Domov nielen pre študentov

Za prvé tri týždne vojny na Ukrajine prišlo na Slovensko vyše 200-tisíc utečencov. Väčšinou sú to ženy s deťmi. S pomocou sa poponáhľal aj internát Svoradov, za prvé dva marcové týždne prichýlil deväť ukrajinských rodín. Starajú sa o ne priamo študenti.

„Keď sa začala vojna, nemysleli sme na učenie. Chceli sme nejako pomáhať. Písať diplomovku? Učiť sa? To sa v tej situácii nedalo,“ priznáva Antónia, jedna zo študentiek. Jedinou možnosťou podľa jej slov bolo zapojenie sa do pomoci. To aj urobili.

„Potom prišiel impulz robiť niečo aj na našom internáte. Na Popolcovú stredu k nám prišli dve rodiny utečencov a bolo potrebné sa zmobilizovať,“ opisuje Antónia prvé pohnútky k službe utečencom. „Aj biskup Jozef Haľko, s ktorým mali v ten deň svätú omšu, nás povzbudzoval pomáhať.“

STUŽKY SOLIDARITY

Pôvodne chcela ísť Antónia na hraničný priechod do Vyšného Nemeckého, no nakoniec usúdila, že ostane na internáte.

„Služba si nás našla i tu. Dali sme dokopy dobrovoľníkov. Potom sme poprosili o pomoc s potravinovou zbierkou. Na internáte sme spravili zásoby, aby sme sa mohli postarať o utečencov. Vždy tu boli deti, tak sme chceli mať pre ne aj nejaké maškrty.“

Vymysleli aj ďalšiu formu pomoci spojenú so symbolickým vyjadrením spolupatričnosti. „Vytvorili sme stužky solidarity, kupovali sa za dobrovoľný príspevok. Bolo pekné vidieť ich na stále ďalších študentoch.“

Arine chýba ich mačka Marhuľka. Snímka: Erika Litváková

UKRAJINSKÉ ŠTUDENTKY TLMOČIA

Na internáte zastavili prijímanie hostí do hotelovej časti, aby mohli pomáArine chýba ich mačka Marhuľka. hať s ubytovaním utečencov.

Riaditeľka internátu Zuzana Bošnáková nám okrem toho povedala: „Antónia a Viki sa samy ozvali, že chcú pomáhať. Dve ukrajinské študentky chcú zasa pomáhať s tlmočením.“ Jednou z nich je Nika zo Zakarpatia, na Slovensku študuje pol roka.

„Moji rodičia zatiaľ nechcú odísť. Mám však malých súrodencov, tak som sa s mamou dohodla, že by prípadne prišli za mnou. Chcem ísť domov, ale vlastne nemôžem. Myslím si, že teraz tu pomôžem viac.“ Nika sa za krátky čas naučila plynulo hovoriť po slovensky a to sa teraz zíde.

„Prichádzajúci Ukrajinci často nevedia dobre po anglicky, najmä pre starších je potom komplikovanejšie dorozumieť sa. Keď tu nie som s kamarátkou Alonou, tiež ukrajinskou študentkou, tak mi dievčatá, čo pomáhajú s ubytovaním, hovoria, že sa s prichádzajúcimi dorozumievajú rukami-nohami (smiech).“

NAŠLI ICH ZÁZRAKOM

Na internáte ubytovali ženy s deťmi z Kyjeva, Charkova či Mykolajiva na juhovýchode Ukrajiny. Z tohto mesta pochádzali aj ženy, ktoré so svojimi deťmi cestovali autom cez Moldavsko, Rumunsko a Maďarsko až na Slovensko týždeň.

„Našli si nás takým zázrakom. Bývalý študent zavolal na vrátnicu internátu, že stretol ukrajinské ženy, ktoré potrebujú niekde prespať. Pýtal sa, či je možnosť prespať na internáte, a hneď s nimi aj prišiel,“ hovorí Antónia.

ÚTEK PRED ZAČIATKOM VOJNY

Medzi prvými ubytovanými mamičkami na Svoradove bola Olesia s dcérou Arinou, neskôr prišla aj Olesiina mama. Mladá rodina ešte pred začatím vojny odišla z Mykolajiva do Užhorodu. „Už keď som počula o vojskách na Kryme, povedala som mužovi, že bude lepšie odísť.

Asi dva mesiace predtým, než sa začala vojna, sme sa zbalili a odišli do Užhorodu,“ rozpráva Olesia. Nik iný z jej rodiny neveril, že by mohlo dôjsť k niečomu vážnemu, a ich rozhodnutiu presťahovať sa k slovenským hraniciam sa smiali.

