Je to o vnímaní Božej blízkosti

Žijeme takú zvláštnu dobu, povedia si viacerí. Obyčajné veci, ktoré sme brali ako samozrejmosť, sú zrazu oveľa ťažšie dostupné. Zmenami prechádzajú aj vzťahy v rodinách, rodinné spoločenstvo sa musí prispôsobiť situáciám vyplývajúcim z nových podnetov covidovej doby. Aj tieto súvislosti poodkryl pre Katolícke noviny Michal Patarák.

Zdá sa, akoby sme prepadli aktuálnej pandemickej situácii, ktorú prežívame, a viac-menej iné veci, napríklad aj otázku duševného zdravia, odkladáme na „druhú koľaj“. Nemáte tento pocit?

Možno narážate na niečo ako stratu motivácie alebo iniciatívnosti u mnohých ľudí pod ťarchou aktuálnych okolností, uprostred reštrikčných opatrení, ktoré znemožňujú stretávanie sa, ale aj akosi vopred kradnú vyhliadku alebo perspektívu ďalších mesiacov.

Samozrejme, že to, čo prežívame, má vplyv na naše priority, správanie a naše prežívanie vnútri. Človek možno spochybňuje význam vecí, ktoré považoval za normálne a samozrejmé, alebo veľmi túži, aby sa zase vrátili späť; pýta sa, aký to má všetko zmysel.

Nedostatočne sa sústredí, nechce plánovať, chce prežiť v nejakom bezpečnom mode bez prílišného výdaja energie; možno ani nevie, či to tak chce alebo čo vlastne chce. To je len príklad toho, čo sme s kolegami tak trochu žartovne nazvali covidizácia osobnosti.

Po prekonaní COVID-19 pretrvávajú niektoré symptómy; existujú aj v psychickej oblasti? O aké najčastejšie ide?

To je niekedy ťažké odlíšiť práve od tej covidizácie, ktorá sa môže týkať mnohých ľudí. Mnohí z nás sú akísi iní, menej energickí, viac unavení alebo otrávení.

Áno, existujú aj psychické postcovidové príznaky. Môžu priamo súvisieť s ochorením, ale môže ísť aj o demaskovanie akýchsi slabých miest nášho psychického života alebo stavu, u ktorých po otrase, akým môže byť ochorenie COVID-19, jednoducho došlo k ich odkrytiu a stanú sa zjavným problémom.

Asi toto najčastejšie vidím v praxi ako postcovidový syndróm v psychiatrickom zmysle slova. Môže to byť únava, ťažkosti s koncentráciou, úzkostné symptómy, ale môže to byť aj úzkostná alebo depresívna porucha.

Viackrát som sa stretol so zmätenosťou a zhoršením demencie po prebehnutom COVID-19, ktoré boli komunikované rodinnými príslušníkmi pacienta ako objavenie sa demencie, v skutočnosti však išlo o prehĺbenie už existujúceho problému.

Ste lekár a zásadná otázka znie: Dá sa tomu brániť? Čo odporúča psychiater na zvládnutie postcovidového syndrómu?

Povedal by som, že neexistuje žiadna špecifická metóda, ktorou by sa dali zvrátiť eventuálne následky prekonaného COVID-19.

Všeobecne by som odporúčal kontinuálnu starostlivosť človeka o svoj vnútorný život bez ohľadu na to, či sme vnútri pandémie, či z nej vykĺzneme von; stále sme to my, ktorí žijeme so sebou samými, a mali by sme byť k sebe pozorní, všímaví, vedieť si oddýchnuť a vedieť si plniť túžby a sny, pokiaľ je to v našich schopnostiach.

Ak máme nejaké problémy, mali by sme sa snažiť o ich riešenie a nebagatelizovať ich. Ony aj tak raz vyplávajú na povrch a COVID-19 môže byť potopou v našom vlastnom dome.

V súvislosti s vyhláseným Rokom rodiny nedá nám okrem šírenia vírusu nevšimnúť si napríklad, že sa čoraz vyššie percento rodín rozpadáva. Určite to nie je len dôsledok súčasnej situácie, ale aj konzekvencia viacerých spoločenských a individuálnych činiteľov. Čomu vy osobne pripisujete najväčší podiel?

Zmene životných okolností, spoločenského rozmeru našej existencie, zmene chápania vzťahov. Je toho veľa.

