Vo vojne mal dvoch anjelov strážnych

Ešte stále dokáže vycestovať medzi ľudí, pretože aj teraz má podľa svojich slov poslanie podávať priame svedectvo o hrôzach vojny. Aké kruté okolnosti musel on a  jeho kamaráti prežiť, si nevieme ani predstaviť. Zdôrazňuje, že niečo iné je pozerať dokumenty v televízii alebo počúvať o tom a niečo iné je prežiť to.

Vladimír Strmeň chodí preto rád diskutovať aj do základných a stredných škôl. Aby tí, čo vojnu nezažili – mladá a stredná generácia – , počuli, čo všetko môže narobiť nepokoj a ozajstné rinčanie zbraní. „Vy ste už tretia generácia, ktorá nezažila vojnu. Robte všetko preto, aby to tak ostalo. Verte, je to strašné. Vojna už nikdy viac.“

SKROMNÝ, LÁSKAVÝ ČLOVEK

Rodák z banskej osady Richtárová pri Starých Horách mal rovnako ako celý ďalší život netradičné aj detstvo. Niekoľko rokov vyrastal v detskom domove v Radvani, dnešnej časti Banskej Bystrice. Tu, keďže mal neustále okolo seba rehoľné sestry vincentky, pocítil prvé dotyky Boha a katolíckeho náboženstva.

Nemal všetko, čo chcel, ale mal všetko podstatné. Preto je z neho skromný človek, ktorý sa vždy vedel podeliť. Napríklad o jedlo v Povstaní a na bojisku, kde ho bolo žalostne málo.

Napriek tomu hovorí, že jeho detstvo bolo pekné a bezstarostné. V domove musel byť poriadok a disciplína, čo ho pripravilo na neskoršie krušné dni vo vojne. V domove strávil malý hrdina sedem rokov, v štrnástich nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici.

ODLOŽIL TRÚBU, ZOBRAL ZBRAŇ

Situáciu v deň vypuknutia Povstania opisuje nasledovne: „Bol som narukovaný v Pohronských kasárňach vo Zvolene. Zrazu vyhlásili poplach, nevedeli sme, čo sa deje, museli sme opustiť kasárne. Vedenie nám potom oznámilo, že vypuklo Slovenské národné povstanie, že na Nemcov sa strieľa a s partizánmi sa vyjednáva.“ 

Pluková hudba, v ktorej bol ako vtedajší študent spolu s dvanástimi spolužiakmi, išla domov. „Veliteľ nám povedal: ,Chlapci, čo s vami? Choďte domov, keď sa vojna skončí, budete študovať ďalej.‘ Od radosti som šiel domov do Richtárovej,“ spomína.

Štátne vyznamenanie si Vladimír Strmeň začiatkom minulého roka prebral aj z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej. Snímka: profimedia.sk

V rodnom dome však sídlil partizánsky štáb majora Morozova, ktorý ho zobral do boja. Ten mladému chlapcovi povedal: „Načo ti je trúba? Tú daj na skriňu, ideš s nami bojovať.“ A z Vladimíra Strmeňa bol partizán. Najprv mal robiť spojku, nosiť správy medzi vojenskými štábmi, medzi Jelencom a Tureckou.

„Na štvrtý deň ma poslali s depešou do Španej Doliny. Naspäť som však už nešiel. ,Dostaneš výcvik a pôjdeš s nami do boja,‘ oznámil mi veliteľ. Absolvoval som výcvik strelca ľahkého guľometu plus mínerský výcvik. To už bolo niečo.“

PEKLO NA ZEMI

Hneď prvý deň v bojovom poli mal okolo seba mŕtvych, ranených, protichodné povely, detonácie. „Niečo hrozné. V  rýchlosti sme prekračovali kamarátov, ktorí ešte pred chvíľou žili. Prvý pomocník veliteľ skočil na nášľapnú mínu, pre obrovské bolesti nás prosil, aby sme ho zastrelili. Nebolo to potrebné, do piatich minút vykrvácal. Ráno sme nevedeli, kto sa dožije večera, a večer sme nevedeli, kto sa dožije rána.“

Prísun potravín a munície mali len v noci. Ak sa niečím hrklo, Nemci okamžite útočili, vo dne v noci.

„Mal som tam dvoch anjelov strážnych. Toho skutočného aj ľudského. Mína, keď letí ďalej, píska tenkým tónom. Keď píska hrubšie, ide priamo na nás.“ V poslednej chvíli začul hrubý tón. Črepina z míny, ktorá ho mala zabiť, mu, našťastie, uviazla v ruke. Pod paľbou ho zraneného vliekli rúbaniskom na Oblazište. Tam dostal prvú pomoc a sanitkou ho odviezli do Banskej Bystrice.

Spomína na odoperované končatiny a krik ostatných vojakov. Všetci chceli prežiť. „Mňa prvého vzali zo sanitky, asi som bol najbledší,“ konštatuje. Sestry vincentky sa oňho obetavo starali. „Tri dni sa k nám nedostala voda ani potraviny. Sestrička mi podávala čaj lyžičkou, mala svätú trpezlivosť.“

Už na druhý deň bol spolu s ďalšími presunutý do študentského domova vincentínov, aby sa uvoľnili miesta pre ďalších ranených. Ale na dlhšiu regeneráciu nebol čas, rýchlo sa vrátil opäť na bojisko. Jeho jednotka bola v novembri pričlenená k ruskej jednotke Pomstiteľ – od Uľanky po Ružomberok jej velil major Morozov.

