Veľké dielo skromného svätca

Detstvo malého Karola bolo ťažké, ale aj krásne. Mal päť súrodencov, milujúcich rodičov a netrpel nijakým hmotným nedostatkom. Doma sa mu dostalo veľmi dobrej výchovy. Vďaka nej bol tichý, zbožný, miloval pravdu a mal cit pre spravodlivosť. Už vtedy sa povrávalo, že chlapec raz bude klerikom.

ODMALIČKA BOŽÍ MUŽ

Táto predpoveď sa začala napĺňať rýchlo. Už ako sedemročný sa stal členom milánskeho duchovenstva. O dva roky neskôr však do jeho života prišla prvá veľká rana. Zomrela mu mama. Otec sa znovu oženil a Karol odišiel na štúdiá do Milána.

Napriek bohatstvu, na ktoré bol doma zvyknutý, žil vo veľkomeste skromným životom. Dokonca sa vzdal benefícia, ktoré mu udelili, a výťažok z neho venoval chudobným. O dva roky neskôr začal študovať právo na univerzite v Pavii.

Aj tu zostal verný svojej výchove a mravným zásadám, hoci mnohí z jeho spolužiakov podľahli svetským radovánkam. Otec mal zo syna veľkú radosť. Netušil však, že sa nedožije jeho promócií.

Zomrel, keď mal mladý Karol len 20 rokov. A tak všetky ďalšie významné udalosti, ktorými je popretkávaný jeho životný príbeh, sledovali jeho rodičia už len z neba.

RODINKÁRSTVO AKO VÝHRA

Len málokto vie, že Giovanni Angelo de Medici, známy ako pápež Pius IV., bol bratom Karolovej matky. Keď ho v roku 1559 zvolili za hlavu Katolíckej cirkvi, veľmi to ovplyvnilo život jeho synovcov.

Čoskoro po zvolení si zavolal do Ríma Karola aj jeho staršieho brata Federica a obom udelil významné postavenie: Federicovi zveril štátnické úlohy a Karola urobil svojím tajomníkom. Poveril ho viacerými cirkevnými funkciami.

Takéto rodinkárstvo bolo v 16. storočí bežné, no v tomto prípade Cirkvi určite neuškodilo. Práve naopak. Z Karola sa totiž stal jeden z jej najužitočnejších služobníkov. Keď mal len 22 rokov, vymenovali ho za kardinála a krátko nato za administrátora Milánskeho arcibiskupstva.

Tento úrad však nechcel prijať. Cítil sa nehodný a s plačom prosil pápeža, aby to nerobil. Pius IV. bol však veľmi múdry človek, a tak jeho prosbe nevyhovel. Vycítil, že synovec je jedinečný zjav a že je nositeľom veľkého ducha.

A tak mladý Karol ostal vo funkcii. Napriek svojmu postaveniu bol naďalej skromný a pokorný. Pápež v roku 1565 zomrel práve v jeho náručí. Keďže bol kardinálom, ostal v konkláve.

Chceli ho zvoliť za nového pápeža, no v žiadnom prípade s tým nesúhlasil a nikdy by tento úrad neprijal. Novou hlavou Cirkvi sa stal Michele Ghislieri, ktorý si dal meno Pius V. Aj jemu bol Karol v mnohom nápomocný, podobne ako svojmu strýkovi.

VEĽMI MLADÝ BISKUP

Inú životnú dráhu si náš svätec mohol zvoliť po smrti brata Federica v roku 1562. Nezanechal potomstvo, a tak sa prirodzene čakalo, že Karol sa ožení a bude pokračovateľom rodu. Vtedy ešte nebol vysvätený za kňaza, preto by nebol problém povoliť mu uzavrieť sviatostné manželstvo.

On však zostal verný ceste, na ktorú ho povolal Pán. V roku 1563 prijal kňazské svätenie a naplno sa odovzdal do služieb Cirkvi. Znie priam neuveriteľne, že o pár mesiacov neskôr sa stal biskupom. Mal vtedy len 25 rokov. O rok neskôr bol z neho už milánsky arcibiskup a ním zostal po zvyšok svojho života.

Veľmi sa pričinil o dokončenie Tridentského koncilu a najmä o uvádzanie jeho rozhodnutí do života. Ako biskup netúžil po žiadnych poctách ani prepychu, a tak aj na svojom biskupskom úrade urobil príslušné opatrenia: odložil drahé rúcha a jedol veľmi skromne.

