V tichu začujete bezslovný hlas Boha

Na bankete pri udeľovaní Nobelovej ceny 10. decembra ste boli veľmi stručný. Povedali ste, že vo svojej vízii ste sa už dávnejšie videli kráčať po okraji cesty do centra mesta. Videli ste sa ako niekto, kto dostal Nobelovu cenu za literatúru. Táto vízia sa splnila. Aký ste v tej chvíli mali pocit zo samotného ocenenia, ale i z toho, že vaša vízia sa naplnila?

Som veľmi šťastný, že som získal Nobelovu cenu za literatúru. Je to najvyššie uznanie, aké môže autor získať, a po tom, čo som celý život písal, po napísaní a vydaní mnohých diel, to pre mňa znamená pocit, že to nebolo nadarmo.

Čo sa týka samotnej mojej literatúry, znamená to tiež, že sa predáva oveľa viac kníh, než sa predávalo, kým som cenu získal, a vydávajú sa aj v mnohých nových krajinách. A čo sa týka toho, o čom budem písať, a kvality napísaného, dúfam, že to nebude mať žiadny vplyv.

A naplnenie vízie? Bolo to jednoducho niečo, čo som na okamih „videl“, a  dalo mi to pocit, že by som mohol získať Nobelovu cenu. Do istej miery som aj začal veriť, že ju možno raz získam. V súvislosti s tým som cítil, že by to bola tak trochu anekdota, ktorú by bolo vtipné povedať vo veľmi krátkom prejave pri preberaní ceny.

Ste oceňovaný najmä ako dramatik a spisovateľ, vašu dušu však vnímam ako dušu poeta. Čo majú podľa vás vízie spoločné s poéziou?

Čo majú spoločné s vašou poéziou? Myslím, že máte pravdu. Na jednej strane má poetická kvalita najviac spoločného s postojom k jazyku – s tým, ako s jazykom zaobchádzate, so spôsobom, akým niečo hovoríte, a niekedy je aj dôležitejší ako to, čo hovoríte, alebo je súčasťou toho, ako to hovoríte.

Do veľkej miery to súvisí s rytmom. Na druhej strane to, čo hovoríte, môže mať niečo spoločné s víziou. Ešte som nad tým takto nepremýšľal, ale myslím, že máte pravdu.

Mnohé básne sú, alebo aspoň môžu byť vnímané ako druh zjavenia, druh epifánie. Možno je všetko, čo píšem, poetické v oboch týchto významoch.

Súčasťou poézie, ale aj viery je tajomstvo. No nie každý doň môže vstúpiť. Čo pre vás znamená viera a čo pre vás znamená tajomstvo?

Myslím, že je to podobné ako so všetkým ostatným. Niektorí ľudia veľmi dobre rozumejú matematike, iní jej nerozumejú vôbec, niektorí sú veľmi hudobne nadaní, zatiaľ čo iným hudba nič nehovorí, nemajú z nej nič. Tak aj „pochopenie“ tajomstva života je dar, niečo bežným spôsobom nedosiahnuteľné.

Pre mňa je aj viera dar, druh milosti. A aspoň pre mňa platí, že nemôžem veriť bez toho, aby som, takpovediac, neveril zvnútra tajomstva. Tajomstvo je pre mňa uznanie nevysvetliteľného, hlbšieho významu a zmyslu, ktorý prekračuje hranice našej schopnosti pochopiť. Tajomstvo je pre mňa spojené s pokorou a úctou pred neznámymi a neuchopiteľnými aspektmi života.

Je láska k Bohu vašou súčasťou rovnako ako láska k stvoreniu? Aké veľké miesto vo vás zaberajú?

Verím, že stvorenie samo osebe je dobré, ale žijeme v  padlom svete. Modlíme sa každý deň „príď kráľovstvo tvoje“, čo jednoducho znamená, že v tomto svete v tom kráľovstve ešte nie sme. A vládcom tohto sveta nie je Boh – ako je napísané.

Napriek tomu je stále prítomný – možno najviac práve v čase utrpenia. Mám jasný pocit, že Boh je zároveň veľmi blízky a  veľmi vzdialený. A  aké veľké miesto? Som jednoducho veriaci. Je to základ môjho života.

V tejto dobe, v ktorej mnohí radi hovoria, že Boh je mŕtvy, si Boh, naopak, rád priťahuje ľudí mystickými zážitkami a podivuhodným osvecovaním rozumu zároveň. Bolo to tak aj v prípade vášho znovuobjavenia viery a potom katolicizmu?

Myslím, že mystické skúsenosti existujú tak dlho ako ľudské bytosti. Týka sa to napríklad aj mojej tvorby. Jednoducho povedané – keď sa mi darilo dobre písať, nevedel som vysvetliť, čo sa deje.

Nedalo sa to vysvetliť materialistickým spôsobom, tak som materialistický spôsob „verenia“ opustil a otvoril som sa spôsobu nazerania na svet, kde bola existencia Boha možnosťou. Napokon som začal v Boha veriť. Takáto viera je dar, rovnako ako schopnosť dobre písať.

