Na svoju obranu neuvádzam vlastne nič

Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych. Dokonca – niekedy – už i tretieho dňa.“

PRESKÚŠANÁ VIERA

Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 a pri stom výročí narodenia naňho intenzívne spomína mnoho ľudí, ktorých životov, duší a sŕdc sa dotkol. Niektorých svojou ochotou pomôcť v akejkoľvek situácii, i materiálne, hoci sám žil veľmi skromne. Iných svojou duchovnosťou, hlbokou, neotrasiteľnou, ohňom preskúšanou vierou.

Ďalších nákazlivou detskou radosťou, zmyslom pre humor a šibalstvom, ktorým mu často zažiarili oči spoza okuliarov. Ale súčasne bol za nimi veľmi bystrý, vnímavý pohľad, ktorému máločo uniklo. Mal analytickú myseľ lekára, ale aj láskavý nadhľad, ktorému ho naučil Pán.

„Keď mi bolo udelené posledné slovo na moju obhajobu, tak musím zdôrazniť, že na svoju obranu neuvádzam vlastne nič. Čo som uviedol, uviedol som len na obranu skutočnosti a pravdy. Prosím, aby sa to tak aj chápalo a aby sa to nepripisovalo k môjmu dobru alebo poľahčujúcim okolnostiam.“

VYNIKAJÚCA MYSEĽ

Bolo zaujímavé počúvať Silva, keď o vyšetrovačke a eštebáckych metódach mučenia rozprával. Bolo to vecné rozprávanie plné konkrétnych faktov a poznatkov lekárskej vedy i  psychológie, pri ktorom ale láskavým humorom miernil opis charakteru svojich mučiteľov. Niežeby si z mučenia neodniesol následky fyzickej či duševnej traumy. Ale on sa vo všetkom pevne držal Ježiša a v ňom zvíťazil.

Pri našom spoločnom zostavovaní a redigovaní kníh Brainwashing, vymývanie mozgu a Vo väzniciach a táboroch vynikla jeho myseľ podobne ako jeho duchovnosť v skupinkách ľudí, ktoré tajne a po roku 1989 i netajne doma viedol. Treba si uvedomiť, že keď ho uväznili, mal len 27 rokov – zatkli ho v júli 1951 – a nasledujúce tri roky bol jeho zdravý rozum neustále podrobovaný ťažkej skúške mesiacov vyšetrovačky, fyzického týrania a psychického vymývania mozgu.

MAL SVOJE ZBRANE

Ako to dokázal prežiť a zachovať si čistú hlavu, ale i srdce? „Nuž...“ rozhodil rukami a  zasmial sa pri tejto otázke. „Mal som svoje zbrane, nedokázali mi ich vyraziť z rúk.“ A hneď ich aj vymenoval – recitovanie svätej omše v latinčine, evanjelia sv. Jána v ruštine (pretože pracoval s Vladimírom Juklom na obrátení Ruska), ruženec modlený na prstoch alebo motúziku či šnúrke od topánok (ak ich mal) a mnohé ďalšie modlitby a piesne, i skautské.

To boli metódy zachovania si zdravej mysle vo vyšetrovačke, ale ani v trinásť rokov trvajúcom väzení, pri ťažkých prácach napríklad v baniach na urán, čoho následkom bola neskôr rakovina, ani pri neprestajnom šikanovaní bacharov ho jeho rozumný, analytický pohľad na dianie ne(s)klamal.

„Ľahko by som si vedel získať priazeň týchto ľudí, ako to robili iní. Aspoň mlčaním, nebojkotovaním, alebo ešte lepšie nejakým nadchádzaním a podporovaním. Nebol problém nájsť každému jeho najslabšiu stránku a pomocou nej si ho nakloniť. Ale zdalo sa mi to nevhodné, slabošské, nemorálne,“ zamýšľal sa, hoci túto úvahu do knihy Vo väzniciach a táboroch pôvodne vôbec nechcel zahrnúť v obave, že vyznieva samoľúbo.

Či iný príklad jeho postrehu a  rozlišovania charakteru ľudí: „Podľa toho bolo najlepšie poznať nebezpečných ľudí, vlastne aj donášačov, že boli egoisti. Ak niektorý egoista ešte nebol bonzák, väčšinou sa ním čoskoro stal, lebo egoizmus sa dá upevniť len tak, že sa človek živí na úkor druhých.“

DOBRÉ RADY

Tie Silvove mali skautského ducha a boli okorenené humorom. Napríklad ako spoznať eštebáka a ako sa ho striasť. Ako si nájsť priateľov a ako si ich udržať. Ako a za čo sa modliť. Ako obrátiť Rusko a ako tam prepašovať biblie. Ako nenápadne vyšliapať na slovensko-poľské vrcholy Tatier a zúčastniť sa na tajných stretnutiach. Ako prežiť v ťažkej situácii.

