Odmietajú byť len prosebníkmi

I ntegrácia je náročný proces, ktorý si vyžaduje svoj čas. Najmä vtedy, ak situácia s  ňou spojená príde nečakane a nie sú vytvorené dostatočne vhodné prostriedky, ktoré by procesu integrácie dopomohli. Dôležité je vtedy začať od základných potrieb, ktoré vieme a môžeme ponúknuť.

Preto aj Bratislavská arcidiecézna charita otvorila Centrum solidarity, kde prijímajú prosby o pomoc ukrajinských utečencov. Aj my sme mohli nahliadnuť, ako pomoc prebieha.

DOBROVOĽNÍČKA OLENA

Už z diaľky sme videli zástup ľudí, ktorí v ten deň prišli. Boli tam starší ľudia, mladé mamičky, malé pobehujúce deti. Do Centra solidarity v Bratislave príde denne mnoho Ukrajincov, ktorým chýbajú základné prostriedky na život.

Jednou z nich je aj Olena (57) z mesta Sumy, ktorá prišla do Bratislavy s celou rodinou – manželom a dvomi deťmi. Teraz bývajú v Lamači, ale za krátky čas, čo sú na Slovensku, často obmieňali miesta pobytu. Všade zatiaľ mohli ostať len krátko.

„Teraz sme už vo štvrtom byte, ale všade sa k nám milo správajú, všetkým Slovákom a  Slovenkám som veľmi vďačná,“ využila Olena možnosť aj prostredníctvom nás vyjadriť vďaku. Počas nášho rozhovoru povedala túto vetu najmenej desaťkrát.

Na snímke je dobrovoľníčka Mária (vľavo) s Olenou. Snímka: Erika Litváková

VZÁJOMNÁ POMOC

Hneď ako prišla na Slovensko, snažila sa aj zapojiť do pomoci utečencom z Ukrajiny. Napriek tomu, že si nevie nájsť prácu a potrebuje pomoc, ovládol ju pocit solidarity k druhým, ktorí sú v rovnakej situácii ako ona.

„Je to pre mňa veľmi dôležité a povzbudzujúce, pretože vidím, ako si dokážeme navzájom pomôcť a tá pomoc je naozaj potrebná.“ Do Centra solidarity v Bratislave-Petržalke si chodí po základné potraviny, pretože tam, kde vypomáha, je dobrovoľníčka, a tak za svoju prácu plat nedostáva.

Zrejmé je, že ľudia z Ukrajiny sa nespoliehajú len na pomoc druhých, hoci si ju veľmi vážia. Zároveň je však pre nich dôležité, aby sa na nich nepozerali len ako na prosiacich o pomoc.

Mária z Centra solidarity povedala, že s takýmito Ukrajincami sa stretáva denne – nechcú prijať pomoc „zadarmo“, chcú sa niečím odvďačiť a byť osožní.

ODHODLANÁ PRACOVAŤ

Olena odišla z krajiny aj s manželom. Keďže je vážne chorý, hľadanie práce ostáva na nej. Vraj to podľa jej slov vôbec nie je jednoduché, ale motiváciu a odhodlanie na nej napriek tomu stále vidieť. „Všade, kam prídem a poviem, že si hľadám prácu, mi povedia, že sa musím naučiť po slovensky.

Alebo druhou nevýhodou je môj vek, keďže mám krátko pred dôchodkom,“ vysvetľuje Olena, ktorá 22 rokov pracovala ako jedna z vedúcich vo firme na Ukrajine. Firma má pobočky aj na Slovensku, preto skúsila šťastie a zašla sa opýtať, či by ju u nich neprijali.

Hoci sa jej miesto získať nepodarilo, bolo to veľmi milé a silné stretnutie, pretože ju ovládli spomienky a emócie. „Denne si hľadám prácu, pretože ja aj moja rodina potrebujeme z niečoho žiť. Dlho som pracovala s ľuďmi, takže budem robiť akúkoľvek prácu; ak by aj nebolo čo, pôjdem pokojne umývať okná.“

PÚŤ ZA DOMOVOM

Do Centra solidarity si po materiálnu pomoc prišla aj 24-ročná Darina z Charkova spolu s mamou, desaťmesačnou dcérkou Varvarou a ďalším bábätkom na ceste. „Ľudia na Slovensku sú veľmi ochotní, ústretoví, solidárni,“ konštatuje mladá mamička. Z Ukrajiny absolvovali náročnú 27-hodinovú cestu.

Z Charkova museli ísť vlakom do Užhorodu, odtiaľ prešli cez hranice a tam ich prijali rehoľné sestry. „Ich prijatie bolo pre nás naozaj veľkorysým gestom, bolo to veľmi pekné a veľmi sme k sebe priľnuli.

Ťažko sa nám od nich odchádzalo. Boli sme tam síce len dva dni, ale na túto pomoc nikdy nezabudnem,“ rozpráva Darina. Dostávali tam trikrát za deň jedlo, každý mal svoju izbu, svoj priestor.

Ich púť za miestom, kde by sa mohli usadiť, však pokračovala. V Žiline ich prichýlili dobrovoľníci v jednom z miestnych kempov, kde mohli ostať tri týždne, a potom im našli ubytovanie v Bratislave.

Už krátko po otvorení centra čakalo v rade niekoľko utečencov, medzi nimi aj mamičky s deťmi. Snímka: Erika Litváková

POMOC JE OKAMŽITÁ

Teraz bývajú v jednom z komplexov turistickej spoločnosti, kde býva už približne sto ďalších Ukrajincov. Prinášajú im tam potraviny, z ktorých si sami môžu niečo pripraviť, ale zároveň im dvakrát do dňa ponúkajú aj hotové jedlo.