Potom som hľadal komunitu, kde by som sa mohol stretnúť s inými veriacimi, ale nenašiel som ju v nórskej luteránskej cirkvi. Mnoho rokov som mal blízko ku kvakerom a v rôznych smeroch aj stále mám.

Ale katolícka omša mi dala miesto v mojom každodennom živote, kde som mohol veriť nielen abstraktne, ale aj konkrétnym, „praktickým“ spôsobom. Dala mi možnosť žiť moju vieru, ak sa to tak dá vyjadriť.

Je hypnotizujúce, akým spôsobom vo svojich dielach používate ticho. A nielen v divadelných hrách, je prítomné aj na stránkach vašich kníh. Je ticho podkladom pre pochopenie tajomstva?

Myslím, že áno. V tichu môžete počuť Boží hlas. Aj každé zjavenie sa končí akýmsi tichom.

List a preklad listu, ktorý po udelení Nobelovej ceny poslal Jonovi Fossemu pápež František. Reprofoto: archív –JF–

Má nás toto ticho inšpirovať k hľadaniu odpovedí na nevyslovené otázky človeka tejto doby? Má nás viesť k pochybnostiam o hodnotách, ktoré možno bez rozmyslu prijíma a ktoré ho zároveň napĺňajú existenciálnou úzkosťou?

Myslím, že je vždy prospešné premýšľať o tom, čo považujete za hodnotné, a že je tiež vždy prospešné hľadať ticho vo vlastnom živote. Aj tým najjednoduchším spôsobom – tým, že nič nepočúvate, len jednoducho zotrvávate v tichu.

Veľa ľudí však považuje ticho za desivé a snaží sa mu vyhýbať. Tento strach z ticha nepochybne súvisí s existenciálnou úzkosťou, ale práve aby ste sa jej vyhli, musíte tichu čeliť – dokonca aj tichu smrti. Možno potom budete môcť začuť bezslovný hlas Boha.

Sme nejaký čas po vianočných sviatkoch. Ako vy osobne chápete vianočné tajomstvo? Ako chápete tajomstvo Slova, ktoré bolo povedané do toho najväčšieho, najposvätnejšieho ticha (Jn 1, 1 – 3. 14)?

Pre kresťana je tajomstvo vtelenia stredobodom jeho viery. Boh prišiel do padlého sveta ľudských bytostí, aby s nimi nadviazal nový vzťah. Spôsob, akým to urobiť, bol aj ten, že sa stal človekom a trpel tak, ako v tomto svete trpia mnohí ľudia.

Ale v tomto svete, stvorenom Bohom, je tiež veľa pravdy a krásy. Je to paradoxné rovnako ako mnoho vecí v kresťanstve. A pri tajomstve Slova, vysloveného do najposvätnejšieho ticha, môžem len počúvať a  reagovať na to tichým spôsobom.

Vo vašich dielach oslovuje citlivosť pre potreby biednych, súcit s trpiacimi. Ťaživosť života i smrti a ich zmysel. Ako hlboko dokáže jeden človek pochopiť osud iného človeka?

Myslím, že do značnej miery je to možné, ale, samozrejme, nie úplne. A literatúra, najmä román, nám môže pomôcť pochopiť svet z perspektívy iného človeka. Divadelná hra zasa poskytuje obraz dynamiky sociálneho života, ktorý tiež do značnej miery formuje život jednotlivca.

V telefonáte s tlačovou manažérkou Nobelovej ceny Manishou Lalloo ste povedali, že vás obzvlášť dojali slová istej gréckej čitateľky, ktorá vám napísala, že vaša hra Variácie smrti bola pre ňu dôvodom ostať nažive. Čo bolo dôvodom pre vás, aby ste napísali hru o samovražde? Čo z nej podľa vás dokáže udržať človeka pri živote?

Nikdy nevidím ani nechápem dôvody toho, čo píšem. A úprimne povedané, ani sa ich neusilujem nájsť. Ak píšem dobre, jednoducho verím tomu, čo som napísal a že to musí mať nejakú hodnotu a  hovoriť niečo, čo stojí za to povedať.

Svoje písanie sa nikdy nesnažím interpretovať. Necítim, že by to bolo moje poslanie. Môj výklad by aj tak nikdy nemal väčšiu hodnotu než akýkoľvek iný kvalifikovaný výklad. Občas sa stretávam s ľuďmi, ktorí rozumejú mojim textom lepšie, než ja sám. A mám pocit, že by ste mohli byť jedným z nich!

Vaša dramatická tvorba sa zameriava najmä na problémy súčasnej rodiny, na rozpad rodiny. Svojim divadelným postavám ale nedávate mená, je to len Dievča, Chlapec, Sestra, Otec, Muž, On... Znamená to, že my všetci sme dievča, chlapec, sestra, brat, otec, muž?

Vždy som mal akúsi averziu proti používaniu mien pri písaní. Hlavná postava v mojom prvom románe Červený, čierny, ktorý vyšiel v roku 1983, nemala meno a tak je to stále. Buď nepoužívam mená, alebo používam tie isté mená znova a znova.

