Tisícročné opátstvo s vôňou levandule

Len dve desiatky kilometrov južne od mesta Győr, na vrchu, ktorý miestni odnepamäti nazývali Svätá hora, sa do okolia majestátne týči slávny kláštor benediktínov.

S neprehliadnuteľnou 55 metrov vysokou kupolovitou vežou a mohutnými chrámovými stavbami príťažlivo dominuje okolitej panoráme.

Dá sa sem odbočiť jednoducho autom z hlavnej cesty a spraviť si zastávku povedzme cestou na Balaton. Alebo si vyšliapať kopec na dvoch kolesách.

Veď Pannonhalma patrí medzi zastavenia posvätných miest SacraVelo – siete cezhraničných pútnických cyklotrás.

A aj keď je pohľad na opátstvo spod Svätej hory ohromujúci, netreba sa báť. V tunajšom rovinatom kraji potrebujeme výstupom prekonať sotva tristo výškových metrov.

KRESŤANSTVO MEDZI POHANMI

Podľa legendy tu nad krajom starodávnej rímskej provincie Pannónia – dnes Vrchu svätého Martina – objavili misionári z okruhu pražského biskupa Vojtecha modlitebňu svätého Martina.

Tradícia vraví, že jeho rodisko leží len neďaleko v dnešnom Szombathelyi, dávnovekej Savarii. Jedna z domnienok hovorí aj o tom, že na svet prišiel priamo na úpätí Svätého vrchu.

Benediktínov blízkych biskupovi Vojtechovi sem z Břevnovského kláštora v roku 996 prizval uhorský knieža Gejza. Vtedy už obrátený na katolícku vieru dal pokrstiť aj svojho syna Vajka.

Viaceré pramene uvádzajú, že sviatosť krstu a  birmovania Gejzovmu synovi vysluhoval v Ostrihome sám svätý Vojtech. On mu dal aj meno Štefan.

Gejza krátko nato zomrel, no jeho želanie, aby sa kresťanská viera šírila medzi staromaďarskými pohanmi, začali benediktíni postupne napĺňať. Usadili sa na Svätej hore a na počesť svätého Martina z Tours tam založili kláštor.

V ranogotickej bazilike postavenej v 13. storočí sa návštevníci môžu pridať k denným modlitbám aj večernej svätej omši. Snímka: Erika Litváková

OPÁTSTVO S PRIVILÉGIAMI

Podľa vzoru svojho otca sa prvý uhorský kráľ Štefan stal horlivým šíriteľom kresťanstva. Potom, čo sa mu na orodovanie u svätého Martina podarilo zlomiť vzburu veľmožov, ktorí sa nechceli vzdať pohanstva a s ním spojeného mnohoženstva a lúpežného spôsobu života, dal benediktínom v roku 1002 vysvätiť na vrchu kostol.

V  zakladajúcej listine udelil kláštoru významné práva a privilégiá a štedro rehoľu podporoval. Rozvoj kláštora zabezpečili veľkorysé výsady podobné tým, aké malo opátstvo v Montecassine, kde najvýznamnejší stredoveký kláštor všetkých benediktínov v 6. storočí zakladal duchovný otec rehole Benedikt z Nursie.

Rovnako, ako boli mnísi úspešní v kristianizácii, darilo sa im upevňovať a rozširovať aj význam miesta v Pannonhalme.

Chrám a kláštor sa postupne stali nielen oporou kresťanstva v stredovekej Európe na východ od Dunaja, ale jeho mohutné múry opakovane slúžili aj ako pevnosť v nepokojných časoch.

Klasicistická veža s kupolou je dnes najvýraznejšou stavebnou dominantou spomedzi stavieb kláštora. Snímka: Erika Litváková

HARMÓNIA SLOHOV A BAZILIKA

Až na zopár desaťročí počas tureckej hrozby v 16. storočí a po reformách Jozefa II. medzi rokmi 1786 až 1802 bol kláštor nepretržite obývaný rehoľníkmi.

O viac než tisícročnej histórii tak svedčia aj stopy striedajúcich sa slohov, harmonicky pospájaných a čitateľných na stavbách chrámového komplexu, ako aj umelecké skvosty, ktoré ich zdobia.

Najvýznamnejšia stavba kláštorného areálu je hlavný chrám – bazilika, zasvätená, ako inak, svätému Martinovi.

Trojloďová stavba vznikla pôvodne v ranogotickom slohu začiatkom 13. storočia, no dolný kostol s kryptou má ešte románske základy.

Tu dnes benediktíni uchovávajú relikvie patróna kostola. Súčasne s dómom bol vystavaný aj dodnes zachovaný a cenný ambit otvorený do nádvoria.

Klenbová chodba s gotickými oknami a vitrážami obkolesuje nádvorie s rajskou záhradou a tvorí tak srdce kláštora. Bazilika je v poradí tretí chrám opátstva a jediný plne zachovaný do súčasnosti.

Vysvätili ju za prítomnosti Ondreja II. v roku 1224 a neskôr bola za panovania kráľa Mateja v 15. storočí prestavaná, čím získala neskorogotické aj renesančné prvky najmä v sochárskej výzdobe.

Dnes chrám okrem histórie dýcha aj moderným minimalizmom. Posledná prestavba sa uskutočnila v  roku 2012.

Britskému architektovi Johnovi Pawsonovi sa podarilo vrátiť sakrálnemu priestoru povznášajúcu stavebnú čistotu a  v  jednoduchosti tak upriamiť pozornosť na duchovný rozmer.

Knižnica v Pannonhalme patrí k najväčším cirkevným knižniciam v Európe. Snímka: Erika Litváková

PORTÁL Z MRAMORU AJ GRAFITY

Pri návšteve Pannonhalmy sa oplatí vziať do rúk informačnú brožúrku, započúvať sa do výkladu audiosprievodcu alebo sa nechať viesť školeným personálom.

