Zoči-voči najťažším chvíľam pacientov

V čom konkrétne spočíva vaša služba v nemocniciach?

Je to oveľa širšia služba než len napríklad zaopatrenie veriaceho katolíka sviatosťami. Hoci ako katolícki kňazi máme sviatosti za vrchol svojej starostlivosti, bežne je našou prácou aj duchovná starostlivosť o zdravotníkov a rodiny hospitalizovaných, ale aj o ambulantných pacientov. Osobitná pozornosť je ale, samozrejme, venovaná hospitalizovaným pacientom. A v čom konkrétnejšie spočíva? Treba si uvedomiť, že nejde vždy o veriacich. Duchovná starostlivosť v zdravotníctve nerozlišuje tak prísne medzi veriacim a neveriacim. Utrpenie nám je spoločné. Prichádzame do kontaktu s ľuďmi, ktorí sú na lôžkach podľa diagnóz, nie náboženského vyznania alebo konfesijného začlenenia.

S čím sa na vás najviac títo ťažko chorí a zomierajúci obracajú?

S prežívaním strachu, úzkosti, neistoty a podobnými krízovými stavmi duše. Nemajú odvahu zaťažovať tým najbližších príbuzných alebo zaneprázdnených zdravotníkov.

Aké sú ich posledné spovede?

Spoveď je slovo pre ľudí veľmi sprofanované. U trpiacich, ktorí nemajú tradíciu prijímania odpustenia v rámci sviatosti zmierenia, kde človek „žaluje“ na seba, je spoveď často poňatá ako obžaloba života, ľudí, niekedy aj Boha za svoj stav. K takejto nie sviatostnej spovedi sa utiekajú aj neveriaci. Niekedy sa im uľaví a niekedy sa prebudí ešte väčšia turbulencia duševného utrpenia. S tým má duchovný vedieť pracovať.

Požiadajú o zaopatrenie či spoveď aj ľudia, ktorí predtým vieru a sviatosti odmietali?

Výnimočne. Majú za sebou niekoho, kto im to „vyobetuje“ a vymodlí. Musí to byť ale ich rozhodnutie. Bez toho by sviatosti neboli funkčné. Poväčšine ale platí, kto ako a s pomocou čoho žil, s tým aj prežíva liečbu.

Zmenilo sa u ľudí v posledných rokoch povedomie o smrti?

Zdá sa, že áno. Vzhľadom na udalosti vojny, prírodné katastrofy, veľkú neistotu z budúcnosti a mnohé ďalšie momenty reality nášho času si ľudia viac začali uvedomovať svoju pominuteľnosť a krehkosť. Na druhej strane kolotoč života mnohým zabraňuje konfrontácii so smrťou. Až keď dochádza ku konfrontácii pri smrti blízkeho, precitnú a začnú rozmýšľať.

Prečo by sa jej veriaci katolík nemal báť?

Strach je súčasť udalostí, s ktorými nemáme skúsenosť. Pokiaľ hovoríme o strachu zo smrti, tak je to brána, za ktorou je život tajomstvom. Pokiaľ veriaci katolík začal v Božej vôli už teraz prežívať svoju večnosť, stráca strach. Stotožnenie sa s Kristom, premožiteľom smrti, mu to umožňuje. Už teraz vstupuje ako vykúpený do večného života. Odovzdanie sa premáha strach.

Čo je smrť v ponímaní Katolíckej cirkvi?

Pekne je to vyjadrené v omšovej modlitbe, prefácii o zosnulých, vetou: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“

Čo človek z duchovného hľadiska pri ťažkej chorobe alebo zomieraní najviac potrebuje?

Duchovné hľadisko nie je v službe zomierajúcemu nikdy bez kontaktu s fyziologickým, psychologickým a sociálnym kontextom. Zomieranie rovnako ako i život je veľmi rôznorodé. Chcem sa iba krátko zmieniť o procese zomierania pacienta s nádorovým onkologickým ochorením, tak ako ho vnímam počas hospitalizácie alebo v domácej opatere zabezpečenej aj mobilným hospicom. Pre ľahké zapamätanie sú to tri pé: pohoda, pokoj a pomoc. Pohoda vytvoreného prostredia s prítomnosťou ľudí, najmä rodiny a ostatných, ktorí budú oporou. Netraumatizovať, nestresovať a nedramatizovať zbytočnou manipuláciou. Veľký dar je paliatívna medicína. A pokiaľ je to len trochu možné, treba človeku umožniť zomierať v domácom prostredí. Druhé pé je pokoj – spočíva v darovaní i prijatí odpustenia, zmierenia s Bohom, s ľuďmi, s minulosťou. Zabezpečenie nerušenej atmosféry s liečbou, výživou a napĺňaním túžob pacienta. A do tretice je to pomoc v medicínskom zvládaní bolesti a každého diskomfortu, ideálne pod vedením lekára paliatra a členov hospicového tímu.

Je rozdiel v umieraní ľudí veriacich a neveriacich?

