Opraviť ruiny kláštora aj svojho života

„Na celom svete v rôznych dobách a kultúrach mali ľudia rituály, pri ktorých sa z dievčaťa stávala žena a z chlapca muž. Hlavne u mužov sa to vytratilo,“ hovorí do nočnej tmy Melios (29).

Spolu s ním a Vavríniusom (33) sedíme pri ohnisku (okrem čeloviek a hviezd jediný zdroj svetla) a strážime táborisko.

Poľná kuchyňa, pár vojenských stanov, latríny, provizórna sprcha – mini svet postavený a chránený uprostred lesov a lúk. Všetci spia – niektorí vonku, priamo na lúke pod tisíckami hviezd. Jedinými zvukmi sú tie z lesa – a šepot nášho rozhovoru. 

Možnosť dospieť
Melios hovorí o časoch, keď mladý človek musel ísť do sveta na skusy – a vrátil sa z nich ako zocelený muž. Alebo o povinnej vojenskej službe, ktorá plnila obdobnú funkciu.

„Chlapec tak našiel svoju hodnotu. Začal si vážiť sám seba. Až keď si chlap začne vážiť sám seba, môže sa začať starať aj o ostatných,“ uvažuje.

„Kapitalistický systém naháňa otcov tak rýchlo, že nemajú čas venovať sa svojim synom. Nemajú čas zobrať syna na tri dni do lesa s nožíkom, aby našiel svoju hodnotu, aby zistil, že to zvládne; že sa postará, že na to má.“ 

Oheň pohasína; Melios sa zdvíha, aby priložil, Vavrínius zatiaľ ďalej vyrezáva z dreva. 

Genius loci, duchovno, práca, spoločenstvo - štyri piliere, na ktorých stojí Katarínka. Snímka: Mária Bilá

„Aj preto veľa ľudí uteká k počítačovým hrám a snaží sa hrať na hrdinov. Človek má prázdne miesto, ktoré tak chce vyplniť, lebo okolie ho nedokáže akceptovať ako zrelého,“ vracia sa Melios k nám aj k téme. Plameň opäť pekne blčí.

„Je veľmi smutné, keď človek vidí dospelého chlapca – ak to tak môžem povedať -, ktorého mama pucuje, aby si dal čiapku. Ako si taký človek môže vážiť sám seba? A dovoliť, aby si ho vážili iní? Ako sa taký človek bude vedieť postarať o svoju rodinu? Aj preto sú mnohí mladí ľudia nešťastní.“

Melios vraj vníma, že veľa mužov v jeho okolí si neverí; že žijú zo dňa na deň a nedokážu sa ničoho stálejšieho uchopiť.

„Jeden zo spôsobov, ako sa z toho dostať, je ísť sem, na Katarínku. Človek tu dostáva zodpovednosť, povedzme v službe. Je to istým spôsobom možnosť, ako dospieť.“

Štyri piliere
„Žijeme tu v prírode, staráme sa o tábor, pracujeme - a spoznáš tu zakaždým plno fajn nových ľudí,“ objasňuje Vavrínius, pochádzajúci z neďalekej dediny. Katarínku navštevoval už ako malý chlapec; v časoch, keď ju ešte nikto neopravoval.

Dnes je „hlavným drábom“ – má zodpovednosť za prideľovanie prác v družine a dozor nad nimi. „Sú tu štyri piliere, ktoré nás ako ‚katarínkovcov' stále priťahujú. Genius loci, duchovno, práca, spoločenstvo.“

Na druhý deň všetko spomenuté máme možnosť zažiť s nimi. 

Je krásne zaspávať pod hviezdami – a pekné zobudiť sa bez nutnosti budíka a kontroly, aký je čas.

Stravuje sa tu päťkrát do dňa; účastníci majú vlastné ešusy. Snímka: Mária Bilá

Hoci v tábore sú len dve latríny, necítiť stres či nevraživosť typické pre ranné „boje“ o kúpeľňu. Naopak, od začiatku dňa panuje dobrá nálada.

Napríklad aj počas ranných chvál, ktoré v čase našej návštevy prebiehajú na lúke v okolí zrekonštruovanej veže. ‚Katarínkovci' sedia v kruhu a Laona prednáša svoju meditáciu. Nežnú, jemnú; jej slová ladia k rannému vánku a príjemne hladia pri srdci. 

A po spoločných raňajkách je čas na robotu. Slávnostné rúcho (na Katarínke sú ním vrecovinové habity) strieda pracovný odev a všetci idú na miesta svojich stanovíšť. 

Pri kláštore
Na lešení či v okolí kláštora pracujú chlapi, ale aj prekvapivo dosť žien. Napríklad útla Merebis (22), ktorá aktuálne vypĺňa štrbiny. V tejto družine je jedinou Češkou.

„Dostal sa ku mne náhodou klip, na ktorom bol letecký pohľad na Katarínku. Natoľko ma uchvátil, až som si povedala, že musím zistiť, čo to je a kde to je. Po nejakom čase som vypátrala, že je to Katarínka, a tak mi bolo jasné, čo budem robiť ďalšie prázdniny,“ spomína.

Napokon svoj pobyt pre školské povinnosti odložila, prvýkrát sem prišla až toto leto. Vraj sa veľmi tešila na dobu bez hodiniek a mobilu, lebo jej asociujú rôzne povinnosti a stres; vďaka ich absencii vraj nemusí myslieť na to, kto jej píše, koľko je hodín a čo by ešte mala urobiť.  

