Stopy sestier v životoch ruských ľudí

Členka Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, rodáčka z Rajca, pomáha na Urale chudobným, chorým a opusteným ľuďom. Túžba po rehoľnom živote v nej dozrievala počas strednej školy.

POVEDAŤ BOHU ÁNO

„Takmer tri roky som sa nevedela rozhodnúť, čo budem robiť po gymnáziu. V šestnástich rokoch som počas duchovných cvičení začula hlas, že moja cesta by mohla byť zasvätený život. Cítila som povolanie, no súčasne som váhala. Po maturite som zvažovala právo, myslela som, že zo mňa bude advokátka, lebo som vždy chcela obhajovať slabších a utláčaných. Nerada som videla, keď trpeli, chcela som byť ich hlasom,“ hovorí sestra Antónia.

Túžba sa jej splnila, aj keď iným spôsobom. Keď napokon povedala Bohu svoje áno, prišla veľká úľava a radosť. Ale zároveň aj obava, ako to celé zvládne. Veľký vzor pre ňu bol svätý František z Assisi, preto si pôvodne myslela, že by mala byť františkánka.

No na brigáde u vincentiek, kde pôsobí aj mamina sestra, ju oslovil ich vnútorný život. Dotkli sa jej nielen ich modlitby, ale aj každodenný život a služba.

Kandidatúru aj postulát absolvovala v Košiciach, kde si doplnila zdravotnícke vzdelanie. Dva roky noviciátu a formácie strávila v Nitre. Dnes je v reholi už dvadsiaty ôsmy rok.

Na Vianoce nechýba našim sestričkám v Rusku ani výzdoba, vianočný stromček nevynímajúc. Snímka: archív sestry Antónie

NA MISIE ÍSŤ NECHCELA

O službe v misiách ani len nesnívala. „V roku 2000 naša komunita poslala tri sestry do Ruska, do Nižného Tagilu. Všetky tri sa túžili stať misionárkami. Ani by mi nenapadlo, že sa raz ocitnem medzi nimi,“ konštatuje sestra Antónia.

Komunita neskôr potrebovala posilu ďalších dvoch sestier, na Ukrajinu i do Ruska. Na otázku predstavených, či by bola ochotná pomôcť im, odpovedala súhlasne.

„Bola som si istá, že ma pošlú na Ukrajinu, blízko slovenských hraníc. Keď som sa dozvedela o umiestnení v Rusku, nemohla som tomu uveriť. Plakala som a snažila som sa presvedčiť predstavených, že to nie je pre mňa. Bála som sa, že to nezvládnem. Považovala som sa pre misie za nezrelú. Nakoniec som sa dala presvedčiť,“ spomína dnes už s úsmevom skúsená misionárka.

DUCHOVNÝ BOJ

Prvý rok na novom pôsobisku bol najťažší. Zvyknúť si na novú krajinu, pomery či ľudí. Bez zázemia rodiny či známych. Vzdialenosť od domova a chladné podnebie vraj nebolo to najhoršie. Horší bol duchovný boj, v ktorom musela úplne zabudnúť na seba a začať nanovo. Netušila, ako svoje poslanie uchopiť, ako a čím začať.

„Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpila do misií, niektorí ľudia sa ma aj báli, pretože nikdy predtým rehoľnú sestru nevideli. Nevedeli, kto katolícka sestra je. Ťažko som to znášala. Bavili sa s nami len alkoholici alebo ľudia z nižších sociálnych vrstiev.“

Nebol internet, mobil, chýbalo jej spojenie so Slovenskom. Pošta išla veľmi pomaly, aj dva mesiace. „Veľmi som potrebovala duchovné povzbudenie a podporu,“ hovorí o svojich začiatkoch energická rehoľníčka. Nižný Tagil je teraz jej druhé pôsobisko. Svojho času pôsobila tiež v Omsku, kde strávila päť rokov.

Slovenské rehoľné sestry v Nižnom Tagile pomáhajú chudobným a opusteným ľuďom žiť dôstojnejší život. Snímka: archív sestry Antónie

MNOHOSTRANNÁ POMOC

Sestra Antónia je v súčasnosti vedúca miestnej charity. Na starosti má koordináciu a formáciu zamestnancov. So spolusestrami prevádzkujú detský klub, založili centrum rozvoja rodiny, zabezpečujú podomovú starostlivosť o chorých na tuberkulózu, slúžia aj chudobným a ľuďom bez domova.

