Kvapky pomoci, ktoré vytvoria oceán

Mladá dievčina sa ako poslucháčka Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského zúčastnila na programe Erasmus. Škola ju vyslala na študijný pobyt do Štrasburgu, ktorý znamenal životný prelom. Zoznámila sa tu s budúcim manželom Enzom, ktorý rovnako ako ona študoval cudzie jazyky. Po sobáši sa rozhodovali, kde zapustia korene.

„Keď sme zvažovali, v ktorej krajine budeme žiť, jednými z kritérií výberu boli aj možnosti pracovného uplatnenia. Zdalo sa nám, že pre manžela prekladateľa je najlepšia možnosť uplatniť sa na Slovensku, tak sme zakotvili práve tu,“ hovorí rodáčka z Brezovej pod Bradlom.

O ZÁROBOK NEŠLO

Postupne sa im narodilo päť detí, dve dcéry a traja synovia. Milada tak strávila pätnásť rokov na materskej. Kým sa ona venovala deťom a domácnosti, rodinu živil manžel. Občas si privyrobila prekladmi či súkromným doučovaním cudzích jazykov. Ani vo sne jej vtedy ešte nenapadlo, že charitatívna činnosť raz bude jej životným poslaním.

„Ako deti vyrastali, ostávalo mi zachovalé šatstvo, hračky a obuv, ktoré mi bolo ľúto vyhodiť. Nevedela som, čo mám s tým všetkým urobiť. Jedného dňa som si prečítala inzerát v ženskom časopise. Mladé mamičky v ňom často uverejňovali výzvy – prosby na darovanie zachovalých vecí, alebo sa po nich dopytovali. Tak som začala postupne posielať tieto veci tým, ktorí to najviac potrebovali,“ spomína na začiatky svojej misie.

Nešlo jej o zárobok, skôr sa spočiatku potrebovala zbaviť nepotrebného a zároveň chcela byť užitočná. Keďže balíky pomoci posielala poštou, bola skôr v strate. Bolo jej ľúto pýtať peniaze od ľudí v núdzi, najmä od matiek samoživiteliek.

„Veľa ľudí krútilo hlavami, prečo im posielam či dávam veci zadarmo. Mojou snahou bolo pomôcť.“

ĽUDÍ I VECÍ PRIBÚDALO

Informácie o Miladinej službe sa najskôr dozvedeli jej kamarátky a známe. Niektoré ostali ľahostajné, niektoré, keď videli jej nadšenie a zápal pre dobrú vec, sa k nej postupne pridali. Spolu začali zbierať veci pre chudobných a núdznych, ktorých pribúdalo. Ale zároveň aj ľudí, ktorí ochotnú ženu podporovali.

Niektorí vecami, iní potravinami, ďalší povzbudením či finančne. Alebo prácou, napríklad pri triedení vecí. Neskôr sa začali ozývať aj neznámi, ktorí chceli pomôcť podobne ako ona.

„Veci sme mali všade, kde si len pomyslíte. Neskôr sme na ich úschovu boli nútení hľadať čoraz väčšie priestory. Za ich prenájom bolo však treba platiť. Keďže som nezarábala, uvažovala som, ako to všetko utiahnem. Niekedy som si myslela, že niektoré veci už nedám, ale Pán Boh sa o to vždy nejako postaral,“ spomína.

Vždy, keď prišla pomocná ruka, povzbudilo ju to. Vtedy si povedala, že to má zmysel, a dnes si už na tento účel prenajíma tri sklady.

INŠPIROVANÁ MATKOU TEREZOU

Neskôr, ako sa hlásili ľudia, ktorí chceli niečo darovať, uvažovala, že dá svojej dobrovoľníckej službe oficiálny ráz. Napríklad preto, aby mohla oficiálne vystupovať voči úradom a žiadať prípadnú finančnú pomoc od inštitúcií. Prenájom skladov, poštovné a prepravné niečo stoja. A tak založila občianske združenie.

Pri názve Kvapka v mori sa inšpirovala Matkou Terezou z Kalkaty. „Aj ona chcela byť tou pomyselnou kvapkou v mori, ktorých keď sa nazbiera obrovské množstvo, vytvoria oceán pomoci.“ A tak je to dnes už trinásť rokov, čo sa venuje ušľachtilej činnosti.

Okrem chudobných rodín sú jej cieľovou skupinou aj ľudia bez domova. Spolupracuje so Slovenskou katolíckou charitou, potravinovou bankou či inými pomáhajúcimi organizáciami. Rovnako aj s jednotlivcami, ktorým osud chudobných nie je ľahostajný.

Raz ročne organizuje zbierku pomoci v základných školách vo svojom okolí. „Je úžasné vidieť, ako ľudí spája. Deti motivuje, keď vidia, ako počet darovaných vecí, a tým aj dobrých skutkov rastie. Angažujú sa aj rodičia a učitelia, čím vzniká úžasná komunita darcov,“ teší sa iniciátorka zbierky.

ENERGIA NA ROZDÁVANIE

Záslužná činnosť bez nároku na mzdu zaberá Milade veľa času. Ale keďže má energie na rozdávanie, stíha občas aj cestovať. Sprevádza ženy po stopách svätých v rôznych talianskych mestách.

K tomu si ešte na Vysokej škole svätej Alžbety, kde je od novembra zamestnaná ako odborná referentka pre zahraničných študentov, dopĺňa vzdelanie v odbore misijná a charitatívna práca. O pár dní bude končiť a  pripravuje sa na štátnice. Za tému diplomovej práce si vybrala charizmatický život redemptoristov, ktorí sa výrazným spôsobom podieľali na jej obrátení.

Popritom sa snaží, aby netrpela domácnosť a vzťahy v rodine. Deti Luisa (7), Philip (11), Simon Sebastian (13), Christian (15) a Laura (17) a manžel ju potrebujú rovnako ako núdzni. „Nechcem, aby práca bola na úkor rodiny. Ale keď niekedy nemám tip-top upratané, prežijem to. Dôležití sú ľudia, pre nich žijem.“

POKIAĽ LEN BUDE VLÁDAŤ

Hoci je práca s ľuďmi namáhavá, Milada by ju nevymenila za žiadnu inú. Ani ak by jej priniesla viac peňazí, pretože tie pre ňu nepredstavujú hlavné kritérium.

Na otázku, či chcela niekedy s  charitou skončiť, odpovedá: „Boli chvíle, a nie jedna, keď som pochybovala, či je toto skutočne moja cesta. Či Boh naozaj chce, aby som robila charitu. Vždy však prišiel zlom a dôvod, prečo ísť ďalej. Chcem to robiť, pokiaľ budem môcť a vládať.“

Satisfakciu za svoju námahu nečaká. Niekedy je pre ňu ťažké, že plody svojej práce v podstate nevidí – veď nie je šanca poznať všetkých ľudí, ktorým pomohla. Keď však občas príde poďakovanie, zahreje ju pri srdci.