Obďaleč fúrikuje iná mladá žena, Sorenia (24).

„Vyskúšala som si už aj škárovanie, čo je fajn robota, lebo ma ako perfekcionistku bavilo sa s tým hrať. A predvčerom som tesala, lebo ma zaujal pohľad na chlapov, ako krešú, a tiež som si to chcela vyskúšať. Bolo to celkom náročné, aj sa mi najskôr smiali, akú mám techniku s tou sekerou, ale na druhý deň mi to už celkom išlo,“ usmieva sa.

Študentka veteriny o Katarínke počula od sestry. „Chce sem ísť už dva roky, ale nikdy nemá čas. Ja som si ho našla. Potrebovala som vypnúť. Sme tu oddelení od sveta a ak nevieš, koľko je hodín, je to úľava. Som skôr typ, ktorý znesie maximálne troch-štyroch ľudí naraz, ale ľudia tu sú milí, a aj keď sme rozdielni, cítim, že tu všetci spolu patríme.“

O chvíľu k Sorenii prichádza „vedúci pracoviska“ Akvínius (20). Treba ďalšiu maltu.

„Robíme ju takým spôsobom, akým sa robila kedysi: štyri žufane haseného vápna a štrk – lomový alebo riečny. V kláštore sa používal vtedy riečny, takže pri murovaní alebo škárovaní používame ten. Do kostola ide lomový. Trafiť správny pomer – to je chémia aj alchýmia.“

Pri pohľade na suverénneho muža by málokto tipol, že len minulý rok maturoval.

„Mal som dlhé leto, chcel som zažiť niečo nové, vyjsť z komfortnej zóny. Vedel som už dlhšie, že tu človek zažije prijatie, že ľudia sú otvorení a dá sa s nimi fajn pokecať. Páči sa mi príroda a to, že človek môže na dva týždne vypnúť, byť viac s Bohom aj ľuďmi,“ hodnotí. 

Pokoj a dobro
„Keď sa pozrieš okolo, všetko, čo je tu, sú ‚človekohodiny'; každý účastník sem dal niečo zo seba. Myslím si, že Boh to človeku vracia a napĺňa ho za to, že pracuje na Božom dome – fyzickom, ale aj na Božom dome spoločenstva, ktoré tvoríme,“ uvažuje Dianis (26), ktorá v reálnom svete pracuje ako cukrárka, a smeje sa, že „do istej miery je maltovanie tiež cukrárčina. V práci máme napríkad kotol, kde je cesto na 20 tort, a človek ho musí zdvihnúť“. 

Dnes ju stretáme pri archeologických vykopávkach v kostole. Krompáčuje, lopatuje, pár jej spoločníkov fúrikuje. Zamerali si sondu pri múre a vykopávajú hornú vrstvu sute, pod ktorou sa o chvíľu objaví vzácny nález - podlaha. 

"Katarínkovci" pomáhajú pri zrúcanine kostola. Snímka: Mária Bilá

Nezaháľa sa však ani v tábore, kde ostala denná služba a štyri „gazdinky“. Varí sa tu päťkrát do dňa, väčšinou na pieckach Terezke a Paralele.

„Mám na starosti smeti a zasypávanie latrín. Je to možno nepríjemné, ale potrebné, a človek si zvykne,“ vykladá nám Oria (26) počas šúpania zemiakov. Bola tu už aj minulý rok; rozhodla sa prísť znova, lebo ju to oslovilo a posunulo. „Katarínka má heslo ‚pokoj a dobro' – a ja tu oboje cítim.“ 

Ktovie, čo cíti Godrion (32), ktorý dostal za úlohu vykopať novú latrínu; prehlbuje ju však a zarovnáva jej steny s nasadením a pokorou. Tiež patrí k tým, ktorých oslovuje príroda, spoločenstvo, pomer práce a zábavy.

„Je to také zdravé prostredie,“ konštatuje. 

Miesto, kam sa vracia
Po obede nasleduje „šlofík“, voľný čas. Niektorí sa prechádzajú, iní spia, pár chalanov ho využije na pílenie dreva.

S niekoľkými dievčatami ideme k provizórnej sprche v potoku – aj keď hygienické pomery sú sťažené, darí sa im udržiavať sa, hoci viaceré poznamenávajú, že im na tom po pár dňoch vlastne prestalo záležať.

Ženskosť však v sebe nezaprú – poobede si navzájom pomáhajú česať sa a zapletať si vlasy, niektoré z nich aj v tábore nosia sukne. 

Po voľne všetkých čaká zábava v podobe voľnočasových aktivít, ktoré sú však pre účastníkov prekvapenie; preto sa o nich mimo Katarínky nehovorí a preto sa tu o nich nedočítate. Ak však máte na to vek a možnosť, odporúčame vám Katarínku zažiť osobne. 

Je dosť možné, že v nej veľa načerpáte a že z nej odídete s pocitom, ktorý by sa dal opísať poetickými slovami Biblie: „Áno, s radosťou vyjdete, budete vyvedení v pokoji. Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami“ (Iz 55, 12). 

A že tá radosť a pokoj vás ešte nejaký ten čas neopustia. 

Prečítajte si aj o nových objavoch na Katarínke.