Údajne len raz denne, a to chlieb, ovocie a zeleninu a pil vodu. Dôchodky z rodičovských majetkov venoval chudobným, na údržbu chrámov a na domácnosť.

Taliansky umelec Giambattista Pittoni v prvej polovici 18. storočia namaľoval svätého Karola Boromejského v zbožnej úcte k Márii a Dieťaťu Ježišovi. Snímka: wikimedia commons

ÚKLADY NA ŽIVOT

Majetok, ktorý Karol Boromejský zdedil, daroval na chod seminárov. Usiloval sa o obnovenie života viery medzi ľuďmi. Chodil pešo po celej diecéze, aby spoznal veriacich. Ak to bolo potrebné, zavádzal rôzne reformy. Nie všetkým sa to páčilo.

Najväčšie nepriateľstvo k nemu prechovávali členovia rehole humiliátov. Boli už totiž na úpadku a pápež Pius V. požiadal Karola, aby ich zreformoval. Tí však o tom nechceli ani počuť a štyria z nich sa dohodli, že Karola zabijú.

Girolamo Donato na neho vystrelil, keď sa modlil v kaplnke. Boh ho však uchránil, a tak mohol naďalej obohacovať svet láskou a dobrom.

OBETAVOSŤ V ČASE MORU

Jeho láska k ľuďom sa prejavila aj v čase, keď v Miláne vypukol mor. Bolo to v auguste 1576. Keď sa to svätec dozvedel, nebol v meste, no ihneď sa vrátil domov. Kým ostatní vysoko postavení úradníci zo zamoreného Milána utekali, arcibiskup chcel stáť po boku svojich veriacich a pomáhať im.

História hovorí, že pre istotu spísal testament, v ktorom celý svoj majetok poručil milánskej nemocnici. A hneď potom sa dal do služby chorým a zomierajúcim. Poskytoval im hmotnú, ale aj duchovnú pomoc. Hoci ho mnohí odhovárali, nedal sa stiahnuť.

Držal sa hesla, že dobrý pastier položí aj život za svoje ovce. Mor kosil do Vianoc 1577 a vyžiadal si 18 000 obetí. A arcibiskup, hoci bol v neustálom kontakte s nakazenými, neochorel. No dlhodobá služba ho poznačila fyzicky aj duševne.

Veľmi zoslabol a uvedomil si, že ide o Božie varovanie. Nechápal ho však tak, že sa má o seba lepšie starať, ale ešte pritvrdil. Sprísnil pôsty a najdôležitejšie miesto v jeho duchovnom živote mala úcta k ukrižovanému Kristovi.

REFORMÁTOR S VEĽKÝM SRDCOM

Svätý Karol Boromejský je známy cirkevnými reformami. V jeho dobe napríklad neboli kňazské semináre. Kandidátov pripravovali individuálne miestni kňazi, často veľmi povrchne. A tak Tridentský snem nariadil zriadiť kňazské semináre, kde sa kandidáti pripravovali v spoločenstve.

V  roku 1564 otvoril Karol Boromejský seminár v Miláne. Bolo v ňom 34 klerikov, 14 pátrov jezuitov a približne sto bohoslovcov. Neskôr začali vznikať malé semináre aj mimo Milána a táto prax sa v Cirkvi zachovala dodnes.

História hovorí, že bohoslovci mali Karola radi ako svojho otca, pretože aj on ich miloval ako svojich synov. Ďalej sa usiloval o  reformáciu mravov v krajine. Vnímal, že taliansky národ žije veľmi hýrivo a neviazane.

Snažil sa do bohoslužieb vniesť jednoduchosť a odstrániť zbytočný luxus. Celú svoju diecézu prešiel trikrát pešo, hoci v hornatom kraji bez ciest to bolo veľmi namáhavé. Keďže Milánske arcibiskupstvo územne zasahuje aj do Švajčiarska, navštívil aj tieto časti svojej arcidiecézy.

S osobitným poslaním, najmä ako apoštolský vizitátor, precestoval severotalianske diecézy Cremonu, Bergamo a Bresciu. Okrem toho štyrikrát navštívil Rím a rovnako Turín, aby vzdal úctu vzácnej relikvii – Turínskemu plátnu.

Počas svojich pútí na vlastné oči videl, že duchovná správa je v mnohých farnostiach zanedbávaná a pristupovanie k sviatostiam zriedkavé. V chrámoch chýbali spovednice či krstiteľnice.

Zlé mravy spôsobila aj nevedomosť, a tak pokladal za veľmi dôležité vyučovať ľudí pravde. Práve jeho zásluhou vyšiel známy rímsky katechizmus.