Mladý muž pevný vo viere a silný v láske

Hovorí sa, že v tvári človeka sa odzrkadľuje celý život. Fotografie spred sto rokov zobrazujú Piera Giorgia Frassatiho ako atraktívneho, bezstarostného mladíka. Jeho pohľad však patrí zrelému mužovi, ktorý až do posledných chvíľ života naplno slúžil najnúdznejším.  

Pier Giorgio Frassati sa narodil 6. apríla 1901 v Turíne do bohatej a váženej rodiny. Bola sobota, veľkonočná vigília. Jeho otec Alfredo Frassati bol majiteľ a riaditeľ novín La Stampa, neskôr sa stal senátorom i veľvyslancom. Mama Adelaide Ametisová bola maliarka.

Srdce plné dobra

Pier Giorgio už v útlom veku vynikal dobročinnosťou a srdečnosťou. Žene s bosým dieťaťom podaroval svoje topánočky. V škôlke si prisadol k chlapčekovi, ktorý sedel hladný osamote v kúte, a spolu sa najedli. Všetky peniažky, ktoré dostal, rozdal chudobným.

Keď 18. augusta 1902 dostal sestričku Lucianu, najprv mu bola súrodenecká konkurencia proti srsti, ale rýchlo sa z nich stala zohraná dvojica.

Hlboká spiritualita

Hoci Frassatiovci boli majetní, vychovávali deti prísne a v skromnosti. Prvé roky sa súrodenci učili doma. V roku 1910 začali navštevovať turínske gymnázium D’Azeglio, ktoré spravovali saleziáni. Keďže Pier Giorgio nespravil skúšku z latinčiny, musel z tejto školy odísť. Dostal sa na sociálny inštitút, ktorý spravovali jezuiti.

Ignaciánska spiritualita mu mimoriadne vyhovovala. Páter Pietro Lombardi ho priviedol k tomu, aby každý deň prijímal Eucharistiu. Ráno vstával skoro, aby sa mohol zúčastniť na svätej omši a svätom prijímaní.

Adelaide bola proti tomu. Nakoniec ustúpila, aj keď mala obavy, že sa z jej syna stane kňaz. Veď sa mal stať dedičom mediálneho impéria! Raz sa vraj dokonca vyjadrila, aby radšej zomrel.

Neobyčajný tínedžer

Vďaka jezuitskému vplyvu sa Pier Giorgio začal pravidelne spovedať a dlhé hodiny adoroval Krista v Eucharistii. Nočné adorácie mu vlievali do žíl, srdca i duše silu a radosť. Mal v sebe neotrasiteľnú vieru a istotu v Božiu pomoc.

S radosťou recitoval spamäti žalmy i svojho obľúbeného básnika Danteho. Dlho a sústredene sa modlil za rozličné úmysly a ľudí. Jeho verným spoločníkom bol až do smrti ruženec. Keďže jeho starí rodičia bývali v severotalianskom mestečku Pollone, často navštevoval neďalekú mariánsku svätyňu v Orope, kde sa modlil pri soche Čiernej Madony.

Postupne sa stal členom viacerých kresťanských, modlitebných a charitatívnych krúžkov, združení a spoločenstiev vrátane toho, ktoré sa inšpirovalo charizmou sv. Vincenta de Paul.

Po vyučovaní navštevoval núdzne rodiny a rozdával, čo mal - v mrazivom počasí daroval kabát, obuv i peniaze, ktoré potreboval na cestu domov. Chudobnej tehotnej žene zaobstaral všetko potrebné pre bábätko. Viacdetným rodinám nosil balíčky s kvalitnými a výživnými potravinami, nikdy nechcel darovať nič podradné.

Duchovná potrava

Pier Giorgio rád čítal duchovnú literatúru, najmä Sväté písmo. Mal rád listy svätého Pavla. K jeho obľúbeným autorom patril svätý Augustín a svätá Katarína Sienská. Celý život miloval Danteho poéziu, ale čítal aj Goetheho v origináli a Shakespeara.

Bicykloval, plával, vesloval, miloval výlety do hôr. Tvrdil, že v horách je bližšie k Bohu. Na archívnych fotografiách má aj v horách v ústach fajku, ktorú fajčil od šestnástich rokov. S úsmevom hovoril, že je na ňu zvyknutý, lebo keď ho mama dojčila, tiež fajčila fajku.

Jeho duchovný život výrazne ovplyvnilo stretnutie s dominikánskym pátrom Philipom Robottim. Keď spoznal dominikánsku spiritualitu, vedel, že našiel poklad pre svoj život. Stal sa členom tretieho rádu sv. Dominika - obliečka sa konala 28. mája 1922. Vybral si meno brat Girolamo, podľa stredovekého dominikána Girolama Savonarolu.

Obetavosť a poslušnosť

V roku 1923 sa zamiloval do Laury Hidalgovej, no na jeho mamu nezapôsobila tak, ako si želal, nebola by ju prijala, preto sa lásky vzdal. A to nebola jeho jediná obeta z poslušnosti a pokory. Aby neublížil otcovi, bol ochotný zrieknuť sa svojich plánov odísť ako banský inžinier do Porúria. Radšej chcel splniť otcovo prianie, aby prevzal redakciu novín La Stampa.