KRUTÉ ZIMY V HORÁCH

Vojnový hrdina ďalej rozpráva: „Už sa stmievalo, dali sme si guľomet pred školu v Starých Horách, strážil nás guľometník – veliteľ nášho družstva Jurko Tausek zo Žiliny. Za stĺpom, kde je dnes starohorský obecný úrad, bol skrčený nemecký vojak. Vypálil a guľka prešla Jankovým srdcom a cez výklad, odrazila sa a padla na pult v predajni.“ Jankovo telo stihli vziať a urobiť mu partizánsky pohreb.

Hrdina s  hodnosťou kapitána spomína aj na kruté zimy v horách. „Na Chabenci v obrovskej zime zahynulo asi päťdesiat ľudí, už sme nevládali, od zimy. Všetko na nás bolo zamrznuté, ako z  plechu. Dupali sme, aby sme nezamrzli. Po troch dňoch sme v Bystrej objavili sud s kapustou. Viete si predstaviť, čo to bolo?!“ Vojaci hocikedy nejedli aj dva-tri dni.

Ľudský život mal vtedy nulovú hodnotu. „Už bolo aj vypočítané, koľko ľudí bude ešte trpieť. Rozhlasáci vydávali časopis Mor ho!, vydali tridsať čísiel po tisíc kusov. Bol oň veľký záujem. To oni približne vyrátali, koľkí mali ešte trpieť. Viete si to predstaviť. Zimy mínus dvadsať, obrovské fujavice, sneh až do konca mája.“

NAJČERNEJŠÍ DEŇ

Bol ním 18. marec, keď Nemci vtrhli na Kalište, vystrieľali obec a zapálili Španiu Dolinu. Aj v rodnej Richtárovej vyčíňali. Matka Vladimíra Strmeňa sa našťastie zachránila aj s malým bračekom. Do zemiakovej jamy ich ukryla pani učiteľka, nevydala ich a večer ich previedla k vlastnej mame. „Učiteľka sa dožila sto rokov, mama deväťdesiattri, ale až dokonca života mala traumu.“

Masaker na Kališti bol strašný. Nemci strieľali na všetko, čo sa hýbalo. Domy horeli ako fakle, na snehu obrovské fľaky krvi. „Prišli sme tam po masakre ako prví, nechceli by ste vidieť, čo to bolo,“ smutne konštatuje.

ODMENA ZA STATOČNOSŤ

Keď sa vojna končila, na všetkých vežiach polhodinu zvonili zvony a sirény to oznamovali svetu rovným tónom. „Slovensko bola a je naša vlasť, naša domovina, mali sme pocit zodpovednosti, neutekali sme, ale chceli sme, aby sa vojna skončila čím skôr. Najväčšia hanba vo vojne bola vzájomné udávanie sa. Našli sa podrazáci, ale nebolo ich toľko.“

Vyznamenania, ktoré vojnový hrdina dostal, si váži. Sako, na ktorom sú pripnuté, váži okolo štyroch kíl. Pri každom vyznamenaní sa mu však vybaví konkrétny obraz, spomienka.

„Len vojnu nie! Tečie v nej krv, umierajú nevinní ľudia. Zabráňte jej, nedopustite ďalšiu. Čo môžeme urobiť pre mier? Apelujem na politikov! Keby zažili jediný deň v skutočnej vojne, nedialo by sa dnes vo svete to, čo sa deje. Nevieme si uvedomiť hodnotu mieru. O slobodu prídeme rýchlo, no ťažko ju znovu nadobudneme,“ varuje.

SILU ČERPÁ OD BOHA

Po vojne si Vladimír dokončil školu. Chcel ísť aj na vysokú, ale podbrezovské železiarne ho zlákali za dirigenta. Dopoludnia pracoval vo fabrike, poobede hrával. Oženil sa s Máriou a mali spolu dve deti, dcéru Soňu a syna Jána, ktorí už, žiaľ, nie sú medzi živými. Z jeho rodiny žije len brat Ivan.

Dôchodca, ktorého slová mrazia, aj keď oči sa smejú a dobrota hreje pri srdci, si každé ráno vypočuje svätú omšu z  rádia. Tak dostane vzpruhu a chuť do života. Známi ho v nedeľu dovezú do miestneho kostola, aby ju mohol aspoň raz týždenne prežiť naživo. Modlí sa ráno i večer, pred každým jedlom sa prežehná.

„Mám sa za koho modliť, za mŕtvych, za živých, za neter, vnučky, pravnučky. Pán Boh je všade. Verím, že som všetko prežil len vďaka Božím zásahom a pod Božou ochranou. Dodnes plním odkaz bojovníkov SNP, mladým generáciám hovorím toto posolstvo.“
„V rýchlosti sme prekračovali kamarátov, ktorí ešte pred chvíľou žili. Bolo to hrozné. Ráno sme nevedeli, kto sa dožije večera, a večer sme nevedeli, kto sa dožije rána.“