Svojím spôsobom mám pocit, že mená redukujú človeka, a táto redukcia sťažuje písať otvorene a pravdivo. Ale je tiež pravda, že všetci v nejakej forme vteľujeme roly dievčaťa, chlapca, sestry, muža, ženy...

Čo sa týka problémov súčasnej rodiny, rozpadu rodiny, divadelná hra mi poskytuje možnosť vytvoriť akýsi „model“ spôsobu, akými rôzne „sily“ ovládajú náš spoločenský život a to, samozrejme, znamená aj osobný život každého človeka.

Myslím, že v divadle je možné vytvoriť obraz týchto síl a ten umožňuje nad nimi premýšľať. Sú to sily, ktoré nemožno vysvetliť ani psychológiou, ani sociológiou, ani iným „vedeckým“ spôsobom, ale divadlo aspoň dokáže vytvoriť obraz, ktorý umožňuje porozumieť viacerým z nich. Aj keď možno nie v spôsobe, ktorý by sa dal vysvetliť pomocou konceptov, teda teoreticky.

Nobelova cena za literatúru v rukách Jona Fosseho. Snímka: profimedia.sk

Narodili ste sa a niekoľkokrát do roka trávite čas v západnej časti Nórska neďaleko fjordu. Ako sa táto krajina do vás vpisuje? Ako sa vpisuje do vašej tvorby? Akého muža stvorila? To je možno otázka aj pre vašu manželku.

Vyrástol som v takej krajine, ale od svojich devätnástich rokov som žil hlavne na iných miestach. V  súčasnosti žijeme v  Osle, ale mnoho rokov som žil aj v Bergene alebo napríklad aj v Hainburgu an der Donau. Krajina, v ktorej som vyrástol, je však rozhodujúca pre spôsob, akým píšem.

V tej krajine som stretol svet, v ktorom som sa naučil slová, aby som mohol povedať niečo o tom, čo som videl. Nepochybne to veľa hovorí o tom, prečo som sa stal takým človekom, akým som, a tiež prečo píšem tak, ako píšem.

Len pre príklad, už som spomínal, že pre moje písanie je kľúčový určitý rytmus – keď som vyrastal, neustále som počul pohyb vĺn a aj v mojom písaní je akýsi pohyb podobný vlnám. No a moja manželka môže na túto otázku odpovedať tiež, ak chce!

ANNA FOSSE: Myslím, že môjho manžela ovplyvnilo západné pobrežie Nórska v rovnakej miere ako mňa detstvo a  dospievanie v  bratislavskej Rači. Pravda, vo svojom prostredí mal výhľad na celkom iné prírodné scenérie než ja v mojom, je rozdiel medzi fjordmi a  vinohradníckou krajinou, odovzdali sa mu tam iné symbolické hodnoty.

Ale na otázku, či by sme v jadre boli inými ľuďmi, keby sme kľúčové roky života prežili inde, sa asi ani nedá odpovedať bez špekulovania nad rámec potrebného.

Krajina, v ktorej vyrastáme a žijeme, nás ovplyvňuje rovnako ako ľudia, ktorých stretávame, či už v priebehu tých najformatívnejších životných období, alebo celkovo.

Po viacerých stránkach si v tomto kontexte nevyberáme a neraz sa môžeme pýtať na zmysel toho, čo nám je takýmto spôsobom doslova vopred dané, respektíve čo nám príde do cesty bez toho, aby sme na to sami mali vplyv. V tom lepšom prípade môžeme pociťovať vďačnosť.

Popri všetkých ťaživých a ťažkých otázkach ľudskej existencie, všímate si aj miesto radosti v živote človeka?

Moje prvé romány boli jednoducho veľmi temné. Ale potom, v istom okamihu, prišlo v mojom písaní k nejakej forme zmierenia alebo pokoja. Mnohé z tých textov by bolo možné nazvať tragikomickými.

Myslím si tiež, že ako človek mám dobrý zmysel pre humor a možno vstupuje aj do môjho písania. Je zvláštne, ako môže byť ten istý okamih – v divadle, ale aj v živote – vnímaný buď tragicky, alebo komicky. V nórčine máme taký výrok a možno aj vy ho máte: Neviem, či sa mám smiať alebo plakať... Život často býva práve taký.

Poviete čitateľom Katolíckych novín niečo o tom, čo to znamená, Keď scénou prechádza anjel, ako ste nazvali jednu svoju esej? A nielen v tom divadelnom zmysle?

Myslím tým, že v určitom okamihu divadelnej hry akoby neviditeľný anjel prešiel celou šírkou scény. Je to okamih, záblesk, intenzívny pocit naplnený vyšším porozumením, ktorého sú niektorí prítomní ľudia účastní. Neviditeľná prítomnosť sa zjaví a zmizne.

Čo sa deje ďalej, neviem. Ale ako mi napísal istý kňaz, možno sa tu a teraz zjavil Svätý Duch spôsobom, ktorý je možné zažiť práve vtedy a tam. Pax tecum!