Celý život hľadáme vôňu Boha

Priblížte nám, čo robíte v Betleheme.

Pôsobím v Jasliach Svätej rodiny, v takzvanom detskom domove. Starám sa o opustené a nájdené deti. Toto zariadenie patrí Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul v provincii Blízky východ. Sme tu tri sestry, dve z Libanonu a ja zo Slovenska. V tejto oblasti dominuje arabská kultúra.

Pre moslimov sú široké rodinné väzby veľmi dôležité, aj keď v nich žena v porovnaní s mužom nemá príliš veľkú hodnotu. Dievčatá i mladé ženy sú často obeťami násilia. Ak otehotnejú, hrozí im často smrť. Ak sa nájde niekto, kto tejto žene pomôže, tak tajne porodí v našej nemocnici.

Keďže tu neexistuje status slobodnej matky, žena je nútená vzdať sa svojho dieťaťa. Robí sa to diskrétne, aby sa neohrozil jej život. Veľmi často sa tiež stáva, že tieto dievčatá tajne porodia doma a bábätko si nájdeme pred dverami v taške alebo na ulici.

Koľko a aké veľké deti máte na starosti?

Máme tu približne 50 detí od narodenia až do šesť rokov.

Vnímate starostlivosť o deti ako formu duchovného materstva?

Určite áno. Pán ma obdaroval krásnym duchovným materstvom, ktoré ale tiež prešlo dozrievaním. Starám sa o deti, ktoré nemajú nikoho. Sú opustené a často traumatizované. Deti si vyžadujú veľkú pozornosť a rýchlo sa citovo naviažu. Sú hladné po láske.

Na jednej strane prežívam veľkú radosť z toho, keď počujem ich prvé slová a vidím prvé kroky, ktoré urobia. Na druhej strane treba prijať aj bolesť a zmieriť sa s tým, že keď od nás odchádzajú, tak ich už nikdy neuvidím, neobjímem.

Sr. Františka Lukačková, DKL (1967), do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul vstúpila v roku 1989. Snímka: archív FL

Čo ste si za ten čas pri tejto službe uvedomili, čo vás naučila?

Naučila ma veľkej pokore. Prijať vlastné obmedzenia, situáciu, úplne inú kultúru a najmä ma naučila odovzdanosti Pánovi. Dôverovať mu, že to má v rukách.

Staráte sa o moslimské deti. Môžu si ich osvojiť len moslimovia?

Tým, že sa narodia v Palestíne, automaticky sa považujú za deti štátu a aj islamského náboženstva. Z tohto dôvodu si ich nemôžu osvojiť kresťania.

Je záujem o adopcie?

Áno. Aj v Palestíne je veľa bezdetných moslimských rodín, ktoré majú záujem osvojiť si dieťa. Žiaľ, tento proces je zdĺhavý a bez hlbšej prípravy. Štát určuje rodine, ktoré dieťa si môže osvojiť.

Rozhodnutie však zostáva na potenciálnych rodičoch. Z tohto dôvodu sa preto stáva, že niektoré deti sú opakovane odmietnuté viacerými rodinami. Ak si dieťa do šiestich rokov nikto neosvojí, odchádza potom do iného zariadenia.

Pre vás sú to deti s menami a s konkrétnymi osudmi. Sú medzi nimi také, ktoré vám, ako sa povie, zostanú navždy v srdci?

Áno. Úplne prvé boli dievčatá trojčatá, ktoré si napokon zobrala vlastná rodina. Ďalšie dievčatá dvojčatá boli viackrát odmietnuté rodinami. Bolo to pre mňa bolestné a prežívala som to ako vlastné odmietnutie.

Pamätám si, ako som po každom takom odmietnutí plakala v kaplnke aj s výčitkou, že Pane Ježišu, veď ty si povedal, že sa postaráš o siroty a vdovy. Tak sa mi aj o ne postaraj.

Bolo to dlhé čakanie. Až keď mali tri roky, osvojila si ich jedna pani. Do konca života budem ďakovať Bohu za túto odvážnu ženu, ktorá mala v srdci toľko lásky. Aj keď ich už neuvidím a neobjímem, viem, že takto majú šancu na plnohodnotný život, a verím, že aj na krajšiu budúcnosť.

Nemali ste niekedy v sebe pocit bezmocnosti?

Áno, a je to prirodzené, pretože človek má tendenciu zachraňovať. Pocit bezmocnosti zažívam najmä vtedy, keď vidím, ako deti vnútorne trpia, a nedokážem im pomôcť. Prijať túto skutočnosť mi trvalo veľmi dlho. Až po tomto vnútornom a  bolestnom zápase ju začínam vnímať ako dar, ktorý môžem odovzdať Pánovi.