Čoraz viac sa akcentuje osobná túžba po šťastí, ambicióznosť, vzťahy dokonca mnohí ľudia čoraz viac vnímajú ako niečo prechodné, miznú ideály vzťahového života a pri prekážkach, na ktoré vzťah narazí, nehľadá sa spôsob, ako ich vyriešiť, lebo na človeka môže hneď kdesi vedľa čakať alternatívny život, alternatívny vzťah.

Aj ja si teda myslím, že to nie je len pandémiou, hoci, samozrejme, spôsob, akým teraz vedieme život, môže mať na vzťahy rôzne vplyvy.

V mnohých prípadoch na rodinu dolieha aj veľmi náročná situácia ohľadom zabezpečenia materiálnych a sociálnych potrieb, čo v konečnom dôsledku stabilite rodinného prostredia nepridáva. Napríklad dlhodobé odlúčenie kvôli práci. Dá sa s tým vôbec nejako vyrovnať, respektíve môže to človek zvládnuť aj bez následkov na manželské vzťahy, respektíve rodič verzus dieťa?

To je ťažká otázka, ktorá si vyžaduje všeobecnú odpoveď, avšak nemusí v individuálnych prípadoch platiť. Samozrejme, že vyrovnať sa dá s mnohými nepriaznivými činiteľmi. Človeku to však musí za to stáť – a tu sme pri tom, čo sme už hovorili.

Človek sa pri takom odlúčení môže pýtať, aký vzťah to vlastne mám, o čo sa snažím alebo čo tu zachraňujem. Závisí potom hlavne od hĺbky a kvality vzťahu, od vzájomnej intimity, ktorá človeku dáva pocit nenahraditeľnosti a výnimočnosti toho, čo má. Ak toto pociťuje, nedá si to zobrať ničím.

Ste lekár a veriaci človek; v čom vidíte „liečivé“ premostenie spirituality – duchovného života a medicíny pri zvládaní náročných životných situácií, ako je práve táto?

O tom sa ťažko hovorí. Ono to nie je ani premostenie, skôr splynutie. Je to o vnímaní Božej blízkosti v ťažkých, kritických chvíľach alebo pri rôznych medicínskych a etických dilemách, tiež o pokoji, ktorý môže človek vďaka svojej duchovnosti cítiť aj vtedy, keď azda na pokoj objektívne nie je dôvod.

Ďalším vážnym problémom je, že mnohé rodiny doslova a do písmena materiálne i duševne okráda závislosť, najčastejšie alkoholová. Spýtam sa za viaceré rodiny s tým zápasiace: Je šanca, že i rozvinutú závislosť s pomocou Božou a odborníkov dokážete vyliečiť a pomôcť človeka vrátiť rodine?

Psychiater to nedokáže a ani nemá ako dokázať, ak je sám. Musí to chcieť predovšetkým sám trpiaci, musí si priznať, že je závislý; musí priznať, čo všetko svojou závislosťou zničil, a musí v sebe objaviť túžbu po tom, aby začal svoj život zase budovať.

K tomu mu môžeme pomôcť, ale vnímať a cítiť to musí on sám. Za neho sa to urobiť nedá. A potom sa to môže podariť. Dovtedy to je len pseudoliečba.

Možno osobná otázka; čo vám dal tento špecifický čas pandemických opatrení, ktorý prežívame, čo vás možno naučil alebo ste si uvedomili, pochopili súvislosti?

Ja som sa vďaka tomu, že som už rok doma a necestoval som na žiadnu konferenciu a nenaháňal za takým či onakým stretnutím, naučil variť, viac chodím na hory a do prírody, obdivujem krásu rastlín a živočíchov, dokonca som na jeseň hubárčil, čo som nerobil nikdy predtým.

Pocítil som vnútornú radosť zo skromného života a jednoduchého behu času, ale zároveň musím povedať, že už mi ten druhý pól mojej osobnosti veľmi chýba – spoločnosť, diskusie.

Samozrejme, že autentickosť každej rodiny a jej problémov nedovoľuje dať univerzálnu radu. Napriek tomu akú formu psychohygieny by ste ponúkli našim rodinám?

To možno nie je psychohygiena, ale aspoň raz za deň sa stretnúť a porozprávať, plánovať a realizovať spoločné aktivity, mať zážitok, že sme spolu a že sme tu každý pre každého. Táto „komunitnosť“ je podľa mňa na rodine to najkrajšie a drží ju pokope.