Boromejky skladajú aj sľub milosrdenstva

Môžete nám na úvod priblížiť vznik a históriu Kongregácie milosrdných sestier svätého Karola Boromejského?
Vznikla v polovici 17. storočia vo Francúzsku, v lotrinskom meste Nancy. Po tridsaťročnej vojne bolo veľa chudobných, biednych a nakazených morom. Istý mladý advokát Jozef Chauvenel sa ich ujal, nakazil sa však od tých, ktorých ošetroval.

Pred svojou smrťou vo veku 31 rokov požiadal svojho otca Emanuela, aby založil ústav lásky k blížnym. To sa stalo 18. júna 1652, keď päť žien začalo žiť v Dome milosrdenstva pod názvom Služobnice Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa.

O desať rokov Emanuel Chauvenel presťahoval sestry do iného domu, nazývaného U svätého Karola, lebo pred ním stála socha svätého Karola Boromejského.

Odvtedy ľudia začínajú naše sestry volať Milosrdnými sestrami svätého Karola Boromejského. 

Teda môžeme povedať, že rehoľné sestry sa venovali už v začiatkoch najmä starostlivosti o chorých a trpiacich?
Áno, v začiatkoch ošetrovali chorých v ich domácnostiach; postupne, keď sa rozširoval počet sestier, začali sa venovať aj ošetrovaniu v nemocniciach a taktiež neskôr vyučovaniu v školách či pôsobeniu v materských školách. 

Rehoľa sa rozšírila z Francúzska a Nemecka do ďalších krajín Európy, ale aj do Ázie, Latinskej Ameriky a do misijných oblastí Afriky. Čo je jej charizmou a hlavným poslaním, ktoré je spoločné pre všetky krajiny, kde pôsobí?
Charizmou boromejok je v kontemplácii žité milosrdenstvo.

Každá sestra prijala osobitné povolanie a Božie milosrdenstvo, ktoré sa snaží rozdávať a preukazovať ľuďom, ku ktorým je poslaná.

Zvláštnym spôsobom je to vyjadrené v sľube milosrdenstva, ktorý sestry boromejky skladajú popri sľuboch čistoty, chudoby a poslušnosti. 

Aká je história tejto rehole na Slovensku? 
Po vzniku Československa bola založená komunita na území Slovenska v Piešťanoch v roku 1925. V komunite žilo sedem sestier. Vo vile Klein, ktorú kongregácia zakúpila, sa starali nielen o sestry boromejky, ale aj o sestry z ostatných spoločenstiev, ktoré potrebovali kúpeľnú liečbu.

Ďalším pôsobiskom bola detská opatrovňa, ako sa v tých časoch nazývala materská škola na Štefánikovej ulici. Sestry tiež vyučovali náboženstvo a starali sa o kňazov v kúpeľnom dome vila Ivánka.

Ich pôsobenie bolo násilne ukončené v auguste 1950, keď boli internované do Beckova.

Odvezené boli aj sestry, ktoré boli v Piešťanoch na liečení. Trvalo asi rok, pokým tieto sestry boli po mnohých urgenciách generálnej predstavenej prepustené.

Ako to bolo s rehoľou po zmene režimu v roku 1948? 
Akcia R násilne zasiahla do pôsobenia všetkých ženských rehoľných spoločenstiev. Naše sestry, ktoré pôsobili prevažne ako zdravotné sestry v nemocniciach a ďalších zdravotníckych či sociálnych zariadeniach alebo ako učiteľky v školách, vyviezli do pohraničia, kde museli pracovať v textilných továrňach.

Neskôr im bolo umožnené pracovať v domovoch dôchodcov alebo v ústavoch sociálnej starostlivosti pre deti aj dospelých. Bolo znemožnené prijímanie dorastu. Až v dobe Pražskej jari boli prijaté do kongregácie nové sestry - niektoré čakali dlhú dobu na vstup.

Od roku 1971, keď znova nastal zákaz prijímania dorastu až do roku 1989, bolo do kongregácie prijatých asi 50 sestier vďaka odvahe generálnej predstavenej matky Vojtechy Hasmandovej, ktorá ich tajne prijímala aj napriek tomu, že bola osem rokov väznená.

Matka Vojtecha sa snažila o solídnu formáciu a štúdium mladých sestier, pričinila sa so spolusestrami o rozširovanie a poznanie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.

Zomrela 21. januára 1988 v Znojme-Hradišti. V súčasnej dobe prebieha proces jej blahorečenia, ktorý je v poslednej fáze – čaká sa na uznanie zázraku na jej príhovor.

K čomu vás denne táto rehoľa inšpiruje a pozýva?
Po rokoch si uvedomujem, ako ma Božia prozreteľnosť viedla. V dobe totality sme nemali veľké možnosti poznávať a rozlišovať medzi rôznymi spoločenstvami.

Vďaka matke Vojteche a ďalším sestrám, ktoré mňa aj ďalšie dievčatá s láskou prijali a viedli, ale aj upozorňovali na chyby a nedostatky, a vďaka neustálej otvorenosti sestier voči Božím aj ľudským výzvam som rada, že žijem v našom spoločenstve.

Úspešný život nie je o tom, že sa nám neustále darí, ale že ideme cestou, ktorú nám pripravil Pán.

Spoločenstvo ľudí, aj zasvätených, nemusí byť super tým, že vyniká v každom ohľade, ale v tom, že jednotliví členovia si dokážu odpustiť a ísť ďalej.

Možno budú tento rozhovor čítať aj dievčatá, ktoré uvažujú o zasvätenom živote. Čo by ste im chceli povedať?
Milé dievčatá, nebojte sa hľadať svoje povolanie.

Ak neviete ako ďalej, hľadajte odpovede na otázky v modlitbe, duchovných cvičeniach, v rozhovoroch s kňazmi a zasvätenými, poraďte sa s múdrymi a skúsenými ľuďmi.

A keď svoje povolanie spoznáte, s odvahou a dôverou v Božiu pomoc choďte po tejto ceste. Prajem vám, aby ste na tejto ceste boli šťastné.