V službe sprevádzania som spolupútnik

JAKUB GARČÁR (1987) pochádza z Prešova. V roku 2005 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Kňazskú vysviacku prijal v roku 2015 v Prešove. Posledné sľuby v Spoločnosti Ježišovej zložil 16. augusta 2025 pred Kaplnkou Panny Márie Snežnej v Trlenskej doline. Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Arturo Sosa ho 19. marca 2026 vymenoval za nového provinciála slovenskej jezuitskej provincie. Snímka: Erika Litváková
Spomínate si ešte, ako ste v počiatkoch vašej kňazskej služby reagovali, keď vás ľudia začali oslovovať duchovný otec?
S týmto oslovením sa ako jezuitský kňaz nestretávam často, keďže ľudia nás zvyčajne oslovujú páter. Možno aj preto som si úlohu duchovného otca začal uvedomovať až časom a iba postupne.
Kedy ste si naplno uvedomili, že ste duchovný otec všetkých ľudí, ktorí sú vám zverení?
K takému „naplno“ ešte neprišlo, pretože v uvedomovaní si svojho duchovného otcovstva neustále rastiem a s rokmi služby sa toto vedomie vo mne ďalej prehlbuje. Predsa sa mi však vynára aj konkrétny moment z času štúdií, keď mi zarezonovala veta jedného z mojich profesorov, že kňazi sú pre službu všetkým ľuďom, a bez oviec by nebolo ani pastiera.
Čo ste si predstavovali pod duchovným otcovstvom pred jedenástimi rokmi, keď ste prijali kňazskú vysviacku, a aký význam má pre vás dnes?
Počas príprav na službu duchovného sprevádzania, ktorá je nám jezuitom taká vzácna a vlastná, som často počúval, že pri nej nemá ísť o duchovné vedenie, radenie druhým, a už vôbec nie o riadenie druhých, ale o duchovné kráčanie s nimi. Možno aj preto som vo chvíli vysviacky videl seba skôr ako duchovného brata, priateľa, spoločníka s ponukou sviatostnej služby než ako duchovného otca. Dnes však na mňa dolieha aj menovanie za provinciála a s tým aj zodpovednosť nielen sprevádzať, ale aj viesť.


