Na vojnu si nikdy nesmieme zvyknúť
Územie Svätej zeme je neustále zmietané nepokojmi. Je možné oprieť súčasný konflikt o biblickú minulosť?
Chcem vyjadriť veľkú bolesť z násilia, zo zmarených životov a zničených iniciatív, ktoré malými krokmi desaťročia budovali cestu k pokoju. Krajina zažíva rôzne formy nepokojov už dlhšie, ale terajšie násilie je najväčšie. Dva národy sa potrebujú viac počúvať a viesť dialóg. Nie je to však otázka biblickej, ale nedávnej minulosti a najmä prítomnosti. A dialóg nemôže stáť na porovnávaní toho, kto trpí viac, ale v uznaní bolesti toho druhého.
Čo hovorí aktuálne dianie vo Svätej zemi katolíkom vo svete?
Cesta pokoja nevzniká na základe rozhodnutí od stola, treba vytvárať pokoj v srdciach a vo vzťahoch. Ak sa opakovane seje nepokoj, príde okamih, keď sa nakopí a prepukne v násilie, ako sme toho svedkami. Je to varovanie aj pre náš stredoeurópsky priestor, dokonca pre našu krajinu – aj tu sme svedkami polarizácie. Pokoj nezavládne sám od seba. Ježiš nazýva blaženými tých, ktorí sú tvorcami pokoja. To predpokladá našu angažovanosť. Svätý František z Assisi sa modlil: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.“ To znamená, že nestačí len nebrániť pokoju, ale sme vyzvaní byť jeho tvorcami. Sme pozvaní k vytrvalému a trpezlivému pretváraniu našich postojov, k otupovaniu a minimalizovaniu ostrých slov, znevažovania a urážok.
Ako v súčasnom svete vnímať Ježišovu výzva nadstaviť aj druhé líce?
Boží Syn nás takto povzbudzuje hľadať iné riešenie než násilie – nasledovať túžbu Boha byť synmi a dcérami pokoja. Sme povinní neustále sa pýtať: Je násilie jediná cesta k dosiahnutiu pokoja? Odpoveď je jednoznačná: Nie je!
Kedy môžeme hovoriť o spravodlivej vojne? Dá sa vôbec legitimizovať tragédia vojny?
Myslím, že sa zle pýtame. Je vojna cesta k budúcnosti? Svätý Otec František veľmi jasne hovorí, že každá vojna je prehra, porážka ľudskosti. Nesmieme si na ňu zvyknúť. Vojna sa nezačína na frontoch, ale v našich srdciach.