Organizujú a zabezpečujú stretnutia rodín, duchovné cvičenia, program na rozpoznanie povolania pre dievčatá. Niektoré miesta pôsobenia sú od seba vzdialené, preto musia sestry často cestovať. Práca je náročná na čas, ale za týždeň opatria niekedy aj stovku ľudí.

Starostlivá sestra tiež píše projekty a snaží sa získavať sponzorov. Ak sa nedarí získať peniaze, snaží sa získať úľavy aspoň v naturáliách. Každá maličkosť sa počíta.

„Ľudia niekedy vedia prekvapiť. Na jeseň sme vyhlásili zber ovocia a zeleniny. Dostali sme takmer tristo kíl. Využili sme ich v detskom klube, v ktorom robievame kurzy varenia.“

SPROSTREDKOVAŤ BOHA

V Rusku je podľa sestry Antónie iba okolo jedného percenta katolíkov. V nedeľu chodí v ich farnosti do kostola len hŕstka ľudí. Z 380-tisíc ich príde niekedy sotva dvadsať. Katolícka cirkev je v menšine, dominujú pravoslávni.

„Našou úlohou nie je snažiť sa presvedčiť ľudí, aby sa stali katolíkmi. Skôr im sprostredkovať Boha, dať im spoznať, aký je dobrý, ako ich má rád. Nesúdiť ich, nelámať nad nimi palicu. Prežívať s nimi ‚tu a teraz‘, dať zmysel ich dňom.“

Pozornosť, povzbudenie či milé slovo je často väčší dar než niečo materiálne. „Prežila som silný moment, keď sa jedna žena rozplakala, že sme jej zaspievali koledu.“

Sestra Antónia pri svojej práci často prichádza do styku s deťmi. Snímka: archív sestry Antónie

VIANOCE DVAKRÁT

Vianoce prežívajú sestry v slovenskej komunite veľmi intenzívne. Dokonca viackrát – tie tradičné slovenské i pravoslávne. S každou skupinkou sa snažia stretnúť zvlášť.

„Je to krásne, keď práve s chudobnými prežívame, že sú blízko Bohu v spôsobe, akým k nám prišiel a stále prichádza. Je ako jeden z nich, nikto ich nemôže pochopiť viac než on. Na sebe prežil neprijatie, opovrhnutie i opustenosť. Keď vidím, ako ľuďom tečú slzy, viem, že im je naozaj blízko.“

Štedrý večer prežívajú sestry spolu s miestnymi farníkmi. Pripravia večeru a pozvú na ňu všetkých, ktorí nikoho nemajú a sú opustení.

„Nechýbajú oblátky, uvaríme im večeru, prečítame si niečo z evanjelia, nacvičíme scénky, zaspievame koledy. Každému dáme darček len pre neho – ovocie či koláčik, na čelo dostanú od nás medový krížik. Na Božie narodenie, čo je v Rusku pracovný deň, pozývame na slávnostnú večeru spolupracovníkov z charity.“

Vianočné sviatky sú tu vždy späté so snehom. Ten nikdy nechýba. Stalo sa, že napadol dokonca v júni. Udržiavať cestu v zime je pre sestry poriadna fuška. Našťastie, bývajú v mestskom byte, takže sa nemusia starať aspoň o kúrenie.

BYŤ MAMOU

Misie sestry Antónie sú podľa jej slov náročné, ale zmysluplné. „Najťažšie je, keď vidím, že ľudia si často vyberajú cestu nikam. Vidím to v osudoch detí, keď kopírujú konanie svojich rodičov, keď život neberú ako dar. Alebo ak ľudia, o ktorých sa staráme, nechcú prijať dôstojnosť a nádej. Je ťažké byť toho svedkom. Nemôžem donútiť človeka byť milovaný a šťastný.“

Najkrajšie chvíle sa tu podľa sestry Antónie skrývajú vo všednosti. A keď jej niekto dovolí vojsť do svojho života a prijme Boha, jeho lásku a odpustenie.

„Nedávno ma prekvapilo, keď si ma mladá žena uložila do telefónu ako mamu, ktorá jej chýbala. Bol to pre mňa veľmi silný moment. Nikdy nevieme, akú stopu môžeme v ľudskom živote zanechať.“