Treba chápať, že súčasná medicína pomocou sedácie – liečby bolesti a psychického stresu zahaľuje tento rozdiel. Navonok máme pred sebou pacienta veriaceho i neveriaceho v rovnakom komforte. Rozdiel je pred začatím tejto liečby. Pokiaľ máme možnosť sprevádzať pacienta, ktorý má osobnú vieru, ide do tohto posledného obdobia liečby s vedomím zjednotenia s tým, ktorému uveril, že ho prevedie smrťou do večnosti, k zjednoteniu so svojím božstvom. U veriacich je tá pravda o sebe i svojom blížiacom sa konci pozemského života poznačená vyrovnanosťou, pokojom a často dokonca radosťou z naplneného života. Zjednotenie zomierajúceho so Zmŕtvychvstalým je pre mňa vždy zážitok. Nedá sa to komunikovať, ale už tu na zemi je to skúsenosť transcendentna.

Zvykne sa hovoriť, že niekto mal dobrú smrť...

Dobrou smrťou ľudia obvykle nazývajú bezbolestné zomieranie. Podľa učenia Cirkvi je dobrá smrť tá, ktorá má podľa svätého Pavla kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21). Spoľahlivé je to slovo: „Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2 Tim 2, 11). Svätý František Assiský vo svojej známej piesni ospevuje smrť: „Buď pochválený, môj Pane, za našu telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch! Blažení tí, ktorých smrť nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neuškodí.“

Dá sa vôbec na smrť pripraviť?

Áno. Hoci na zomieranie nie. To bude prekvapením. Životom na zemi si pripravujeme večnosť, ktorá sa nám začne smrťou. Ona patrí do nášho života. Aj naše narodenie, ktoré každoročne oslavujeme, bolo smrťou nášho života zjednoteného s mamou. Tak je pre veriacich kresťanov koniec pozemského života oslavou zjednotenia s Otcom, naším Stvoriteľom.

Často vidíte zomierať ľudí i smútiť príbuzných – myslíte na nich aj mimo nemocnice?

Starostlivosť o človeka v nemocnici a mimo nej sa nedá celkom oddeliť. Hlavne, keď som na telefóne, ktorý nemôžem vypnúť. Občas ho môžem na časť dňa presmerovať na kolegu, no správy chodia. Nebohý biskup Rudolf Baláž mi povedal, že ani dobrí otcovia sa neoslobodzujú od zodpovednosti za rodinu. Nemocnica sa mi pomaly stala manželkou a ľudia v nej rodinou.

Máte niekedy viac práce s príbuznými ako so zomierajúcim?

Skoro pravidelne a už to viac-menej očakávam. Ako príbuzní sme totiž v akceptácii zomierania svojho milovaného vždy minimálne krok pozadu.

Prečo sa ľudia stránia či boja sviatosti pomazania chorých?

Strach z nej je zakorenený možno v niekdajšom názve posledné pomazanie. Praktizovalo sa väčšinou na zomierajúcich a v minulosti malo ozaj terapeutické pôsobenie, pretože ľudia nezomierali natoľko za asistencie medicíny. Samotné pomazanie je sviatosť, ktorá sprostredkúva pokoj, silu a trpezlivosť v liečbe. To je dnes v učení Cirkvi zdôrazňované a nie moment zomierania. I keď môže byť prítomný, nie je naň kladený dôraz. Sviatosť pomazania chorých prináša osobu Ježiša Krista do života trpiaceho človeka. Veriaci kresťania katolíci pomocou nej prežívajú Božiu vernosť v čase choroby. S úžitkom ju prijímajú tí, ktorí sú v stave oslobodenom od hriechu, a pokiaľ sa im pre zdravotnú indispozíciu nedá prijať sviatosť zmierenia, tak samotná sviatosť pomazania olejom im sprostredkúva i odpustenie hriechov.

Cítia zomierajúci svoj blízky odchod? Máte skúsenosť, že by niečo počuli či videli „z druhej strany“?

Zomierajúci majú pred smrťou, ako som už spomínal, nastavenú sedáciu a kognitívne funkcie sú už na 99 percent odstavené, tesne pred smrťou teda nerozprávajú. Blízky odchod si však uvedomujú s väčším či menším odstupom ešte pred procesom samotného zomierania. To, čo vidia, prípadne počujú, opisujú veľmi subjektívne. U veriacich s darom osobného vzťahu k Spasiteľovi, Božej Matke, svätým je to často sprevádzané s ich pomocou a príhovorom. To zomierajúci prežívajú ako veľmi oslobodzujúce a úľavové.

Je rozdiel, keď umiera dieťa, dospelý, respektíve starý človek?

Skôr ide o to, ako my ostatní prijímame a prežívame, že človek je smrteľný od svojho počatia. Racionálne spracúvame smrť starca inak ako smrť mladého človeka či dieťaťa – máme prežívanie nenaplnenosti ich života. No čo sa týka emócií, smútime rovnako za milovanou storočnou ľudskou bytosťou i za bytosťou, ktorá je tu len niekoľko týždňov od počatia – pokiaľ sú rodičia počatého dieťatka nastavení na jeho prijatie, tešia sa naň, ich bolesť zo straty je silná.

Čo je pre vás v tejto službe najťažšie i najkrajšie?

Najťažšie je pre mňa sprevádzať rodičov zomierajúceho dieťaťa. Najkrajšie ovocie bolesti tejto práce je pre mňa stretnúť po rokoch niekdajších smútiacich ako premenených ľudí, naplnených vďakou za možnosť žiť a tešiť sa z dobra života, ktoré sú schopní hlbšie chápať i prijímať.