„Páčili sa mi Silvove rady – ako mať pri sebe ‚pohotovostnú taštičku‘ slúžiacu na evanjelizáciu, kde mali byť malé veci nielen na ošetrenie rany, ale i praktické – hrebeň, pero, malý papier na poznámky, nožničky, lepidlo, nejaké sponky, malá Biblia, sväté obrázky,“ spomína Judita Stempeová. Jej svedectvo o Silvestrovi Krčmérym bude súčasťou zborníka, ktorý chystá František Neupauer v rámci Ústavu pamäti národa.

Na evanjelizačných cestách v Rusku Judita spomínanú pohotovostnú taštičku veľmi dobre využila. „Často som rýchlo pomohla človeku v núdzi a po skúsenostiach som si pridala fľaštičku s vodou, nejakú sladkosť či potravinu na zvládnutie hladu. Silvo nás školil, ako sa správať, ak sa dostaneme na vypočúvanie, a pridal aj nejakú príhodu z vlastného života.“

Zažila jeho veselú povahu i rozprávačský talent. „Vyjadroval sa jasne a skromne, bol citlivý na ľudskú dôstojnosť, jeho reč bola inteligentná, každé slovo malo váhu a cieľ, nikdy nerozprával bezcieľne, neohováral. V jeho prítomnosti poslucháči cítili rešpekt, autoritu, aj ja som si vážila jeho ‚životný minimalizmus‘ a dobroprajnosť k chudobným, nesmelým, bezbranným.“

Jeho konzistentnosť bola podľa nej v slovách rovnako ako v skutkoch a v celom jeho živote. „Bol to muž hlbokej viery a pevnej disciplíny, vedel, pre čo žije, a každá jeho chvíľa smerovala k Bohu.“

NEDOTKNUTEĽNÁ POVESŤ

Silvester Krčméry bol ctený aj vo svojom povolaní. „Povesť o ňom bola nedotknuteľná,“ pridáva ďalšiu spomienku do zborníka Oľga Križová. „Každý, s kým som prichádzala do kontaktu – lekári na oddeleniach a stredný zdravotný personál –, hovoril o ňom s veľkou úctou a rešpektom. Nebolo to iba preto, že do nemocnice prišiel pracovať ako bývalý väzeň za vieru, ale pre jeho láskavú povahu a vysokú odbornosť. Nebol zatrpknutý, ale ani vyzývavý vo svojich názoroch.“ Zvlášť si uchováva situáciu, keď sa jedna zo zdravotných sestier, aktívna kresťanka, dostala do problému a zostala tehotná. „Nastali, hlavne medzi ženami, reči a konšpirácie. Všetko, alebo aspoň väčšina klebiet a dobromyseľných súcitov však prestala, keď sme dostali odkaz od Dr. Krčméryho: ‚XY je svätá žena! Nerozoberajte jej situáciu.‘ Mohol byť prvý, kto do nej hodí kameň, ale on poznal Ježiša viac ako my.“ Podobne o ňom svedčí Gabriela Keszőczeová: „Náš primár s decentným odstupom bol otcom celého oddelenia. Šíril okolo seba optimizmus, ktorý vyžaroval niečo také, že: Nemajú mi čo zobrať, už som všetko dal... V tom čase okolo roku 1977 bol skoro každý veľký doktor v našej nemocnici veriaci, ale ten nadprirodzený optimizmus sme zažívali len pri našom veľkom doktorovi.“

MOJE CESTY SO SILVINKOM

Profesor Vladimír Krčméry, synovec Silvestra Krčméryho, si na strýka dokázal spomenúť už od veku svojich štyroch rokov. „Prišiel z väzenia a hrával nám synovcom muklovské piesne. Neskôr nám rozprával o svojich cestách do Sovietskeho zväzu v rokoch 1968 až 1970. Hovoril, že Rusko sa obráti, a kázal mi modliť sa za Brežneva.“

Ďalšiu silnú spomienku mal, keď „nás Silvo ako pubertiakov vzal na Roháče a spoznali sme Karola Wojtyłu. Vymenili sme si vtipy, batohy so zakázanou literatúrou a nasledovala svätá omša v Božej prírode.“

Pri podobných autovýjazdoch bol strýko odvážny, ale aj rozumne opatrný. „Na zadnom sedadle Silvovej starej škodovky som mal úlohu pozorovateľa – musel som zapisovať autá, čo nás predbiehali, a ak sa čísla opakovali, vedeli sme, že sme sledovaní. Použili sme manéver A – striasť sa bacharov. Ak nevyšiel, tak manéver B – jesť tak dlho v najbližšom motoreste, až sa unavia čakaním a hladom. Alebo variant C, návrat muklov do cely – vrátili sme sa k nemu domov na Košickú.“

V maili z 22. októbra 2022 profesor Krčméry píše: „Dúfam, že stihnem pred smrťou ešte napísať knižku o mojich cestách so Silvinkom a Vladkom Juklom pod názvom S humorom k svätosti!“ Žiaľ, nestihol. Takmer presne dva mesiace nato sa ale so svojím strýkom stretol vo večnosti.