Národ, vlasť, sloboda, osveta

Ján Palárik (27. apríla 1822 – 7. decembra 1870) patrí medzi osobnosti, ktoré s odstupom času stále vzbudzujú obdiv a uznanie, pretože sa len ťažko dajú hierarchizovať všetky črty ich jedinečnosti. V prípade Jána Palárika je však na prvom mieste – katolícky kňaz.

Potom môže nasledovať: literát, tvorca slovenskej drámy a ochotníckeho divadla, politik, redaktor, jazykovedec, publicista, spoluzakladateľ Spolku svätého Vojtecha. Národ, vlasť, sloboda, osveta – tieto slová sa stali jeho neskorším heslom.

EMANCIPÁCIA KULTÚRY A NÁRODA

Palárik sa narodil 27. apríla 1822 v obci Raková blízko Čadce. Po štúdiách katolíckej teológie v Ostrihome, Bratislave a Trnave začal v rokoch 1839 – 1847 pôsobiť ako kaplán v Starom Tekove, Štiavnických Baniach a Banskej Štiavnici.

V rokoch 1851 – 1862 vykonával pastoračnú činnosť v Pešti – za trest na nemeckej fare. Od roku 1862 až do smrti 7. decembra 1870 pôsobil ako farár v Majcichove pri Trnave.

Dnes síce vnímame ťažisko jeho literárnej aktivity v dramatickej tvorbe, no začínal ako publicista a aktívny organizátor slovenského národného a literárneho života.

V politike, ale i v kontexte vtedajšieho náboženského života zastával moderné a pokrokové názory v snahe o emancipáciu slovenskej kultúry a národa vôbec. V rokoch 1850 – 1851 redigoval časopis Cyrill a Method, ktorý bol vlastne opozíciou voči vtedy promaďarsky orientovaným Katolíckym novinám.

V októbri 1851 sa zúčastnil na významnom stretnutí v Bratislave, na ktorom slovenská inteligencia – zastúpená Jánom Palárikom, Michalom Miloslavom Hodžom, Jozefom Miloslavom Hurbanom, Andrejom Radlinským, Ľudovítom Štúrom a Štefanom Závodníkom – prijala jazykovú reformu Martina Hattalu.

Boli to osobnosti, ktoré dovtedy zastávali rozdielne stanoviská. Práve Palárik zosumarizoval dôvody pre spisovnú slovenčinu v spise Ohlas pravdy, ktorý vyšiel v Pešti v roku 1852.

KATOLÍCKE NOVINY A CONCORDIA

V tom istom roku prevzal redigovanie Katolíckych novín, čo súviselo s jeho preložením do Pešti. Noviny chcel pretvoriť na moderné periodikum pre slovenských katolíkov a získať čo najširšie čitateľské zázemie. To sa však nestretlo s prijatím, preto sa v roku 1855 redigovania Katolíckych novín vzdal.

Spolu s Jozefom Karolom Viktorinom (1822 – 1874) zredigoval almanach Concordia (1858), ktorý nadviazal na tradíciu almanachov Zora a symbolicky (lat. concordia – svornosť) bol gestom zjednotenia medzi zástancami novej spisovnej slovenčiny a predstaviteľmi takzvanej staroslovenčiny (upravenej češtiny), ktorej bol kedysi zástancom i Palárik.

V almanachu publikoval Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, Janko Kráľ, Jozef Miloslav Hurban a iní. Palárik tam uverejnil svoju dramatickú prvotinu – veselohru Inkognito.

Palárikov a Viktorinov úspešný pokus o kompromis medzi takzvanými staroslovákmi a štúrovskou skupinou znamenal zakončenie porevolučných rokov „suchoty a nemoty“ vo verejnom a literárnom živote. Vydanie Concordie bolo signálom oživenia literárnej činnosti v nasledujúcich pätnástich rokoch.

Rovnako bolo predzvesťou a prvou skúškou sústredenia politických síl, ktoré sa zišli o niekoľko rokov pri kreovaní Memoranda a pri zakladaní Matice slovenskej či Spolku svätého Vojtecha.

PALÁRIK JE AJ DNES NANAJVÝŠ AKTUÁLNY

V kontexte aktuálnej ruskej agresie na Ukrajine sa žiada predstaviť Palárikove názory na ideu slovanskej myšlienky. Kým programom Ľudovíta Štúra v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (1852 – 1854) bol veľký štát s hegemóniou Ruska v „slovanskej rodine“, Palárik zastával celkom opačné pozície.

Štúrov ideál patriarchálnej slovanskej „obščiny“, samoderžavie a prijatie oficiálnej ideológie cárskeho Ruska Palárik zásadne odmietal. Tieto myšlienky zhrnul v politickej úvahe O vzájomnosti slovanskej, ktorú publikoval v almanachu Lipa III (1864).

V nej okrem Štúra odmietol aj zastaraný plán Jána Kollára jazykovo-literárnej jednoty štyroch kmeňov.

Podľa Palárika idea slovanskej vzájomnosti nesmeruje k „ujednoteniu všetkých kmeňov pod jednou vládou (myslí tým Rusko – pozn. aut.), lež k tomu, aby každý jednotlivý kmeň pod svojou vládou čím väčšej národnej samostatnosti a slobody dobýval“.