Čo v takýchto chvíľach, aká odpoveď sa vám ponúka?

Určite to má zmysel, aj keď ho nevidíme a nedokážeme pomenovať. Veľmi mi pomohlo, keď som si uvedomila, že deti neprežívajú ťažké si 

tuácie rovnakým spôsobom, ako ich prežívam ja dospelá osoba. Detský svet je iný. Táto bezmocnosť je školou a veľkou šancou, aby sa človek hodil do Božieho náručia v dôvere, že on sa postará, že Otec o tom vie.

Sú to jeho deti. Lebo keď im daroval život, tak je schopný sa o ne aj postarať. Verím tomu, aj keď to nie je vždy podľa našich predstáv.

Sestra Františka v nemocnici s malým Waelom. Snímka: archív FL

Cítite sa v Betleheme bezpečne?

Bezpečné územie to nie je, sú tu nepokoje. Svoj život som však darovala Bohu, a tak nemám čo stratiť.

Štyri roky pôsobíte v Betleheme. Ste priamo v srdci, kde sa narodil Spasiteľ. Čo pre vás znamená toto miesto?

Uvedomila som si, že Betlehem má výnimočné poslanie. Keď sem človek príde po prvý raz, tak sa vnútorne zachveje. Povie si, áno, Pane, tu si sa narodil, tu si prišiel na zem. Pri návšteve tohto miesta akoby človek bytostne zatúžil, aby sa Ježiš nanovo zrodil v jeho srdci.

Dovoliť Bohu, aby sa narodil a žil v nás. Betlehem má svoju krásu, poslanie, ale môže aj vyblednúť. Záleží na nás, aby sme duchovné poslanie tohto miesta dokázali správne uchopiť. Betlehem by mal byť totiž miestom, kde sa v srdci človeka opätovne zrodí Boh.

Zažili ste netradičné, niečím pre vás výnimočné Vianoce v Betleheme?

Áno. Minulý rok v nemocnici ležal na prístrojoch náš malý chlapček Wael, za ktorým som denne chodila dva kilometre pešo. Bolo tak i na Štedrý deň.

Po ceste za ním do nemocnice som v zime a v daždi rozmýšľala, že všetci pútnici sa v tomto čase všemožne snažia dostať do Jaskyne Narodenia Spasiteľa a ja sa ponáhľam opačným smerom.

V  malom, bezmocnom a dusiacom sa chlapčekovi som si uvedomila, že tu a teraz sa pre mňa narodil Ježiš. Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť.

Keď som v náručí objímala Waela, pochopila som a bytostne zažila, že v ňom milujem Boha pre neho samého. Wael zomrel 28. decembra na sviatok Svätých neviniatok. Som presvedčená, že ma čaká v nebi.

Aké je podľa vás posolstvo narodenia Ježiša v Betleheme, čo by ste nám povedali?

Nechať sa objať Bohom, ktorý sa práve rodí, a prijať svoj život ako dar, ktorý nám nepatrí, ale ktorý prijímame od neho, aby sme šírili dobro, pokoj, krásu a lásku, odpustenie do všetkých našich vzťahov, situácií, ktoré prežívame. Všetci, či sme veriaci, alebo inak veriaci, hľadáme zmysel života.

Každý z nás, kto sa narodil, určitým spôsobom už zakúsil dotyk živého Boha. Tak ako malé dieťatko, ktoré sa rodí na svet a opúšťa bezpečný priestor maminho lona, nesie si so sebou poznanie jej tlkotu srdca, hlasu a vône.

Tak aj nám, keď nás Pán Boh tvoril, daroval niečo bytostne krásne, hlboké, jedinečné a neopakovateľné zo seba, aby sme my mohli byť sebou. To bola naša prvotná skúsenosť Boha. Celý život vlastne hľadáme túto jedinečnú chuť Boha, jeho vôňu a tlkot jeho srdca.

Keď dokážeme niekoho obdarovať láskou, úsmevom, niekomu pomôcť alebo odpustiť, tak v nás vždy ožije táto vôňa Boha. Akoby sa nanovo roztĺklo jeho srdce v nás. A my si spomenieme, aha, toto má hodnotu.

Prajem každému, aby neprestal hľadať vôňu Boha, tlkot jeho srdca, jeho hlas. Verím, že je veľa ciest, ktoré vedú k nemu. Či je to cestou kresťanstva, alebo dobrotou srdca, ale všetci hľadáme to podstatné.

Všetkým prajem, aby dokázali nájsť Boha a aby sa nevzdávali, nedali zlomiť neúspechmi alebo ťažkými situáciami.