalke... Pápež bez váhania pobudol v spoločenstve, ktoré sa staralo o bezdomovcov.

Občas sa nám možno zdalo, že to preháňa. On však bol o danej preferencii pevne presvedčený. Jednoducho, táto vec so mnou od Františka zostane: keď prídem niekam, kde to nevyzerá „ako vo výkladnej skrini“, ale kde treba spraviť fúru roboty, spomeniem si: „Aha, tu by sa Františkovi páčilo.“ A dúfam, že nájdem odvahu vyhrnúť si rukávy.