Patrí do rodiny hrdinov

Patrí do rodiny hrdinov, ktorí nasadzujú svoje životy v prírode za záchranu tých, ktorí tam prišli hľadať oddych a pokoj. Ján Dubecký nám osobne porozprával o svojej duchovnej službe v „personálnej“ farnosti, ktorá nie je viazaná na územie, ale na ľudí, o ktorých sa stará. Sú to predovšetkým horskí záchranári, ich rodiny a príbuzní, ale tiež návštevníci hôr.

NETYPICKÁ FARNOSŤ

Farnosť patrí pod Ordinariát Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Janko tu slúži od jej vzniku. Rodák z Levoče na „faru“ do Demänovskej Doliny prišiel z poverenia biskupa Františka Rábeka. Predtým pôsobil ako kaplán v klasických farnostiach v Ružomberku a vo Vysokých Tatrách.

„Počas mojej kňazskej služby vo Vysokých Tatrách, ktoré patria pod Spišskú diecézu, mi dal nebohý biskup Štefan Sečka okrem klasickej kaplánskej služby ešte jednu špecializáciu,“ spomína Janko na začiatok pôsobenia medzi záchranármi a milovníkmi hôr. „Aby som sa venoval aj horským záchranárom.“

V Tatrách bolo vtedy aj veľa pietnych spomienok, požehnaní lán a iných aktivít, ktoré si vyžadovali priamu prítomnosť kňaza. „Na plný úväzok takejto špecifickej duchovnej služby som prešiel, keď vznikla táto farnosť.“

KOSTOL ZATIAĽ NENÁJDETE

Sídlom duchovného správcu záchranárov nie je klasická fara. Jeho domovom je nateraz Pastoračné centrum Piera Giorgia Frassatiho. Nenápadný objekt v chatovej zástavbe v Pavčinej Lehote s popisným číslom 321. Tu kaplán býva, slúži sväté omše, spovedá, organizuje duchovné obnovy a cvičenia, rodinné stretnutia, detské tábory či víkendovky pre mládež. Ale aj oddychuje po celodennej, niekedy veľmi náročnej službe.

Kostol zatiaľ vo farnosti nenájdete. „Čo sa týka svätých omší, slúžim ich pre domácich, verejnosť a turistov v budove obecného úradu v Demänovskej Doline,“ vysvetľuje kaplán. Na otázku, či je o ne záujem, odpovedá: „Chvála Bohu, o sväté omše je záujem. Nie sú to však veľké čísla. Keď sem príde tridsať ľudí v nedeľu a vo sviatok, je to slušné,“ konštatuje.

I keby však chcelo prísť viac ľudí, nemali by sa kde pomestiť. V hlavnej zimnej sezóne Jasná niekedy praská vo švíkoch, býva tu aj okolo osemtisíc ľudí. Preto v časti Lúčky na budúci rok na jar začnú stavať kostol. Ak Pán Boh dá, do dvoch rokov by mohol slúžiť svojmu účelu.   

CESTUJÚCI KAPLÁN

Kaplána Janka nemusíte stretnúť len v Jasnej, ale všade, kde sú strediská horskej záchrannej služby. Spolu ich je osem. Vo Vysokých Tatrách, Vrátnej doline, Západných Tatrách, Donovaloch či v Slovenskom raji. Za svojimi „ovečkami“ cestuje cez tri diecézy.

Horských záchranárov je na Slovensku približne 150 plus ďalší zamestnanci, ktorí patria pod horskú službu. „Snažím sa o individuálny prístup a byť pri nich čo najviac. Nie som zavretý na fare a nečakám, kedy kto príde. Treba k nim vyslovene vychádzať. Sám si robím program, kedy kam pôjdem, avšak snažím sa byť pravidelne v každom stredisku.“

Ako dobrovoľný záchranár však slúži vyslovene iba v Jasnej. „Keďže som zároveň aj zamestnanec HZS, často chodím do terénu. Od pondelka do piatka mám teda aj svoju ‚svetskú‘ prácu. Veľa aktivít je však práve cez víkend – krsty, svadby, posviacky, odpusty... takže som často na cestách.“

Mnohí z jeho zverencov, hoci sú neveriaci alebo iného vyznania, sa chcú len tak porozprávať, pýtajú si radu či povzbudenie. Je zároveň ich kolegom a pre mnohých i kamarátom. Možno aj preto naberú odvahu pýtať sa ho na ťažké a problémové veci skôr ako iného kňaza, ktorého nepoznajú.  

SLUŽBA V HORÁCH JE POSLANIE

Na službu v horách a medzi záchranármi sa vyslovene tešil, berie ju ako svoje poslanie. Hoci spočiatku netušil, čo všetko bude obnášať. Taký typ duchovnej služby dovtedy na Slovensku nebol. „Neboli tu žiadne zabehnuté chodníčky či návod, ako to mám robiť, takže som skúšal, ako môžem byť osožný a nápomocný, hľadal som si cestičky.“

Veľkým Jankovým vzorom bol duchovný otec Jozef Hurton, ktorý takmer celý život prežil v talianskom stredisku Sulden. V tej oblasti zakladal dobrovoľnú horskú službu a vedúcim horských záchranárov bol tridsať rokov. „Službu záchranára a kňaza vedel veľmi dobre spojiť. Na krátkom zaškolení som bol práve u neho,“ spomína.

Nadriadení si Janka na osobitnú duchovnú pastoráciu, ktorá je pre neho láskou a radosťou zároveň, nevybrali náhodou. Odmalička mal rád hory a prírodu. Riadi sa heslom: Hory obdivujem, ľudí milujem. 

„Pobyt a služba v horách má pre mňa aj výchovný a formačný charakter. Je to priestor, kde sa človek neraz musí zaprieť. Niekedy je tu horúco, niekedy zima, nezriedka príde únava. Aj ja mám občas chvíle, že sa mi tam nechce. Napokon sa premôžem  a často práve vtedy príde niekto na spoveď alebo sa porozprávať. Tomu človeku sa uľaví a ja si poviem, ako dobre, že som sa premohol.“

Hory si vyžadujú aj fyzickú kondíciu, preto pravidelne športuje, a keď môže, zúčastňuje sa aj na precvičení a kondičných previerkach ako každý záchranár.

Ján Dubecký si nedávno splnil svoj veľký sen. V septembri sa vrátil z hory Manaslu, z osemtisícovky v Himalájach. Vybral sa na ňu spolu s ďalšími troma kňazmi Jánom Bystrianskym, Liborom Marekom a Petrom Dubovským.

VIANOCE V SLUŽBE

Vianoce sú pre kňaza špecifické obdobie. Keďže Janko na „fare“ nemá spolubrata, rád zájde, pokiaľ to okolnosti dovolia, na štedrú večeru domov - k rodičom do Levoče. O dve-tri hodiny je už zväčša naspäť, aby mohol slúžiť polnočnú svätú omšu v Jasnej, kam ho Boh a predstavení poslali. A venovať sa poslaniu, ktoré ho napĺňa. Ale presný počet ľudí, ktorých pomohol zniesť z výšok, nepozná...