Kazateľ pápežov

Vinicio Cantalamessa prišiel na svet 22. júla 1934 do jednoduchej stredotalianskej rodiny. Otec robotník, mama žena v domácnosti. Mal štyroch súrodencov, no traja po narodení zomreli. Odmalička bol v spojení s Ježišom, preto niet divu, že do Rehole menších bratov kapucínov vstúpil ako 12-ročný. Pri obliečke dostal rehoľné meno Raniero.

ŤAŽKÉ ZAČIATKY

Rok noviciátu bol preňho veľkou skúškou. Nočné modlitby, žiadne kúrenie, namiesto postele slamník na drevených doskách, trikrát do týždňa bičovanie či neustále sklopené oči.

„Po Druhom vatikánskom koncile sa mnohé zmenilo a dnes si neviem predstaviť, ako mohli pätnásť- a šestnásťroční chlapci zvládnuť takú prísnu disciplínu, a pritom nestratiť radosť a  chuť do života,“ konštatuje v  rozhovore s novinárom Aldom Mariom Vallim, ktorý vyšiel knižne v Spolku svätého Vojtecha pod názvom Chlapec, ktorý nosil vodu.

Vydržal a užil si aj gymnaziálne a teologické štúdiá – očarili ho svetoví autori 19. a 20. storočia, cirkevní otcovia i existenciálni filozofi. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1958 v Bazilike Svätého domu v Lorete.

Vyššie teologické štúdiá v švajčiarskom Freiburgu zavŕšil doktorátom, neskôr k nemu pridal i doktorát klasickej filológie na Katolíckej univerzite Sacro Cuore v Miláne.

TRADÍCIA NIE JE MŔTVA

Na univerzite zostal aj učiť. Najviac ho zaujali dejiny starovekej kresťanskej literatúry, preto sa prihlásil na miesto docenta v tomto odbore. No počas trvania konkurzu vyhlásili výberové konanie na miesto vedúceho celej katedry.

„Dostal som sa medzi trojicu víťazov konkurzu, a aby ma Katolícka univerzita mohla povolať (katedra už bola obsadená Giuseppem Lazzatim), zriadila pre mňa katedru dejín raného kresťanstva,“ vysvetľuje v spomínanej knihe.

V roku 1969 sa stal sekretárom a potom vedúcim katedry náboženských vied, kde pôsobil až do roku 1979. V 60. rokoch 20. storočia zažil veľké študentské protesty, vyrovnával sa tiež s Druhým vatikánskym koncilom. O tomto období hovorí ako o novom „doktoráte“.

Koncil prežíval s odstupom a spočiatku sympatizoval s konzervatívnym prúdom. Protesty študentov však jeho obrátenie urýchlili a po kauze tradicionalistického biskupa Marcela Lefebvreho stál už definitívne na strane koncilu.

Poukázal na dynamiku tradície, ktorá neznamená čelom vzad, ale napreduje a rozvíja sa v priebehu storočí.

MALÉ TURÍCE

Od roku 1975 bol členom Medzinárodnej teologickej komisie. Tvorilo ju 30 členov a jej prezidentom bol vtedy Joseph Ratzinger. Zoznámil sa s mnohými osobnosťami teológie, no nie všetci mali rovnaké názory.

Keď sa odvážne vyjadril za väčšiu slobodu komisie od vplyvu iných vatikánskych orgánov, v komisii dostal stopku. V tomto období spoznal hnutie charizmatickej obnovy, ktoré zásadne zmenilo jeho životné smerovanie.

Na jednom z modlitbových stretnutí rozmýšľal, čo by mu títo bratia mohli ponúknuť. V mysli mu znelo, že je synom sv. Františka z Assisi.

„V tej chvíli vzal jeden z prítomných Bibliu a bez toho, aby vedel o mojom rozpoložení, začal čítať náhodne vybraný úryvok z Lukášovho evanjelia, kde Ján Krstiteľ hovorí farizejom: ,Nehovorte vo svojich srdciach: naším otcom je Abrahám!‘ Pochopil som, že Pán odpovedal mne.“

Bohu odovzdal opraty svojho života a začal sa pripravovať na „krst v Duchu“, ktorý prijal v roku 1977. Ide o modlitbu charizmatikov, aby Duch Svätý zostúpil na konkrétneho človeka a obnovil charizmy, ktoré dostal pri krste. Páter Raniero to označil za malé Turíce.

VŠETKO ZANECHAJ

Niektorí nad ním vtedy vyriekli prorocké slová o hlásaní Božieho slova. Dovtedy však nebol kazateľom, ale profesorom. V srdci pocítil, že ho Boh žiada o to, aby všetko nechal a nasledoval ho. Hoci si myslel, že ako kapucín to už dávno urobil, uvedomil si, aký je stále bohatý.

„Univerzitný profesor, dobre platený riaditeľ oddelenia, obľúbený u študentov.“ Pochopil, že Pán od neho chce, aby zanechal katedru a stal sa putovným kazateľom jeho slova. Radil sa preto so svojím generálnym predstaveným, pátrom Pasquale Rywalským.

Odporúčal mu počkať rok, no aj potom obaja zistili, že je to skutočne Božia vôľa. Páter Rywalski bol zároveň jeho duchovným otcom.

