V živote potrebujeme vedieť, čo je správne

Ako vás formovala viera a aké duchovné hodnoty sú vo vašom živote, ale aj vo verejnom pôsobení dôležité?

Mladé roky som prežil v období hlbokého socializmu. Viera v Boha bola v tom čase zakázaná, respektíve sa neodporúčala. Obaja moji rodičia síce pochádzali z veriacich rodín a dali ma pokrstiť, ale vo viere ma nevychovávali, vnímal som ju hlavne cez svoju babku. Pri návštevách u nej som čítal české Katolícke noviny.

Spoznal som tak Desatoro a bolo mi jasné, že sú to zásady, ktoré by mal dodržiavať každý slušný človek. Keď som bol neskôr skaut, spojilo sa mi to s desiatimi skautskými zákonmi, ktoré veľmi pripomínajú práve Desať Božích prikázaní.

Hoci po roku 1968 skauting zakázali a vznikla Pionierska organizácia, náš oddiel si zachoval skautského ducha. Čítali sme foglarovky, ktoré nás formovali v tom, čo je a čo nie je správne. Bolo to pre mňa zásadné, lebo som sa v mladosti naučil, ako by sa mal človek správať a ako by mal postupovať.

Počas vysokoškolského štúdia som nahliadol do toho, aký nesmierne škodlivý je režim, v ktorom žijeme.

Doma ste sa o tom nerozprávali?

Nie, otec mi dlho tajil, že máme buržoázny pôvod, pretože naša rodina vlastnila za prvej republiky továreň Josef Vystrčil a syn, ktorá vyrábala hasičské striekačky, takzvané vystrčilky. Preto som si nemohol vybrať ktorúkoľvek vysokú školu, ale len takú, kde bolo málo uchádzačov.

Prihlásil som sa na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Jana Evangelistu Purkyně v Brne, kde som vyštudoval matematiku a fyziku. Vďaka ľuďom, ktorých som tam spoznal, som pochopil, že v komunistickom režime je zakódovaná nespravodlivosť, ale nebol som typ človeka, ktorý by sa proti tomu verejne postavil ako disident.

Po skončení vysokej školy som začal učiť na gymnáziu v Telči.

Ako učiteľ ste nemali problémy? Nekontrolovali vás?

Vďaka tomu, že som učil matematiku a fyziku, som nebol vystavený nijakým previerkam. V čase, keď mi hrozila skúška, či som lojálny člen spoločnosti, už prišiel november 1989. Našťastie.

Mal som 29 rokov a mohol som začať naplno žiť. Bol som odhodlaný žiť tak, aby som prispel k tomu, že sa niečo podobné už nikdy nebude opakovať. S manželkou som sa dohodol, že vstúpim do komunálnej politiky.

Stal som sa miestnym zastupiteľom mesta Telč, neskôr starostom, námestníkom hajtmana a napokon hajtmanom. Potom som opäť učil a následne som sa stal senátorom. Začínal som ako politik, ktorý bol zamestnaný niekde inde, a postupne som sa stal profesionálnym politikom.