Po vypuknutí vojny uznali, že Olesia mala pravdu, no utiecť už bolo náročné. Mali aj strach. „Boli totiž známe prípady, že sa strieľalo aj do áut. Veľmi som sa bála o mamu. Z Ukrajiny odchádzala vo štvrtý deň konfliktu.“

V Bratislave nevedeli zohnať ukrajinskú vlajku. Olesia tak ako vyštudovaná dizajnérka jednu ušila. Na snímke zľava Nika, Arina, Olesia, Antónia, Viktória a riaditeľka internátu Zuzana Bošnáková. Snímka: Erika Litváková

NÁSLEDKY PROPAGANDY

Okrem boja o život svojej rodiny musela Olesia zápasiť aj s propagandou, ktorá ovplyvnila veľa jej kamarátov v Rusku. Keď sa vojna začala, báli sa o jej rodinu. No teraz jej informáciám o dianí na Ukrajine neveria.

„Tvrdili napríklad, že na Ukrajine je zakázané hovoriť ruským jazykom. Ja však celý život rozprávam po rusky. Väčšina ľudí v Mykolajive rozpráva po rusky. A keď som prišla do Užhorodu, kde sa hovorí ukrajinčinou, a začala som rozprávať po rusky, tak každý sa so mnou rozprával v ruštine.“

PROBLÉM DOROZUMIEŤ SA

Viktória ako animátorka v eRku rozmýšľala, aký program pre prichádzajúce deti vymyslieť. „Keďže vonku bola zima, išli sme na ihrisko vnútri jedného z nákupných centier. Z knižnice som zasa vypožičala detské knihy v azbuke.

A keďže Olesiina dcéra Arina vie aj po anglicky, doniesla som jej aj anglické knižky.“ Keď jedného chlapčeka rozbolel zub, na internete zistili, že Slovenská komora zubných lekárov pomáha utečencom bezplatným ošetrením.

„Našli sme dokonca kontakt na ukrajinskú zubárku v Ružinove, ktorá chlapca ošetrila.“ Pomáhajú však aj dospelým, ktorí ako prvé riešia existenčné otázky. „Olesia rozmýšľala, že by tu chcela pracovať, tak sme na internete hľadali stránky, ktoré ponúkajú prácu pre Ukrajincov,“ hovorí Viktória.

„Veľkým problémom je, že z deviatich rodín, ktoré tu doteraz boli, vie po anglicky iba Olesia. S ostatnými, čokoľvek potrebovali, sme museli všetko riešiť cez tlmočníčky.“

SKAMARÁTILI SA

Olesia s Arinou boli v čase reportáže na Slovensku už dva týždne. Jeden strávili v karanténe, pretože ochoreli na covid. Napriek tomu sa im u nás páči.

„Ďakujeme za to, ako sa o nás staráte. Na internáte je dobrá atmosféra. Študenti nám pomáhajú i s drobnosťami, napríklad keď sme ochoreli, zabezpečili nám lieky,“ ďakuje Olesia. Antónia hovorí, že Olesia a Arina si v prvé dni trochu držali odstup.

„Postupne sme si však k sebe našli cestu. Dali sme si spolu čaj, Olesia nám ukazovala fotky zo svadby. Je vyštudovaná dizajnérka a sama si šila šaty. Povedali sme jej, že to nám musí ukázať. Ako sme sa rozprávali o živote, skamarátili sme sa.“

PÁČIA SA IM KOSTOLY

Ukrajinskú rodinu oslovilo hlavné mesto. „Bratislava je v noci, keď všetko svieti, veľmi pekná,“ konštatovala Arina. S úsmevom spomenula i výlet na ihrisko, no zároveň smútila, že s nimi nie je ich mačka Marhuľka, ktorú nechali doma. Olesiu a Arinu zaujali aj slovenské kostoly.

U  nich sú väčšinou chrámy východného obradu. „Páčilo sa mi, že pri modlitbe hral organ. Niečomu zo slovenských modlitieb som rozumela,“ tešila sa Arina. Nadchla ich aj atmosféra, ktorú v kostoloch vytvárali ľudia a kňazi.

RUŠTINA NA ADORÁCII

„Olesia nie je úplne praktizujúcou veriacou,“ hovorí Antónia, „ale priniesla si so sebou Bibliu. Čítali sme si Sväté písmo a mala veľa otázok. Náš pán kaplán ju aj s dcérou pozval na adoráciu. Olesia nevedela, čo to je. Vysvetlila som jej, že tam bude Ježiš vystavený v Oltárnej sviatosti a môže sa k nemu modliť. Nevedela ako. Povedala som jej, že modlitba je rozhovor s Bohom, a tak mu môže povedať hocičo.“

Pekným momentom bolo podľa Antónie to, keď kaplán Olesiu požiadal, aby zo svojej Biblie prečítala v ruštine evanjelium, nad ktorým chceli pri adorácii rozjímať. Napriek odlišnému jazyku si všetci prítomní rozumeli a spoločne sa modlili za mier.

PRETRVÁVAJÚCI STRACH

Olesia s Arinou teraz zvažujú, čo ďalej. „Aj by sme ostali na Slovensku, pretože sa nám tu páčia ľudia, kultúra, všetko. Mám však strach z Putina, neviem si predstaviť, čoho je ešte schopný,“ hovorí Olesia.

Viktória však verí, že vojna sa čoskoro skončí a mladá ukrajinská rodina sa bude môcť vrátiť domov. „A potom ich pôjdeme navštíviť,“ dodáva na záver.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.