Priam nadčasové je, že Palárik pokladal odstredivý smer vývoja slovanských národov za reálny a prirodzený fakt. Slovanskú vzájomnosť definoval ako „spoločné podielubranie všetkých kmeňov v ich opravdivých národných záujmoch a snahách.

Každá fyzická či morálna nadvláda je násilie, bezprávie, utláčanie, ktoré v ríši opravdivej slobody miesta mať nemôže“. Tieto dnes aktuálne myšlienky sformuloval pred takmer 160 rokmi.

SLOVENSKÝ NÁROD PODOBNÝ SIZYFOVI

Kým v priebehu 50. rokov 19. storočia sa všetko sústreďovalo na otázky jednoty spisovného jazyka, 60. roky sú v znamení hľadania primeranejšej taktiky národného boja. Sú to roky návrhov, petícií, memoránd, ich kritík a pokusov vytvoriť opozičnú stranu voči kurzu oficiálnych predstaviteľov slovenskej politiky.

Preto sa v roku 1868 sformovala nová politická skupina, známa ako Nová škola slovenská. Ján Palárik bol čelným predstaviteľom tohto politického zoskupenia. Do národnej politiky presadzovala dôraz na spoluprácu národov na báze Uhorska.

Namiesto habsburského centralizmu podporovala rakúsko-uhorský dualizmus a miesto orientácie Starej školy slovenskej na Viedeň presadzovala orientáciu na Pešť.

Palárik v roku 1868 veľmi realisticky opísal slovenský život: „Pri každej zmene vládnej sústavy rakúskej, keď sme sa domnievali, že už neďaleko vrcholca splnenia svojich nádejí stojíme, zrazu sme boli zrútení a podobní tomu zakliatemu Sizyfovi, vždy zase len odspodu skalu hore dvíhať a nikdy ju predsa na vrch nevyzdvihnúť odsúdení sme boli. Toto je história národa nášho od roku 1848 a po 1868.“

Palárikov pragmatizmus vidno aj počas tzv. memorandového zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine 6. a 7. júna 1861. Bol jedným z mála účastníkov, ktorí nesúhlasili s požiadavkou vytvorenia tzv. slovenského Okolia, ktoré by vymedzovalo územie Slovákov.

Zastával názor, že by to protirečilo celistvosti Uhorska, respektíve jeho možnej neskoršej federalizácii, čo bol pádny argument. Preto sa o ňom hovorilo ako o vodcovi memorandovej opozície.

KONCEPCIA NÁRODNEJ VESELOHRY

Palárikove divadelné hry znamenali prekonanie porevolučnej (1848 – 1849) letargie v slovenskej literatúre. Vznikli z potreby oživenia slovenského divadla a taktiež z určitej spoločenskej potreby. Palárik v divadle vytvoril akýsi vlastný žáner, ktorý možno nazvať národná veselohra.

Tento žáner, ktorý reprezentujú jeho tri hry: Inkognito (1858), Drotár (1860) a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862), možno charakterizovať ako priamočiary, respektíve neromantický (v zmysle antiromantizmu), založený na jasnosti a určitosti s presným didaktickým zámerom.

Jeho komédie vychádzajú z motívu konkrétnej, adresnej a komickej zámeny ľudí, z kritiky pretvárky. Ako popredný predstaviteľ poštúrovskej generácie svojím dielom nenaplnil vysoké ambície kladené na drámu ako „najvyšší“ literárny druh. Nebolo to však jeho ambíciou. V jeho hrách badať historický optimizmus.

NA DIVADELNÝCH DOSKÁCH AJ DNES

V čase, keď rozsiahle dramatické cykly Jonáša Záborského ostávali knižnými záležitosťami, Palárik vytvoril základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. Publikum si získali sviežosťou, aktuálnosťou a ľudovosťou.

Veď i dnes má Slovenské národné divadlo v repertoári jeho Dobrodružstvo pri obžinkoch, premiérované v roku 2015. Ochotnícka premiéra Palárikovho Inkognita bola v roku 1859 v Partizánskej Ľupči. Zaujímavosťou je, že práve Palárikovou hrou Drotár začalo svoju činnosť Národné divadlo v Záhrebe.

Dobrodružstvo pri obžinkoch inscenovala 21. septembra 1870 Beseda slovenská pri príležitosti založenia Spolku svätého Vojtecha. Na valnom zakladajúcom zhromaždení ho zvolili za hlavného účtovníka.

Základnou tézou tejto azda najznámejšej hry je snaha o zmierenie a porozumenie medzi Slovákmi a Maďarmi – čo bol neskôr program Novej školy slovenskej. V súčasnosti má Ján Palárik vlastnú internetovú stránku, ktorú spravuje združenie Životnými cestami Jána Palárika.

Trnavské divadlo hrdo nesie jeho meno. Početné inscenácie nielen na doskách tohto divadla svedčia o tom, že Palárik žije, čo je, mimochodom, aj názov jeho súborného diela, ktoré vyšlo v roku 2017.