S Viliamom Dobiášom sa učíme poskytnúť prvú pomoc (2)

Keď sa človeku niečo stane a nereaguje na oslovenie, je v bezvedomí. Treba zistiť, či dýcha. Zakloním mu hlavu, aby mal priechodné dýchacie cesty. Priložím ucho k jeho ústam a počúvam, či dýcha, či cítim prúd vydychovaného vzduchu. Pritom bočným pohľadom pozerám na hrudník, či sa dvíha. Ak áno, dýcha.

Tu je prvá pomoc stabilizovaná poloha. (obr. 1) Keď je človek v bezvedomí a nedýcha, znamená to zastavenie krvného obehu. Treba ho čím skôr začať oživovať – resuscitovať. (obr. 2) Pri prvej aj druhej situácii hneď voláme na tiesňovú linku.

Snímka: Erika Litváková

Človeku, ktorý je v bezvedomí a dýcha, poskytnem prvú pomoc tak, že ho uložím do stabilizovanej polohy na boku, aby neprišlo k zatečeniu žalúdočného obsahu do dýchacích ciest a k zaduseniu.

Kľaknem si vedľa hrudníka, bližšiu ruku mu dám do upaženia, vzdialenejšiu priložím krížom cez hrudník k tvári. Vzdialenejšiu nohu mu pokrčím v kolene. Chytím pacienta za bok a plece a otočím ho smerom k sebe do stabilizovanej polohy tak, aby jeho telo prekonalo ťažisko.

Na záver mu zakloním hlavu, aby boli priechodné dýchacie cesty.

Snímka: Erika Litváková

Začínam resuscitovať v strede hrudníka. Hranou dlane na hrudnú kosť, vystreté ruky, kolmo nadol zamknuté lakte. Rýchlosťou 100 až 120 za minútu začínam stláčať u dospelého šesť centimetrov do hĺbky 30-krát.

Po 30 stlačeniach zakloním pacientovi hlavu, upchám mu nos a urobím 2 vdychy tak, aby som videl, že sa nadvihuje hrudník. A po dvoch vdychoch zase tridsať stlačení hrudníka. Vdych musí trvať minimálne jednu sekundu a vdychujem toľko, aby som videl, že sa začína nadvihovať hrudník.

Len čo sa hrudník pohne, vdych je dostatočne hlboký.