Hlas púšte a života v Údolí smrti

Ako to myslí? Kládla som si otázku, keď som si pred púťou dočítala rozhovor o Svätej zemi od brata františkána Karola Švarca, ktorému sa táto zem stala domovom. Pútnikom, ktorí prvýkrát navštívia Izrael, totiž brat v dobrom radí, aby sa zbavili svojich očakávaní, lebo takmer všetko je inak, ako si predstavujeme.

Ukázalo sa, že to bola skvelá rada, ktorá mi pomohla prijímať dotyky Boha cez túto výnimočnú zem naozaj otvorene a v špeciálnej „reči“ pre mňa. Ale aj tak som nečakala, v čom všetkom ma prekvapí Judská púšť a jej Údolie tieňov smrti, nazývané skrátene Údolie smrti.

V CELEJ BOŽEJ INTENZITE

Navonok niečo také „vyprázdnené“, pusté, drsné a nebezpečné ukrýva toľko pestrosti, nádhery, krehkosti i sily, až v ušiach zasiahnutých tichom a občasným štebotaním vtákov (áno, v púštnom kaňone lieta mnoho vtákov) kričí život vo svojej celej Božej intenzite.

Keď sme sa na konci zájazdu delili o svoje dojmy so skupinou spolupútnikov, ktorí boli, mimochodom, zo siedmich kresťanských denominácií a štyroch národností, púšť patrila medzi najsilnejšie zážitky u väčšiny, ktorým to dovolil zdravotný stav.

Pohostinnosť či skôr nehostinnosť púšte totiž závisí od ročného obdobia a hodiny dňa, kedy sa do nej vyberiete, a strmé miesta v kamenistých úsekoch vyžadujú kondíciu, ktorá práve na tomto mieste nemôže zradiť.

Hoci sa Údolím smrti dá prejsť priamo kúsok východne za Jeruzalemom až do najstaršie trvalo osídleného mesta sveta Jericha starého 10-tisíc rokov, naša trasa bola kratšia a začínala sa nad strmým zrázom do rokliny, asi kilometer od pravoslávneho gréckeho ortodoxného kláštora sv. Juraja z Koziby z 5. storočia.

Už samotný zostup na dno rokliny ponúka prekvapivé objavy, výhľady, ktoré vyrážajú dych, a zákutia, ktorými sa nedá prejsť len tak narýchlo.

Pravoslávny kláštor svätého Juraja je jedným z piatich kláštorov v Judskej púšti, prekvapuje záhradkou s olivovníkmi, cyprusmi a pestrými záhonmi. Jeho počiatky siahajú do 5. storočia, bol vypálený Peržanmi, obnovený križiakmi, zničený arabskými nájazdmi, no vytrvalí mnísi ho vždy dokázali obnoviť a sú dodnes väčšinu týždňa otvorení pre potreby pútnikov. Chcú byť mostom pokoja medzi Izraelčanmi, Palestínčanmi a pútnikmi z celého sveta, hoci na to niekedy doplácajú životom. V roku 2001 istý čas spravoval kláštor len jeden mních, ktorého prepadli arabskí teroristi a jeho život ukončili mučeníckou smrťou. Kláštor stojí v blízkosti jaskyne, kde podľa tradície proroka Eliáša kŕmili havrany (porov. 1 Kr 17, 5 – 6) a svätý Joachim tu údajne prežil dni v modlitbe a smútku nad neplodnosťou manželky Anny, kým k nemu neprišiel anjel, aby mu povedal, že čoskoro budú mať dieťa – Pannu Máriu. Snímka: Martina Jokelová Ťuchová

ZASEKNUTÍ V ZÁZRAKU PÚŠTE

Zrýchliť naše tempo sa nepodarilo ani sprievodcovi výpravy, ktorý sa nás snažil motivovať kúpaním v Mŕtvom mori. Čo tam more, my sme sa „zasekli“ v zázraku púšte!

V tichu, v kráčaní, v pozorovaní skalných útesov a dravcov, ktoré v nich hniezdia; v načúvaní žblnkotu vody v prastarom akvadukte (kto by čakal na tomto mieste zurčanie vody?), v zaostrovaní zraku na nedostupné jaskyne a otvory v skalách, kde i teraz žijú mnísi a popri neustálej modlitbe pletú košíky.

V polovici cesty sme zastali a meditovali nad podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, ktoré Ježiš umiestnil práve do tohto údolia. Ocitnúť sa tu zranený, bez vody, napospas škorpiónom či púštnym levom a miestnym medveďom by znamenalo istú smrť do pár hodín.

Kaňon nás odprevadil až do otvorenej púšte s páliacim slnkom, odkiaľ sme odbočili do prvej osady predmestia Jericha.

To, čo sme si z púšte viacerí odniesli, napokon nezmylo ani Mŕtve more, ani neodviali tisícky kilometrov v lietadle do Európy. Vzala som si stretnutie s púšťou domov a putujem v nej, kedykoľvek to tichu dovolím.

Celú fotpgalériu k článku si môžete pozrieť TU.