Nasýtiť si dušu raz do roka je málo

Od čoho sa odraziť, keď sa chceme zamýšľať nad historickým vývojom svätého prijímania v Cirkvi?

Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je prameň a vrchol celého kresťanského života. V  dokumente Presbyterorum ordinis sa píše, že najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi – samotného Krista, ktorý dáva ľuďom život. Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie jeho nesmiernej lásky. Skutky apoštolov hovoria: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách... Ak nás zaujíma, ako prijímali Eucharistiu kresťania v histórii, dá sa hovoriť o štyroch obdobiach: budovaní eucharistického spoločenstva, jeho uvoľňovaní, strnulosti liturgie a oživení liturgického zhromaždenia.

Ako to bolo v prvopočiatkoch Cirkvi?

V prvom storočí ide o eucharistickú hostinu. Hody lásky, čiže agapé, sú už známe koncom 2. storočia. V 2. až 6. storočí hovoríme o eucharistickom zhromaždení. Svätý Justín v roku 150 píše, že prijímanie podávajú prítomní diakoni a veriaci zostávajú na svojich miestach. U Hypolita Rímskeho je pozorovaný ďalší vývoj: ľud pristupuje na prijímanie v sprievode a  pritom spieva ďakovný chválospev. Tu vidíme jednotu liturgického spoločenstva. Ľud prináša obetné dary, prijíma ich ako telo a krv Pána Ježiša. Jednote neprekáža ani jazyk, liturgia sa koná grécky, teda v ľudovom jazyku, aj v Ríme. Podieľajú sa na nej všetci – biskup, kňazi, diakoni aj Boží ľud. Je voľne improvizovaná, ešte nie sú liturgické knihy. Sväté prijímanie sa koná dvoma spôsobmi – buď diakoni prinášajú Eucharistiu a ľud prijíma postojačky na ruku, alebo ľudia prichádzajú k oltáru a prijímajú na ruku tak, že vytvoria trón ľavou rukou a pravou prijmú.

Čo znamenalo obdobie uvoľňovania eucharistického spoločenstva?

Od 8. storočia sa začala jednota cirkevného spoločenstva postupne narúšať. V 10. storočí sa otočil oltár k stene, zrušili sa spoločné modlitby veriacich a v 11. storočí aj obetný sprievod. Začal sa používať nekvasený chlieb, lebo Ježiš taký použil pri Poslednej večeri. Začali sa súkromné sväté omše kňazov bez účasti ľudu, ktoré viedli k vzniku misála. Bohoslužobný jazyk – latinčina, ktorá sa stala úradným jazykom, bol ľuďom nezrozumiteľný. Tak vznikla dvojkoľajnosť liturgie: kňazi konali latinskú liturgiu vo svätyni a ľud Boží sa sám modlil svoje modlitby o utrpení Pána, koncom stredoveku ruženec, a spieval nábožné piesne oddelený od oltára mrežou.

Tak vlastne ľudia prestali prijímať Eucharistiu, len sa jej klaňali a adorovali...

Preto Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 ustanovil príkaz aspoň raz do roka prijať Eucharistiu. Ľud chcel premenenú hostiu aspoň vidieť, tak sa v 13. storočí ustanovilo vo svätej omši pozdvihovanie. Ľudia prechádzali od kostola ku kostolu, aby boli účastní pozdvihovania. Mikuláš Kusánsky, nemecký kardinál, v roku 1450 upozorňoval, že Eucharistia bola ustanovená na prijímanie a nie na pozeranie. V 13. storočí sa upustilo od prijímania z kalicha, prijímali len pod jedným spôsobom a pokľačiačky, na jazyk pri mreži, ktorá oddeľovala ľud od klerikov.

Ako charakterizovať obdobie strnulosti liturgie?

Môžeme si pomôcť opisom Josefa Bradáča. Reformácia zvolila radikálnu cestu, zlomila chrbtovú kosť liturgie, poprela obetný charakter svätej omše aj sviatosti. „Lekári“ Tridentského koncilu vložili zlomenú chrbtovú kosť do sadrového panciera. Ranená chrbtica sa pod sadrovým obväzom síce uzdravila, ale znehybnela a zostala tak štyristo rokov. Pápež Pius V. v roku 1545 dosiahol obnovou Rímskeho misála obnovu liturgie, zbavil ju všetkých prebujnených stredovekých foriem. Tridentský koncil (1545 – 1563) zjednotil chaotický stav liturgie, ponechal však nezrozumiteľnú reč a nariadeným misálom viedol liturgiu k uniformite. Ostalo prijímanie kľačiačky na jazyk, tiež mreže, ktoré oddeľovali klerikov od laikov. Nepriviedol liturgiu k eucharistickému zhromaždeniu Božieho ľudu. Svätý Pius X. potom vydal dekréty o včasnom a častom prijímaní, kde určil, že keď dieťa rozlišuje medzi Eucharistiou a obyčajným chlebom, má prijať Oltárnu sviatosť. Cirkev sa aj v tejto dobe snažila pozývať veriacich častejšie na prijímanie, nielen raz do roka.

Spája sa oživenie liturgického zhromaždenia s Druhým vatikánskym koncilom?

Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii, ktorú 4. decembra 1963 schválilo 2 151 biskupov celého sveta, keď boli proti iba štyri hlasy, priniesla obnovu liturgického zhromaždenia. Liturgia sa tak vrátila do 7. storočia, na koniec kresťanského staroveku, keď bolo celé liturgické zhromaždenie jednotné. Koncil priniesol tiež koncelebráciu kňazov, čím sa vytvára i bratské spoločenstvo duchovných. Umožnil aj prijímanie na ruku, v sprievode alebo príchodom diakona k prijímajúcim. Koncil tiež povolil prijímanie pod oboma spôsobmi v presne určených prípadoch.

Ako sa v histórii nazeralo na prijímanie u detí?

Deti boli v Cirkvi krstené od prvopočiatkov. Máme zmienku vo Svätom písme, že apoštoli pokrstili nielen otca a matku rodiny, ale „celý dom“. Pri vstupe do Cirkvi sa prijímali všetky tri iniciačné sviatosti: krst, Eucharistia, birmovanie. Aj deti prijímali Eucharistiu a birmovanie pri krste. Rímska cirkev oddelila dve sviatosti, aby sa pokrstení vzdelali pred ich prijatím – pred prvým prijatím Eucharistie, keď už dieťa rozlišuje Eucharistiu od chleba, a pred birmovkou, ktorá sa prijíma vo veku dospievania. Bol to katechumenát po krste. Toto nadobudnutie poznania a dosiahnutie osobnej viery považuje Cirkev za potrebné. Byzantská cirkev prechádzala iným vývojom. Tiež prijímajú pri krste všetky tri iniciačné sviatosti a zachovali to aj pri krste detí. Udeľujú pri ňom aj Eucharistiu a birmovanie, až následne vychovávajú deti vo viere. Preto prinášajú na prijímanie aj malé deti.

Prechádzal vývojom aj eucharistický pôst?

V minulosti trval od polnoci až do svätého prijímania, preto boli omše len dopoludnia, nie večer. Tiež prvoprijímajúce deti dostali na fare hneď po svätej omši raňajky, aby neboli hladné. Neskôr sa pôst zmenšil na tri hodiny, potom úpravou len na jednu hodinu. Zachovávaný je z úcty k Eucharistii.

Prijať telo Kristovo možno len v stave bez ťažkých hriechov. Pri rozprávaní o Eucharistii teda treba spomenúť aj svätú spoveď.

V učení apoštolov Didaché z konca 1. storočia čítame: „V deň Pána sa schádzajte a lámte chlieb so vzdávaním vďaky. Najprv sa však vyznajte z hriechov, aby vaša obeta bola čistá. Nech sa k vám nepripojí nikto, kto chová k niekomu nepriateľstvo, ale nech sa najprv zmieri, aby ste nepoškvrnili svoju obetu.“ Prijímanie Eucharistie si teda vyžaduje čisté svedomie. Ťažké hriechy treba vyznať v spovedi, ľahké oľutovať, to platí i dnes.

V súčasnosti teda máme oveľa ľahší prístup k svätému prijímaniu. Stále je však dosť veriacich, ktorí k nemu pristupujú zriedka. Zabúdame na jeho účinky?

V tejto pokoncilovej dobe máme možnosť živiť sa Eucharistiou nielen raz do roka, ale každý deň. Cirkev síce ponechala príkaz aspoň raz do roka sa vyspovedať a prijať Oltárnu sviatosť, lenže to je minimum. Ktosi sa ma opýtal, ako často má chodiť na svätú omšu, veď Ježiš slávil Poslednú večeru počas svojho života na zemi len raz. Odvetil som, že nemá pravdu, aj po zmŕtvychvstaní slávil Eucharistiu s apoštolmi. Opýtal som sa ho: Koľkokrát do roka sa naješ? Odpovedal, že každý deň. Tak by si mal aj svoju dušu kŕmiť každý deň, dodal som. Je pravda, že mnohí mladí nás starších, ktorí sme si zvykli na minimum, teda raz do roka, zahanbujú.

Vzorom pre mladých môže byť Carlo Acutis, blahorečený v roku 2020. Ukázal, že aj v modernom svete úcta k Eucharistii môže byť príťažlivá. Ako vnímate odkaz jeho krátkeho života?

Bol to tínedžer, ktorý zasvätil svoj mladý život zmapovaniu eucharistických zázrakov sveta, usporiadal o nich výstavu a Pán si ho privinul k sebe v roku 2006. Bol nadaný v počítačoch. Každý deň bol na svätej omši i adorácii a zdôrazňoval: „Keď sa obrátite k slnku, opálite sa, ale keď stojíte pred eucharistickým Ježišom, stanete sa svätými.“ Hovoril tiež toto: „Eucharistia je diaľnica do neba. Ako to, že sú také zástupy na rockové koncerty, ale žiadne fronty za Ježišom v Eucharistii? Keby ľudia vedeli, o čo prichádzajú, boli by kostoly preplnené na prasknutie.“

Aká má byť pravá úcta katolíka k Eucharistii?

Ján Pavol II. v  roku 2003 vydal encykliku Ecclesia de Eucharistia, Cirkev žije z  Eucharistie. Tam napísal, že Eucharistia je dar par excellence. Z tohto daru Cirkev žije, je to najcennejšie, čo máme. Ak ho kresťania prijímajú, budú žiť naveky v nebi.