Páter Raniero o ňom hovorí ako o mužovi modlitby, akých za život poznal len málo. Práve on ho navrhol za kazateľa Pápežského domu, funkcie, ktorú majú od roku 1743 na starosti kapucíni.

NIELEN PÁPEŽSKÝ KAZATEĽ

Vtedajší pápež Ján Pavol II. ho do tohto úradu vymenoval v  roku 1980. „Úlohou pápežského kazateľa je predniesť meditáciu každý piatok počas Veľkého pôstu a Adventného obdobia – teda nie po celý rok – v prítomnosti pápeža, kuriálnych kardinálov, biskupov a ostatných ľudí, ktorí pracujú vo Vatikáne.“

Benedikt XVI. si ho za kazateľa ponechal, rovnako aj Svätý Otec František. „Vidno, že pápeži majú enormnú trpezlivosť. Zo žartu hovorievam, že som vo funkcii pápežského kazateľa tak dlho iba preto, lebo pápeži sú si vedomí, že v tomto úrade páter Cantalamessa narobí Cirkvi najmenej škody. No teraz musím bez žartu povedať, že život pápežského kazateľa mi otvoril veľa dverí,“ priznáva v knihe Chlapec, ktorý nosil vodu.

Často sa prihovára aj bratom iných vierovyznaní, najmä protestantom. „Spája nás ten istý Duch Svätý a veríme v rovnakého Pána Ježiša Krista.“ V roku 2015 napríklad kázal vo Westminsterskom opátstve na generálnej synode Anglikánskej cirkvi v prítomnosti kráľovnej Alžbety.

Zakúsil aj kariéru televízneho kazateľa. Divákom sa prihováral v talianskej štátnej televízii od roku 1995 do roku 2009. Každý týždeň uvažoval nad Božím slovom v relácii Na jeho obraz (A sua immagine).

MEDIÁLNY LYNČ

Ani mediálna skúsenosť ho však neuchránila od tvrdej kritiky. Keď v roku 2010 na Veľký piatok zacitoval úryvok z listu od jedného židovského priateľa, spustila sa lavína útokov. V tom čase totiž spoločnosť obleteli prípady sexuálneho zneužívania v Cirkvi.

V liste Cantalamessov židovský priateľ vyjadril podporu a solidaritu pápežovi aj celej Cirkvi. „Využívanie stereotypov, prechádzanie od osobnej ku kolektívnej zodpovednosti a vine mi pripomínajú najhanebnejšie stránky antisemitizmu,“ zaznelo v liste.

Médiá však tieto slová prekrútili a naprieč svetovým mediálnym spektrom rezonovalo údajné vyhlásenie kapucína, ktorý útoky na Katolícku cirkev a pápeža pre sexuálne zneužívanie detí kňazmi prirovnal k antisemitizmu.

Búrili sa židovské obce, Vatikán zostal v šoku. Na druhý deň sa kazateľ ospravedlnil a vyvrátil špekulácie, že kázeň vopred konzultoval s pápežom.

PUSTOVNÍK KARDINÁLOM

Od roku 2009 žije Raniero Cantalamessa v Pustovni milosrdnej lásky v Cittaducale v stredotalianskej oblasti Rieti. Duchovne tam sprevádza malú komunitu klauzúrnych rehoľných sestier. Pred troma rokmi sa stal cirkevným asistentom Medzinárodnej služby katolíckej charizmatickej obnovy CHARIS.

Do kardinálskeho kolégia ho prijal pápež František 28. novembra 2020. Biskupom sa však nikdy nestal. Keďže mal už po osemdesiatke, kapucínovi Svätý Otec udelil dišpenz.

PÁTRA PIA NEPOZNAL

V časoch azda najznámejšieho kapucína Pátra Pia bol Raniero Cantalamessa študentom teológie. A hoci býval pár hodín od San Giovanni Rotondo, obľúbeného svätca nepoznal. Páter Pio bol vtedy pod drobnohľadom Vatikánu a jeho spolubratom neodporúčali navštevovať ho.

Vraj aby zbytočne neposilňovali kult jeho osobnosti. „Musím však povedať, že to bolo aj mojou vinou; napriek tomu mnohí moji spolubratia chodievali za ním a môj spovedník bol dokonca niekoľko rokov jeho sekretárom pre francúzsky jazyk. Bol som však ponorený do štúdia teológie a ako namyslený intelektuál som ho nepokladal za veľmi dôležitého.“

Objavil ho až v roku 1987. Keď sa na duchovných cvičeniach v San Giovanni Rotondo išiel počas prestávky pomodliť na miesto, kde Páter Pio dostal stigmy, pohľad mu padol na zarámovaný list, ktorý svätec poslal svojmu spovedníkovi potom, ako dostal stigmy.

Upútali ho najmä záverečné slová Žalmu 6: „Pane, nekarhaj ma vo svojom hneve, netrestaj ma vo svojom rozhorčení.“ Pochopil, že stigmy pre Pátra Pia neboli vyjadrením slávy, ale znamenali, že Boh zasiahol jeho hriech.

„Vyvolali v ňom veľký zmätok a rozpaky, nie potešenie. Prežíval stigmy tak, ako ich prežíval Ježiš na kríži. Nebola to žiadna mystifikácia!“ Na slávnosti blahorečenia Pátra Pia v máji 1999 preto počas komentovania priameho prenosu poprosil Raniero Cantalamessa svojho spolubrata o odpustenie.