„Nemôžem sa na nič sťažovať, pretože pomoc je vždy okamžitá. Keď som povedala, že som tehotná, majiteľ mi pomohol nájsť lekára, a keď bola malá Varvara chorá, tak s nami šiel za lekárom,“ opisuje svoju skúsenosť s pomocou.

Pomáhajú im však aj úplne obyčajní ľudia, nosia im oblečenie, potreby do domácnosti. Pomoc a podporu cítia zo všetkých strán a sú nesmierne radi.

Darina je mladá mamička, ktorá nechala na Ukrajine svojho manžela, preto je myšlienkami stále doma – na Ukrajine. Nič jej tu síce nechýba, ale na jej tvári vidno, že najväčšou túžbou je pre ňu vrátiť sa späť.

DRAMATICKÝ ODCHOD

Svoju cestu na Slovensko opísala aj Olena. „Desať dní sme sa schovávali za mestom, okolo nás išiel hlavný nápor, nad nami lietali lietadlá, po uliciach jazdili tanky, bolo to hrozné.“ Nechceli odísť, hľadali si tiché miesto, kde by sa skryli a mohli ostať, ale nikde naokolo také miesto nebolo.

„Bola noc a nevedeli sme, čo robiť, tak sme sa rozhodli odísť, a keďže sme tu na Slovensku mali známych z našej oblasti, tak sme prišli k nim a spoločne hľadali bývanie,“ spomína na príchod do našej krajiny Olena.

Paradoxom bolo, že počas pandémie sa mimo svojho mesta nemohli stretávať ani s najbližšími, ale po príchode na Slovensko tu stretli veľa známych a sú šťastní, že napriek zlu ich to priviedlo k sebe.

NECHCÚ BYŤ ŽOBRÁKMI

„Takí sme boli bezbranní, bez jedla, bez domova, bez oblečenia, proste bez všetkého, ale Slováci nám preukázali solidaritu a naozaj nám vo všetkom pomáhajú,“ rozpráva s vďačnosťou Olena, „neviem, ako to mám povedať, opísať tú srdečnosť všetkých Slovákov a Sloveniek.“

Aj keď sa tu cítia dobre a vidia, že ich na Slovensku prijali s otvorenou náručou, Ukrajinci sú hrdý národ a  nechcú byť nikomu na ťarchu. Dôležitá je pre nich práca, pretože nechcú byť žobrákmi, ktorí si denne budú chodiť po potraviny, oblečenie, hygienické potreby, ale chcú si na to zarobiť sami.

„Nechceme sem stále chodiť a pýtať si pomoc, ale radšej ísť pracovať. Sme pripravení pomôcť, kdekoľvek to bude potrebné, len aby sme tu nemuseli byť prosebníkmi,“ túži Olena.

Počas čakania na svoje mamičky sa deti môžu vyšantiť v detskom kútiku. Snímka: Erika Litváková

DETI SI ZASLÚŽIA VIAC

Najťažšie proces integrácie prebieha u detí, ktoré si musia zvyknúť na nové prostredie, nových ľudí, novú kultúru. Najmä ak je hlavným problémom jazyková bariéra.

Mária, dobrovoľníčka z Centra solidarity, nám rozpráva o dvoch dievčatkách, ktoré sa tam stretli, začali si kresliť a potom spoločne nakreslili obrázok o mieri na Ukrajine. Deti celú situáciu vnímajú inak. Aj keď celkom nerozumejú, čo sa deje, cítia akúsi ostýchavosť.

„Raz k nám do Centra pomoci prišiel desaťročný chlapček Nikita so svojou mamou. Pýtala som sa ho, či je smädný, či je hladný, ale na všetko povedal, že nie.

Tak som sa ho opýtala, čo by si prial, a on prstom ukázal na kvetinu v črepníku.“ S takými prípadmi sa Mária stretáva často, pretože veľa ľudí si praje hoci obyčajné objatie, ktoré ich v danej chvíli poteší oveľa viac.

DAJÚ VŠETKO, ČO MÔŽU

V Centre solidarity pracujú nielen Slováci, ktorí sa starajú o  chod celého fungovania, ale pomáhajú aj Ukrajinci, ktorí dostali pomoc a teraz sa starajú o to, aby ju dostali aj iní. V zariadení majú aj menší detský kútik, kde sa deťom poobede venuje pedagogička.

„Snažím sa, aby tie deti mali aj nejakú interakciu a začlenili sa, pretože niektoré len sedia v kúte, sú zahriaknuté a neodvážia sa ísť hrať,“ opisuje Mária, ako to u nich prebieha. Chodia k nim Ukrajinci nielen z Bratislavy, ale aj z Trnavy, Modry, Galanty.

Ľudia im denne prinesú mnoho vecí, ale napriek tomu to vždy nestačí. „Evidentne systém pomoci nie je jasne deklarovaný a tí ľudia chodia sem, lebo o nás vedia. Alebo už zlyháva prvý entuziazmus pomoci, pretože vidím, že kopec centier sa zatvára a  my sme tu jediní,“ vyjadruje svoje obavy Mária.

„No my dáme každému niečo, aj keby sme to mali vytiahnuť spod zeme,“ dodáva s úsmevom. V centre sme stretli aj slovenskú mamičku Zuzku, ktorá má sama tri deti, ale napriek tomu každý deň príde, prinesie niečo a pomôže s čímkoľvek.

„Snažím sa pomáhať, ale zároveň to pomáha aj mne realizovať sa, takže je to vzájomná pomoc,“ hovorí s úsmevom. Všetci dúfajú, že pomoc Ukrajincom bude pretrvávať a ľudia si pre ňu nechajú otvorené srdcia tak dlho, ako bude potrebné.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.