Ani popri štúdiu na univerzite neprestával s dobrými skutkami a konkrétnou pomocou. Dnes už nikto nezráta lístočky, na ktoré si písal mená a adresy ľudí, čo potrebovali prácu či urgentnú hmotnú pomoc. Ešte aj na smrteľnej posteli dával posledné pokyny svojim blízkym, komu treba pomôcť.

Nevšímavá rodina

Keď po svojej svadbe v roku 1925 odišla Luciana z domu, vzťahy u Frassatiovcov sa po rokoch hádok vyhrotili. Alfredo požiadal o rozvod. Na Piera Giorgia mali tieto udalosti negatívny vplyv, rapídne chradol. Napriek tomu sa učil dlho do noci a pokračoval v intenzívnej charite. Keď Luciana prišla domov na návštevu, z jej brata bol už len tieň.

V tom čase umierala babička Piera Giorgia. Lekár, ktorý ju prišiel vyšetriť, prehliadol aj mladíka. Vraj má reumatickú horúčku, bola to však obrna, ktorá veľmi rýchlo postupovala. Koniec bol nezvratný, nepomohlo ani narýchlo dovezené sérum z Paríža.

Príliš neskoro si jeho blízki všimli, že Pier Giorgio odchádza do večnosti. Zomrel v sobotu 4. júla 1925, prosiac Boha o odpustenie. „Deň, keď zomriem, bude najkrajší v mojom živote,“ povedal raz Pier Giorgio.

Rodičia ani sestra Luciana dokopy nič nevedeli o jeho skutkoch lásky. Prebrali ich až zástupy bedárov, ktorí sa prišli so svojím dobrodincom rozlúčiť na poslednej pozemskej ceste. Až vtedy zistili, že žili vedľa svätca.

Ticho a normálnosť

Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Piera Giorgia Frassatiho 20. mája 1990 za blahoslaveného. V homílii, ktorú predniesol počas beatifikačnej slávnosti na Svätopeterskom námestí vo Vatikáne, pripomenul, že viera a láska boli hybné sily existencie Piera Giorgia.

„Urobili ho aktívnym a pracovitým v prostredí, v ktorom žil, v rodine a v škole, na univerzite a v spoločnosti. Zmenili ho na radostného a nadšeného Kristovho apoštola, na vášnivého nasledovníka Ježišovho posolstva a lásky.“

Tajomstvo jeho apoštolskej horlivosti a jeho svätosti bolo ukryté v asketickom živote, v modlitbe, vo vytrvalej adorácii, v Najsvätejšej sviatosti, v smäde po Božom slove a v pokojnom prijatí životných ťažkostí.

„Žil v čistote a mal záľubu v tichu a normálnosti. Práve v týchto faktoroch môžeme objaviť hlboký zdroj jeho duchovnej vitality. V živote mladého Frassatiho sa viera spájala s láskou. Bol pevný vo viere a činný v láske, pretože viera bez skutkov je mŕtva.“

Nič mimoriadne

Podľa slov pápeža Jána Pavla II. nám povrchný pohľad na Piera Giorgia Frassatiho predstavuje moderného mladého muža plného života, ale nič mimoriadne. „No práve v tom spočíva originalita jeho čnosti, ktorá pozýva a vedie k napodobňovaniu. Hoci zomrel mladý, jeho život bol mimoriadne bohatý na duchovné plody.“

Vernosť evanjeliu sa u Piera Giorgia premietala do láskyplnej pozornosti voči chudobným a núdznym. V tejto viere rástol až do posledných dní. „Zmysel pre krásu a umenie, vášeň pre šport a vrchy, pozornosť voči problémom spoločnosti – nič z toho mu nebráni vo vzťahu k Absolútnu.“

Pier Giorgio bol úplne ponorený do tajomstva Boha a zároveň celý oddaný ustavičnej službe druhým - takto by sa dal zhrnúť jeho pozemský deň. „Miloval Ježiša a videl v ňom bratov. Boli to všetci núdzni, ktorých stretol na miestach ich utrpenia, marginalizácie a opustenosti. Dal im pocítiť lásku, solidaritu a nadprirodzenú útechu prameniacu z viery v Krista.“

Priťahoval mladých

Keďže mal Pier Giorgio široké srdce vždy otvorené pre iných, priťahoval najmä mladých ľudí, ktorí ho v dobročinnosti nasledovali. Jeho dobre utajené charitatívne dielo, za ktoré nikdy nečakal vďaku ani pocty, tak kontinuálne pokračovalo aj po jeho odchode do večnosti.

Podľa svätého Jána Pavla II. odovzdáva Pier Giorgio mladým ľuďom posolstvo konkrétneho príspevku k duchovnej obnove nášho sveta. „Lebo svätosť je možná pre každého. Iba revolúcia lásky môže v srdciach ľudí zapáliť nádej na lepšiu budúcnosť.“

Piera Giorgia nazval „vnútorným“ mužom, ktorého Otec miloval, pretože veľmi miloval. „Opustil tento svet mladý, ale zanechal stopu nielen v tomto našom storočí. Odišiel z tohto sveta, ale vo veľkonočnej sile svojho krstu môže opakovať každému, najmä mladej generácii dneška a zajtrajška: ,Uvidíte ma, lebo ja žijem a aj vy budete žiť‘ (Jn 14, 19). To je stále platné pozvanie, aj dnes, najmä pre mladých ľudí.“