Historické súvislosti a rôzne faktické detaily totiž obsahujú mnoho obohacujúcich zaujímavostí. K  ozdobám chrámu patrí napríklad aj jeho južná brána, cez ktorú sa do kostola vchádza priamo z krížovej chodby.

Oblúkový ustupujúci portál Porta Speciosa bol vystavaný na mieste skoršieho vchodu na začiatku 13. storočia. Ide o sochársky bohato zdobený klennot z červeného mramoru.

Brána predstavujúca hranicu medzi svetským a posvätným je nádherná. Je ťažké si predstaviť, že by človek cez ňu vkročil bez bázne voči Bohu. Zaujímavosťou odkrytou pri rekonštrukčných prácach sú dobové „grafity“.

Ktosi sem v roku 1578 vyryl svoje meno aj s letopočtom. Bolo to v čase tureckých nájazdov, keď v  kláštore pobývali najmä vojaci.

Mramor schodov vedúcich k bráne svedčí však aj o časoch ešte dávnejších. Do Božieho domu sa tu vchádza schodmi, na ktorých pri pozornejšom pohľade môžeme objaviť niekoľko miliónov rokov staré skameneliny ulitníkov.

BOHATSTVO UKRYTÉ V KNIHÁCH

Aby bol výpočet slohov úplný, nemôžeme obísť barokový refektár s bohatou výmaľbou a klasicistickú knižnicu.

Kým refektár slúži svojim účelom aj dnes a jedáleň bratov benediktínov preto nie je verejnosti bežne prístupná, v knižnici môžeme obdivovať tie najkrajšie a  najhodnotnejšie kúsky jednej z najväčších cirkevných knižných zbierok na svete.

Keď svätý Ladislav, uhorský kráľ, zvolal do Pannonhalmy v roku 1077 snem a dal spísať všetky cennosti, písomnosti a poklady nachádzajúce sa v opátstve, zbierka knižných zväzkov a  kódexov pozostávala z nie viac ako 80 kusov.

Dnes ich je tu v arciopátstve bezmála štyristotisíc. Už v prvej polovici 19. storočia si preto knižničný fond benediktínov vyžiadal samostatnú prístavbu. Nájdeme tu Bibliu z 13. storočia, cenné inkunábuly – prvotlače z 15. a 16. storočia aj bohatý listinný archív.

Maďari si však najviac cenia zakladajúcu listinu opátstva z roku 1001 (presnejšie, jej hodnovernú kópiu zo 14. storočia) a najmä originál zakladajúcej listiny ďalšieho benediktínskeho opátstva v Tihanyi pri Balatone z roku 1055.

Tento dokument je považovaný za najstaršiu listinu, ktorá obsahuje prvky zápisu v maďarčine. Súčasne je to aj najstaršia pamiatka ugrofínskych jazykov.

Okrem stálej expozície tam nájdeme aj dočasnú výstavu z knižných, listinných a iných muzeálnych exponátov, ktoré spája téma pútí a pútnictva.

Pod názvom Semitae in corde eius – citátu z 84. žalmu – „Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť“ ponúka zamyslenie nad tradíciou pútnictva. Vystavené historické predmety a dokumenty môžu poslúžiť aj ako inšpirácia na vlastné putovanie.

Cez zdobený vstupný portál Porta speciosa vchádzali benediktíni do chrámu priamo z kláštornej chodby. Snímka: Erika Litváková

MODLI SA A PRACUJ A ŠTUDUJ

Arciopátstvo v Pannonhalme však nevydáva iba historické svedectvo. Benediktíni tu dodnes žijú podľa pravidiel regule svätého Benedikta a svoje dni skloňujú podľa vzoru Ora et labora et lege – Modli sa a pracuj a študuj.

Kláštor je domov komunity asi štyridsiatich mníchov a pod patronátom majú prestížne gymnázium a dva sociálne domovy, z toho jeden v Šoproni.

Zamestnávajú aj stovky miestnych, keďže k tradíciám kláštora patrí tiež dorábanie vína a s ním spojená starostlivosť o vinice a prevádzka vínnych pivníc.

PRVÁ UHORSKÁ ZÁHRADA

Na juhovýchodnom svahu kopca sa rozprestiera arborétum, ktorého príbeh siaha až do obdobia vzniku opátstva a je tiež považované za prvú uhorskú záhradu.

Napokon, podľa vzoru benediktínskych záhrad s okrasnými, úžitkovými i liečivými bylinami vznikali prvé záhrady už v stredoveku.

Na rozlohe 25 hektárov tu môžeme obdivovať vyše tisíc druhov rôznych stromov a porastov, z ktorých mnohé boli dovezené až z Japonska, Číny či zo Severnej Ameriky.

Na slávu Božiu a jeho stvorenstva sa tu z korún stromov ozýva spev viac než 150 druhov vtákov. Na ďalších viac ako piatich hektároch sa okrem rôznych iných liečiviek povedľa arboréta pestuje levanduľa a u návštevníkov bývajú obzvlášť obľúbené levanduľové dni spojené so samozberom.

Benediktíni sa venujú aj príprave rôznych esencií, silíc a bylinných produktov, ktoré sú pre svoju kvalitu čoraz obľúbenejšie. Celý postup spracovania bylín môžeme sledovať v múzeu vôní.

K tisícročnému výročiu opátstva v roku 1996 navštívil Pannonhalmu Ján Pavol II. a kláštor aj s priľahlým arborétom bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Je zrejmé, že tunajšie spoločenstvo to vníma aj ako záväzok podeliť sa o jeho hodnoty a krásu s tými, ktorí sa rozhodnú ho navštíviť.

Fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.